Slovník latinských citátov
AB OVO USQUE AD MALA
/Horatius/
Od vajca k jablkám
Starí Rimania kedysi začínali svoje hostiny predjedlom, ktoré sa skladalo najčastejšie z vajíčok. Napriek tomu, že hostiny boli obrovským útokom na žalúdok hostí, končili sa aspoň jedným „zdravým“ chodom: podávaním ovocia. Slovné spojenie Ab ovo usque ad mala sa používa na označenie trvania niečoho od začiatku do konca.
AB URBE CONDITA /skr. a. U. c./
Od založenia mesta
Mestom sa myslí, samozrejme, Rím. V roku 753 pred n. l. ho založili podľa povesti bratia Romulus a Remus. Od pamätného roku založenia Ríma sa teda odvíjalo datovanie všetkých významných udalostí v živote starej Itálie.
ABIECIT HASTAS
/Cicero/
Odhodil kopiju
Hovorí sa o človeku, ktorý sa vzdal, hodil flintu do žita.
ACCIDERE EX UNA SCINTILLA INCENDIA PASSIM
/Lucretius/
Aj z jednej iskry bývajú obrovské požiare
Ináč povedané, aj z maličkosti môže vzniknúť veľký problém: z malej iskry veľký oheň býva alebo aj maličký oheň veliký les zapáli.
ACCIPITRI COLUMBAS CREDERE
Jastrabovi zveriť holubov
Urobiť capa záhradníkom.
ACTA
Vybavené veci
Spisy, ktoré už prešli rukami úradníka a boli odložené ako vybavené.
ACTA DIURNA
Denné udalosti
Týmto slovným spojením boli označované denné správy zo zasadania rímskeho senátu. Dával ich zverejňovať za svojho konzulátu Gaius Iulius Caesar v roku 59 pred n. l.: „Keď sa Caesar ujal úradu, ako prvý vydal nariadenie, aby sa rokovania v senáte a pred ľudom zapisovali a uverejňovali.“ /Gaius Suetonius Tranquillus, Životopisy rímskych cisárov/. Postupne sa v týchto správach začali objavovať aj rôzne aktuálne udalosti, ktoré sa odohrali v Ríme. Tak boli na svete prvé noviny, akýsi náš denník. Čerstvé správy boli poštou rozposielané po celej ríši. Tento informačný systém sa udržal na svete štyri storočia.
ACU REM TETIGISTI
/Plautus/
Ihlou si sa dotkol veci
Dotkol si sa podstaty problému, trafil si klinec po hlavičke.
AD CALENDAS GRAECAS
/Suetonius/
Na grécke Kalendy
Názvom Kalendy označovali Rimania prvý deň v mesiaci. Nemali teda prvého marca, ale marcové Kalendy. Pretože Gréci takéto označovanie prvého dňa v mesiaci nepoznali, slovné spojenie na grécke Kalendy znamená vlastne nikdy. Ako keby sme povedali, že niečo urobíme na svätého Vida, čo nebude nikda.
AD HASTAM
Pri kopii, resp. ku kopii
Kopija bola v starom Ríme symbolom vlastníctva a zároveň aj predaja. Na mieste, kde bola zabodnutá do zeme, sa konávali dražby. Ad hastam teda znamenalo prísť do dražby alebo byť v dražbe.
Latinsko-slovenský slovník
ēditiō, -ōnis, f. 1. vydanie /knihy/ 2. vydanie plodu, t. j. pôrod 3. usporiadane hier 4. správa, údaj 5. obžaloba: editio tribuum žalobcov návrh, z ktorej tribuy majú byť porotcovia
ēditum, -ī, n. 1. vyvýšenina, výšina, vysočina: edita montium horské výšiny 2. výrok, rozkaz, výnos: qui peragat edita aby vykonal rozkaz
ēditus, -a, -um vysoký, vyvýšený, strmý, strmiaci: editior trochu vyšší, in immensum editus nesmierne vysoký
ēdō, -ere, -didī, -ditum 1. vydávať, vypúšťať: sonum edere vydávať zvuk, latratus edere štekať, hinnitus edere erdžať 2. vlievať sa /o riekach/ 3. tvoriť, plodiť, narodiť sa, priniesť na svet: edidit geminos Latona Latona porodila dvojčatá 4. vydávať, uverejňovať /o knihách/ 5. oznamovať, vyhlasovať, vypovedať 6. vyzradzovať 7. dávať odpoveď, odpovedať, oznamovať /o veštiarňach/: sortem oraculo editam osud oznámený veštbou 8. navrhovať, určovať 9. nomen edere ohlásiť sa, udať meno, vydávať sa za 10. zapríčiňovať, spôsobovať, vykonať, vytvoriť: scelus edere dopustiť sa zločinu, exemplum edere dať príklad 11. poriadať /hry/: edere munus gladiatorum poriadať gladiátorské hry 12. prinášať /plody/
