Čas, o ktorom mienim hovoriť, nás presunie o 70 rokov dozadu. Z titulu viedenskej arbitráže musela Československá republika 5.- 10.11.1938 odstúpiť časť južného Slovenska a Podkarpatskú Rus Maďarsku. Do Maďarska pripadli i gymnázia v Rožňave, v Rimavskej Sobote aj v Lučenci. Na okyptenom gemerskom území vzniklo novozaložené gymnázium v Tisovci. Sem prešla i časť profesorov, študentov z týchto gymnázií - študentov starších a i tých mladších, ktorí do gymnázia mali ešte len namierené. Riaditeľom sa stal Ján Faluba, riaditeľ gymnázia z Rimavskej Soboty. (Hovoríme o časovom období II. svetovej vojny.) Študujúca gymnaziálna mládež 
Vyšli tu práce literárne v próze i v poézii rôzneho žánru. Opäť spomeňme mená Ctibora Štítnického, Milana Krausa, Jána Brocku, Andreja Bystrana (vlastným menom Július Farkaš), Ľubomíra Čunderlíka, Zola Kasáča, Pavla Chlebuša a iných. Bola tu vytlačená i báseň v dvoch strofách od Márie Belákovej. Súčasne tu bol vytlačený krátky emotívny článok v próze venovaný Márii Belákovej, ktorá sa tohto vydania nedožila - zomrela pred maturitou r. 1940. „Vyschol pramienok poézie, zamĺkli práve rodiace sa tóny a báseň zostala nedopísaná. Ako učí život chodiť a vidieť, tak učí aj strácať, skloniť tvár a veľmi zaplakať. Marienka nikdy neplakala. Milovala život vari najtuhšie z nás. A predsa ona z nás prvá odišla, tak ako odchádzajú zapýrené kvety v podjeseň. Je už vo večnosti, kde žije svoju najkrajšiu nikdy nevypovedateľnú báseň. A nám zostalo len niekoľko kvapôk z jej čistej duše. Sostavitelia.“ Patrila do okruhu popisovaných autorov a článok bol prejavom spomienky i úcty k tejto talentovanej spoluštudentke. Spomínaní autori, neskôr významní slovenskí literáti, zanechali hlbokú brázdu v slovenskej literatúre - poézii i próze, každý diferencovaným spôsobom. Mária Belákova už nemohla byť medzi nimi.
Mária Beláková:
Mladosť moja
Chatrným pokusom sú najkrajšie slová,
by ťa zvelebili, sladká mladosť moja!
–––
Fontány života prýštia z teba, moja,
roja sa v dravý prúd, nepoznajúc znoja.
–––
Ochabnuté srdcia nadšením opájaš,
kto ich však nasýti, keď tak včas odchádzaš?
–––
Viem, nízke prejavy moje neobstoja,
lež odpusť mi teraz, krásna družka moja!
–––
Prečo tak krátko len zovieš ma domovom?
Čuj! Duch môj ubitý volá ťa pokladom.
–––
Vy, moje dni mladé, strácate diaľavy,
ostáva za vami len záblesk boľavý –
natrpklé spomienky na duši...
Čas! Nelomcuj mi ešte mrežami pokoja,
mladosť moja zve ma do nového boja!
Či jeho tepnu rozbúši?
25.II.1940
Mária Beláková, narodená v Muránskej Dlhej Lúke 21. mája 1922, zomrela 11. júna 1940. Pochádzala z remeselnícko-roľníckej rodiny. Zomrela po v tom čase ťažko liečiteľnej chorobe - zápale mozgových blán. Pochovaná je v Muránskej Dlhej Lúke. Bola mimoriadne nadaná, usilovná, veľmi pekná a príťažlivá mladá deva. Učila sa hrať i na husle, v čom ju školil učiteľ tamojšej evanjelickej školy pán Karol Schrom. 
Neskoršie jej aj dvoril. Jej žijúca sestra pani Gertrúda Krausová bola od nej mladšia, mala len sedem rokov, keď zomrela Mária. Spomína, že sestra písala básne, v rukopise sa však nič z nich nezachovalo. Od nej mladší brat MUDr. Ondrej Belák zomrel dva dni po promócii r. 1950. Ďalší mladší brat MUDr. Vojtech Belák, počas totality perzekvovaný, neskôr úplne rehabilitovaný, spisovateľ, publicista zomrel pred dvoma rokmi.
Ako autor tohto textu žiada sa mi nakoniec dodať, že autori rozlúčkového textu v almanachu „Kniha priateľov“ Milan Kraus a Ctibor Štítnický a skoro všetci ostatní, ktorí sa pred sedemdesiatimi rokmi s ňou lúčili, tiež spolu s ňou už tvoria nekonečnú a neopakovateľnú vesmírnu poéziu. Mária Beláková svoj lyrický subjekt – mladosť oslovila nesmierne citlivým spôsobom, citlivým zrakom preloženým do básnického slova, aby vzapätí riekla, že slová sú len chatrným vyjadrením. To, čo my vnímame ako perly veršov z jednej zachovanej známej básne, sú vlastne drahokamy v sviatočnej girlande dvoch klasických strof, ktoré nám Mária dodnes ponúka.
Miro Ďurinda,
25. február 2011
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.