Tento údaj je nižší aj v porovnaní s celoslovenskými údajmi.
Vo všetkých 42 obciach volebné výsledky boli veľmi rozdielne. Rovnaké výsledky sa samozrejme ani neočakávali. Najväčším voličským potenciálom disponovali tieto mestá: Revúca 10 009, Tornaľa 5 960 a Jelšava 2 303. V ostatných obciach sa tento údaj pohyboval od 54 voličov v Hrlici, až po Lubeník, kde bolo zapísaných 1054 voličov. Najmenej voličov prišlo do volebných miestností vo Višňovom, kde členovia volebnej komisie privítali iba 19 voličov. Najnižšie percento voličov, ktorí prišli uplatniť svoje volebné právo bola obec Kameňany, ktorá sa prejavila iba 29,13 % účasťou. Za ňou nasledujú: Muráň - 31,74 %, Jelšava 34,34 % a Revúca 36,95 % . Svoje právo voliť využili vo väčšom rozsahu zase na druhej strane tieto obce: Polina 86,41 %, Gemerské Teplice 82,63, % a Ratkovské Bystré 76,75 %.
Aj keď účasť na komunálnych voľbách v regióne stredného Gemera nemala ani 50-perentnú účasť voličov, aj tak údaje, ktorými disponuje Štátna volebná komisia spĺňajú požiadavky ich platnosti. Stredný Gemer má teda platné volebné výsledky, ktoré voliči dosiahli 10. novembra 2018. Voliči zvolili v 42 obciach regiónu funkcionárov, ktorí budú môcť od stanoveného termínu, t.j. 30 dní od volieb uplatňovať svoj mandát. Medzi 42 zvolenými verejnými činiteľmi bude od spomínaného termínu aj 9 novozvolených v týchto obciach: Slavomír Poliak Hrlica, Milan Pavko Lubeník, Milan Pršeba Magnezitovce, Ján Kvetko Muránska Dlhá Lúka, Marian Szentandrássi Muránska Huta, Jaroslav Oravec Muránska Zdychava, Július Buchta (primátor) Revúca, Ľubomír Eremiáš Rybník, Daniel Fakla Sirk a Anna Kalinová Skerešovo.
Do poslaneckých lavíc na strednom Gemeri zasadne 244 zvolených poslancov. Dodatočné voľby nie je potrebné nikde uskutočniť. Volebný deň možno hodnotiť ako kľudný, bez žiadnych nežiadúcich emócií a bez iných rušivých javov.
Na záver zagratulujme zvoleným starostom i primátorom stredného Gemera a zaželajme hodne síl i iniciatívy pri napĺňaní ich volebných programov na nasledujúce 4 roky.
Medzi odchádzajúcimi funkcionármi, ktorí po týchto voľbách prestanú vykonávať svoj mandát je aj primátorka Revúcej, pani Eva Cireňová. V uvedenej funkcii si odkrútila 3 volebné obdobia, preto sa rozhodla, že v týchto komunálnych voľbách na túto funkciu nebude reflektovať. Po voľbách ju na stolci primátora vymení jej doterajší zástupca Július Buchta. Záujem o primátorské kreslo mali záujem aj ďalší, ktorí v otvorenom súboji snažili sa získať na svoju stranu voličov Revúcej. Súboj teda vyšiel v prospech Júliusa Buchtu, ktorý mal podporu v SNS a v Smer-e SD. Rozdielom 309 hlasov nakoniec svojho najväčšieho súpera zdolal.
Novozvolený mestský parlament v Revúcej bude pozostávať z poslancov, ktorými sa vo voľbách stali: Michal Žgravčák, NK, Ing. Július Buchta – SNS, Bc. Ján Magura NK, MUDr. Pavel Pelikán NK, Ing. Milan Poprocký NK, Hilda Puterová SMS, Ing. Dušan Dorčák, PhD. NK, JUDr. Mikuláš Kuchta NK, Jaroslav Vredík SNS, Tatiana Kršková NK, Mg. Lucia Medvecová NK, JUDr. Jana Ježíková NK, Mgr. Pavel Šepík NK.
MG od
ZOZNAM zvolených starostov a primátorov okresu Revúca 11. 11. 2018
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.