
Vyšli tu práce literárne v próze i v poézii rôzneho žánru. Opäť spomeňme mená Ctibora Štítnického, Milana Krausa, Jána Brocku, Andreja Bystrana (vlastným menom Július Farkaš), Ľubomíra Čunderlíka, Zola Kasáča, Pavla Chlebuša a iných. Bola tu vytlačená i báseň v dvoch strofách od Márie Belákovej. Súčasne tu bol vytlačený krátky emotívny článok v próze venovaný Márii Belákovej, ktorá sa tohto vydania nedožila - zomrela pred maturitou r. 1940. „Vyschol pramienok poézie, zamĺkli práve rodiace sa tóny a báseň zostala nedopísaná. Ako učí život chodiť a vidieť, tak učí aj strácať, skloniť tvár a veľmi zaplakať. Marienka nikdy neplakala. Milovala život vari najtuhšie z nás. A predsa ona z nás prvá odišla, tak ako odchádzajú zapýrené kvety v podjeseň. Je už vo večnosti, kde žije svoju najkrajšiu nikdy nevypovedateľnú báseň. A nám zostalo len niekoľko kvapôk z jej čistej duše. Sostavitelia.“ Patrila do okruhu popisovaných autorov a článok bol prejavom spomienky i úcty k tejto talentovanej spoluštudentke. Spomínaní autori, neskôr významní slovenskí literáti, zanechali hlbokú brázdu v slovenskej literatúre - poézii i próze, každý diferencovaným spôsobom. Mária Belákova už nemohla byť medzi nimi.
Mária Beláková:
Mladosť moja
Chatrným pokusom sú najkrajšie slová,
by ťa zvelebili, sladká mladosť moja!
–––
Fontány života prýštia z teba, moja,
roja sa v dravý prúd, nepoznajúc znoja.
–––
Ochabnuté srdcia nadšením opájaš,
kto ich však nasýti, keď tak včas odchádzaš?
–––
Viem, nízke prejavy moje neobstoja,
lež odpusť mi teraz, krásna družka moja!
–––
Prečo tak krátko len zovieš ma domovom?
Čuj! Duch môj ubitý volá ťa pokladom.
–––
Vy, moje dni mladé, strácate diaľavy,
ostáva za vami len záblesk boľavý –
natrpklé spomienky na duši...
Čas! Nelomcuj mi ešte mrežami pokoja,
mladosť moja zve ma do nového boja!
Či jeho tepnu rozbúši?
25.II.1940
Mária Beláková, narodená v Muránskej Dlhej Lúke 21. mája 1922, zomrela 11. júna 1940. Pochádzala z remeselnícko-roľníckej rodiny. Zomrela po v tom čase ťažko liečiteľnej chorobe - zápale mozgových blán. Pochovaná je v Muránskej Dlhej Lúke. Bola mimoriadne nadaná, usilovná, veľmi pekná a príťažlivá mladá deva. Učila sa hrať i na husle, v čom ju školil učiteľ tamojšej evanjelickej školy pán Karol Schrom.
Neskoršie jej aj dvoril. Jej žijúca sestra pani Gertrúda Krausová bola od nej mladšia, mala len sedem rokov, keď zomrela Mária. Spomína, že sestra písala básne, v rukopise sa však nič z nich nezachovalo. Od nej mladší brat MUDr. Ondrej Belák zomrel dva dni po promócii r. 1950. Ďalší mladší brat MUDr. Vojtech Belák, počas totality perzekvovaný, neskôr úplne rehabilitovaný, spisovateľ, publicista zomrel pred dvoma rokmi.
Ako autor tohto textu žiada sa mi nakoniec dodať, že autori rozlúčkového textu v almanachu „Kniha priateľov“ Milan Kraus a Ctibor Štítnický a skoro všetci ostatní, ktorí sa pred sedemdesiatimi rokmi s ňou lúčili, tiež spolu s ňou už tvoria nekonečnú a neopakovateľnú vesmírnu poéziu. Mária Beláková svoj lyrický subjekt – mladosť oslovila nesmierne citlivým spôsobom, citlivým zrakom preloženým do básnického slova, aby vzapätí riekla, že slová sú len chatrným vyjadrením. To, čo my vnímame ako perly veršov z jednej zachovanej známej básne, sú vlastne drahokamy v sviatočnej girlande dvoch klasických strof, ktoré nám Mária dodnes ponúka.
Miro Ďurinda,
25. február 2011
{jcomments on}

































Čas, o ktorom mienim hovoriť, nás presunie o 70 rokov dozadu. Z titulu viedenskej arbitráže musela Československá republika 5.- 10.11.1938 odstúpiť časť južného Slovenska a Podkarpatskú Rus Maďarsku. Do Maďarska pripadli i gymnázia v Rožňave, v Rimavskej Sobote aj v Lučenci. Na okyptenom gemerskom území vzniklo novozaložené gymnázium v Tisovci. Sem prešla i časť profesorov, študentov z týchto gymnázií - študentov starších a i tých mladších, ktorí do gymnázia mali ešte len namierené. Riaditeľom sa stal Ján Faluba, riaditeľ gymnázia z Rimavskej Soboty. (Hovoríme o časovom období II. svetovej vojny.) Študujúca gymnaziálna mládež 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a