Kniha poviedok Záhrady
Úryvky
O neobesenom Šangovi
Babka cupkala popri vyschnutom koryte potoka až hore k starej jabloni, z ktorej blesk odťal polovicu, takže zdola od cesty vyzerala ako šibenica. Práve preto k nej babka každý podvečer kráčala. Išla tam vždy obesiť svojho Šanga. Bola by ho obesila možno aj na plote alebo na kľučke v pivnici, ale na spodnom konári jablone raz našla visieť za dušu hompáľajúcu sa futbalovú loptu a zazdalo sa jej to ako najlepšie miesto, kde by si mohla so Šangom vyrovnať účty.
- Tak sa už pohni, - obrátila sa k Šangovi, ktorý sa zastavil pri krtinci, strčil doň ňufák a zúrivo hrabal prednými labami. Na babkine slová len pošibal chvostom a ďalej hrabal.
- Nemysli si, že sa tomu vyhneš, - hundrala si babka a potom si vyspevovala, až kým neprišla k jabloni. Sadla si pod ňu a čakala. Šang o chvíľu prišiel, poňuchal okolo stromu, cvrkol pár kvapiek na kmeň a posadil sa. Upieral oči na svoju veliteľku, potom si ľahol, hlavu si oprel na predné laby a čakal.
- Budeš mi chýbať, vieš? Si zlý pes. Aj v posteli budem mať miesta až-až. A plechovú misku dám Micine. To ťa naštvem, čo? Nemysli si, že mám Micinu bohvieako rada. Ale dám jej tú misku. Lebo ty dobre vieš, ako ma Paľko ľúbil. Keď mi odišiel, nemala som nikoho iného iba teba a Micinu. A Paľka na kredenci. Chceli mi ho dať do urnového hája. Určite! Ani rozsypať som ho nedovolila. V kuchyni mu je dobre. Iba ma trápi, že si nemôže dať so mnou držky. Tak ich mal rád... Zato ty si dopraješ! Paľko mi povedal, že by na tie držky možno aj prišiel, ale že by tebe potom nič nezostalo. Si pažravý, to je to. Všetko by si zožral. Ale keď ťa obesím, Paľko určite na tie držky príde. Teraz môžeš vysloviť posledné želanie. No tak, o chvíľu zapadne slnko a zozimí sa. Že spievať? Mám spievať? No dobre, - chichotala sa babka a s veľkým ochkaním sa postavila. Zopäla ruky na hrudi, zatvorila oči a škrekľavým trasľavým hlasom začala spievať. Šang zdvihol hlavu, chvíľu kňučal a potom sa už nedalo rozoznať, kto spieva a kto zavýja. Babka napokon dospievala a pozrela sa na Šanga:
- Tvoje šťastie, - povedala.
- Tvoje šťastie, že som ešte nedorástla po spodný konár. Ale zajtra, keď dorastiem, to bude iná pesnička. A teraz domov! - zavelila, pritiahla si sveter tesnejšie k telu a spustila sa z briežku k svojmu domu. Šang poslušne kráčal za ňou, strkal ňufák do krtincov a pri každom babkinom slove len pošibkal chvostom.
Ráno, ráno, ráničko
V dome na kraji dediny sa zastavil čas od chvíle, ako sa matka dozvedela, že Bojky, Cigán z osady, chce urieknuť obe: ju aj dcéru.
- Dám mu svoju zlatú retiazku a tvoj prsteň s fialovým očkom, - povedala dcére.
- A keď mu nedáme nič?
- Nechcem, aby nás uriekol ako tú Pavlínu ten potulný hypnotizér. Vieš, tú, čo si stále zdvíhala pred kostolom sukne, že ide veľká voda.
- Uriekol Bojky už niekoho?
- Mnohých. Tak hovoria.
- Koho?
- Napríklad Rusnáčka. Nenesú jej už druhý mesiac sliepky. Najprv chcela dať Bojkymu dve tisícky, ale si to rozmyslela - a tu to má. Potom Ambružová. Potratila. Januščákovci už dvakrát nemohli zabiť prasa. Belo, ten, čo žije so psami v tom malom dome pri štadióne, hovorí, že k nemu chodí veštica, ale nikto ju nikdy nevidel. Nuž tak.
- Ako vieš, že to urobil Bojky?
- Tak hovoria.
- Kašlem na Bojkyho.
- Minule povedal v krčme, že stačí, keby si mu dala... Potom by sme zachránili retiazku aj prsteň,- vysvetľovala matka a hlas jej nadobúdal istotu.
- Čo keby som mu dala?
- No čo asi? - prevrátila matka oči.
- Bojkymu?
- Keď môžeš iným, tak Bojkymu by si hádam raz mohla.
- S inými je to kvôli peniazom. Veď vieš.
- Raz ťa neubudne, - povedala rozhodne matka a schovala retiazku aj s prsteňom do puzdra, ktoré zamkla do drevenej skrinky s dvoma holubicami na vrchnáku.
- Ty mi nerozumieš. Ja idem s kým chcem a kedy chcem. S Bojkym nepôjdem.
- Nie je to jedno, či Bojky alebo niekto iný? - skončila rozhovor matka, no na odpoveď nepočkala. Vyšla dať sliepkam a pozbierať vajcia. Upečie makovník a orechovník. Pre istotu to poistí. Čo jeden vie, ako je človeku, keď ho uriekne starý Cigán.
So silnejúcou vôňou makovníka sa vytrácal matkin strach z urieknutia. Veď jej hádam pre jedenkrát chochol z hlavy nespadne, mrmlala si pri lúskaní orechov. Pri každom rozdrvení orecha si predstavovala, že to nie je orech, ale kúsok z Bojkyho. Vedela presne, ktorý kúsok. Hanbila sa za svoju tvrdosť k dcére a aspoň takto sa starému Cigánovi odplácala za dcérinu potupu. V podvečer sa vybrala do krčmy, aby po krčmárovi odkázala, že teda áno, Bojky večer môže prísť. Len nech je už zajtra ráno, hovorila si cestou domov. Len nech je už zajtra ráno.
Keď sa blížila k domu, v kuchyni sa svietilo. Keď prišla k dverám, počula akési hlasy. Dcéra nie je sama. Vstúpila do kuchyne.
- Mama, toto je Ďusi.
Ďusi si práve strkal do úst posledný orechovník, z ktorého sa trúsili omrvinky na stôl. Mal ich na košeli, boli pod stolom a niekoľko ich sedelo Ďusimu vo fúzoch. Matka priskočila ku kredencu a prikryla zvyšok makovníka na plechu servítkou.
- Večer príde Bojky, - povedala.
- My ideme do mesta, - pozrela sa dcéra na Ďusiho.
- Príde Bojky, - zasyčala matka.
- Kto je to Bojky? - povedal Ďusi, ale nikto mu neodpovedal. Tak len pokrčil plecami a pobral sa za dcérou, ktorá vo dverách povedala matke:
- Prídem ráno.
Ráno našla dcéra matku v kuchyni, ako stojí pri výlevke a pospevuje si.
- Jedna vec ma mrzí, - obrátila sa matka na dcéru. - Že ste mi nenechali ani jeden orechovník.
- Čože? - nechápavo sa pýtala dcéra.
- Vravím. Ani jeden. Lebo makovníky zožral Bojky. Ale retiazku a prsteň som zachránila, - povedala a ďalej si spievala: ráno, ráno, ráničko...
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-