Funguje len vďaka tomu, že niekto umne dokázal pospájať tieto drobné zázračné veci do celku a vytvoril počítač (hardvér) a niekto ďalší vložil doňho program (softvér). Veľké a malé veci patria k sebe a platí to aj v cestovnom ruchu. Ak dovolíš, pomôžem si niekoľkými aktuálnymi príkladmi drobností, maličkostí zo života ľudí (nie hmyzu).

Taká mucha je maličká, ale zamiešaná v bryndzových haluškách, sa môže stať veľkou nepríjemnou vecou. Predstav si, že ješ polievku a na lyžici nájdeš kus motúza alebo igelitu. Podchladené alebo teplé pivo nechutí nikomu, ani štamgastom, ani turistom. Pohár na vodu, oslintaný rúžom, je pohár neumytý. Uprostred leta, keď sú obchody so zeleninou a trhy plné čerstvej zeleniny, objednáš si obľúbený vyprážaný karfiol. Pri rezaní väčšej ružičky, nôž akosi prestal poslúchať a nereže. Keď sa ti to predsa len podarí a sústo položíš do úst, pochopíš. Mrazený karfiol je síce na povrchu vypražený, ale vo vnútri studený a tvrdý.

Z iného súdka. Tlak v mechúre ťa dovedie k najbližšej toalete. Pred ňou opálený Slovák s načiahnutou rukou a cigaretou v ústach ti milo zašepká „tricet centy“. Dáš, aby si to mal za sebou, a keď otvoríš dvere záľaha kondenzovaného čpavkového parfumu ťa oťapí tak, že narýchlo si zauzlíš nos, urobíš čo máš, nepoužiješ ani umývadlo, pretože ho niekto odmontoval a voda netečie (autobusová stanica Rožňava). Inojazyčný turista v núdzi dobehne na toaletu, už za dverami rozopína zips a dáva dole nohavice, s úsmevom a radosťou, že to stihol, vchádza do boxu a sadá si. Úsmev i radosť sa však vytratia, keď zistí, že chýba papier.

Toť, sused s návštevou zo zahraničia, vybral sa na opekačku do prírody na Sihoť. Je tam murované ohnisko, sedenie a neďaleko studnička s pitnou vodou. Keď sa priblížili k ohnisku, povyletovali z neho vtáčiky a dokonca aj veverička vybehla. Milé, až na maličkosti, okolo ohniska fľaše od borovičky, vína, rumu, plechovky od piva, umelohmotné poháre a fľaše, alobalové misky, obaly z potravín, zvyšky jedla... Sused stratil reč a návšteva sa začala taktne pozerať po korunách stromov, na ktorých sa hompáľali igelitové tašky. Na cestičke ku studničke hnedá kôpka, neuveríš, nebola to čokoláda, ale obyčajné ľudské hovno. Napadla mi pesnička „U nás taká obyčaj...“, ale upustil som od spevu, veď ani nebolo prečo. Nuž biedu, zdá sa, netrieme, ale bieda duchovná je okolo nás všadeprítomná.

ŽSR chcú obnoviť IC vlaky. Chvályhodné. No po posledných skúsenostiach, odporúčal by som im začať pri toaletách, pri výmene spacích vozňov, možno potom sa budem zaujímať o ich služby...

V nemenovanom mestečku, na námestí, majú dvanásť shopov. Vstúpil som do jedného z nich a anglicky oslovil predavačku. Pozrela sa na kolegyňu, tá pokrčila plecami a posunula sa ďalej. Stačilo. Skúsil som to ešte v ďalších troch, to isté. Iba v jednom ma už pred dverami milo prekvapili. Na skle mali nalepený oznam v angličtine, že hovoria anglicky. Naši predkovia takmer pri každom dome mali šopu. Slúžila na uskladnenie sena, slamy, repy, ale aj dreva, náradia a poľnohospodárskej techniky. Niektoré slúžili aj ako sečkáreň.

Tak veru, nie je shopa ako šopa, časy sa menia, dejú sa veľké veci, ale tie malé nám neustále znepríjemňujú život a neraz pokazia aj tie veľké, dobré veci. Ukazuje sa, že nie je to o peniazoch, ale o ľuďoch, o ich hlavách a „íkvé“. Nepriamo aj o cestovnom ruchu. Pomôžme si sami!
Juraj, viem, že dnes som ťa tými „prkotinami“ aj unavil, ale uznáš, že majú svoju výpovednú hodnotu.
S pozdravom
Ľudo