edō, -ere /esse/, ēdī, ēsum /konj. préz. tiež edim, edīs atď., konj. imperf. tiež ēssem, ēssēs atď./ 1. jesť: edisti satis atque bibisti dosť si sa najedol a napil 2. žrať /o zvieratách/ 3. /o ohni, zube času, jede, hrdzi a pod./ zožierať, stravovať, hlodať
ēdoceō, -ēre, -docuī, -doctum 1. alqm alqd dôkladne niekoho niečo naučiť, niekoho o niečom poučiť 2. alqm de alqa re niekomu podať o niečom dôkladnú správu
ēdoctus, -a, -um alqd dôkladne poučený /o niečom/, dobre znalý /niečoho/: Cicero cuncta edoctus Cicero dobre znalý všetkého
ēdolō, -āre, -āvī, -ātum 1. vytesať 2. vykonať, urobiť, vypracovať
ēdomō, -āre, -domuī, -domitum úplne skrotiť, premôcť, podmaniť: orbem edomare podmaniť si svet, edomuit nefas premohol hriech
Ēdōnī, -ōrum, m. Edóni, trácky národ
Ēdōnidēs, -ae, m. Trák, t. j. Eumolpus /zakladateľ eleuzínskych mystérií/
Ēdōnis, -idis, f. Edónka, t. j. Bakchantka
Ēdōnus, -a, -um edónsky, trácky
ēdormiō, -īre, -īvī, -ītum 1. alqd vyspať sa z niečoho: crapulam edormire vyspať sa z opice 2. vyspať sa
ēdormīscō, -ere alqd vyspať sa z niečoho
ēducātiō, -ōnis, f. výchova, vychovávanie
ēducātor, -ōris, m. vychovávateľ, pestún, živiteľ
ēducātrīx, -īcis, f. vychovávateľka, pestúnka, živiteľka
ēducō, -āre, -āvī, -ātum 1. vychovávať, živiť, pestovať /deti/ 2. pestovať /ovocie/, chovať: lepores educare chovať zajace, pomum educare pestovať ovocie, quod mare educat čo rastie v mori
ēdūcō, -ere, -dūxī, -ductum 1. odviesť, vyviesť, vytiahnuť: aliquem ex oppido educere niekoho vykázať z mesta, gladium educere tasiť meč 2. porodiť 3. vychovať, vypestovať 4. vypiť 5. vyplávať /o lodiach/: naves ex portu educere vyplávať s loďami z prístavu 6. /o vojsku/ vyviesť, vytiahnuť, vypochodovať: legiones ex hibernis educere vytiahnuť s légiami zo zimného tábora, in aciem educere vytiahnuť do boja 7. pohnať pred súd: in ius educere 8. vziať so sebou do provincie /o úradníkoch/ 9. zdvihnúť, vztýčiť, pozdvihnúť 10. vzniesť, povzniesť: animum ad astra educere povzniesť ducha k hviezdam 11. vybudovať, zriadiť, vystavať, postaviť: moenia educere vybudovať hradby
ēdulcō, -āre, -āvī, -ātum 1. osladiť 2. spríjemniť
edūlis, -e jedlý
edūlium*, -iī, n. potrava, potravina, jedlo, žranica
ēdūrō, -āre, -āvī, -ātum trvať, potrvať: solis fulgor edurat slnečný ligot trvá
ēdūrus, -a, -um 1. úplne drevnatý, zdrevnatený 2. dosť silný 3. tvrdý, neľútostný: os edurum neľútostná tvár
Ēetiōn, -ōnis, m. Eetion, otec Andromachy
Ēetionēus, -a, -um patriaci Eetionovi
effarciō à efferciō
effascinātiō, -ōnis, f. očarovanie
effātum, -ī, n. 1. výrok, výpoveď, veštba: vatum effata výroky veštcov 2. súd, úsudok
effātus, -a, -um /part. perf. pas. od effor/ určený, stanovený, ustálený, vypovedaný
effectiō, -ōnis, f. 1. konanie, vykonávanie: recta effectio správne konanie 2. prvotná príčina, prapríčina
effector, -ōris, m. pôvodca, tvorca
effectrīx, -īcis, f. pôvodkyňa, tvorkyňa: terra diei noctisque effectrix zem, tvorkyňa dňa a noci
effectuālis*, -e pôsobivý, účinný
effectuāliter* účinne, pôsobivo, naozaj
effectum, -ī, n. účinok, dosah
effectus, -a, -um /part. perf. pas. od efficiō/ spôsobený, zavinený, zapríčinený
effectus, -ūs, m. 1. vykonanie: effectus operis vykonanie diela, ad effectum adducere priviesť do konca 2. splnenie: effectus spei splnenie nádeje 3. pôsobenie 4. činnosť: in effectu esse byť konaný /v činnosti/ 5. následok, účinok: effectus eloquentiae následok výrečnosti
effēminātē prísl. zmäkčeno, zženštilo
effēminātus, -a, -um /part. perf. pas. od effēminō/ zženštilý, zmäkčený, chúlostivý
effēminō, -āre, -āvī, -ātum 1. zmäkčovať, zženšťovať, robiť zženštilým, rozmaznávať 2. robiť ženou
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.