Čas, o ktorom mienim hovoriť, nás presunie o 70 rokov dozadu. Z titulu viedenskej arbitráže musela Československá republika 5.- 10.11.1938 odstúpiť časť južného Slovenska a Podkarpatskú Rus Maďarsku. Do Maďarska pripadli i gymnázia v Rožňave, v Rimavskej Sobote aj v Lučenci. Na okyptenom gemerskom území vzniklo novozaložené gymnázium v Tisovci. Sem prešla i časť profesorov, študentov z týchto gymnázií - študentov starších a i tých mladších, ktorí do gymnázia mali ešte len namierené. Riaditeľom sa stal Ján Faluba, riaditeľ gymnázia z Rimavskej Soboty. (Hovoríme o časovom období II. svetovej vojny.) Študujúca gymnaziálna mládež 
Vyšli tu práce literárne v próze i v poézii rôzneho žánru. Opäť spomeňme mená Ctibora Štítnického, Milana Krausa, Jána Brocku, Andreja Bystrana (vlastným menom Július Farkaš), Ľubomíra Čunderlíka, Zola Kasáča, Pavla Chlebuša a iných. Bola tu vytlačená i báseň v dvoch strofách od Márie Belákovej. Súčasne tu bol vytlačený krátky emotívny článok v próze venovaný Márii Belákovej, ktorá sa tohto vydania nedožila - zomrela pred maturitou r. 1940. „Vyschol pramienok poézie, zamĺkli práve rodiace sa tóny a báseň zostala nedopísaná. Ako učí život chodiť a vidieť, tak učí aj strácať, skloniť tvár a veľmi zaplakať. Marienka nikdy neplakala. Milovala život vari najtuhšie z nás. A predsa ona z nás prvá odišla, tak ako odchádzajú zapýrené kvety v podjeseň. Je už vo večnosti, kde žije svoju najkrajšiu nikdy nevypovedateľnú báseň. A nám zostalo len niekoľko kvapôk z jej čistej duše. Sostavitelia.“ Patrila do okruhu popisovaných autorov a článok bol prejavom spomienky i úcty k tejto talentovanej spoluštudentke. Spomínaní autori, neskôr významní slovenskí literáti, zanechali hlbokú brázdu v slovenskej literatúre - poézii i próze, každý diferencovaným spôsobom. Mária Belákova už nemohla byť medzi nimi.
Mária Beláková:
Mladosť moja
Chatrným pokusom sú najkrajšie slová,
by ťa zvelebili, sladká mladosť moja!
–––
Fontány života prýštia z teba, moja,
roja sa v dravý prúd, nepoznajúc znoja.
–––
Ochabnuté srdcia nadšením opájaš,
kto ich však nasýti, keď tak včas odchádzaš?
–––
Viem, nízke prejavy moje neobstoja,
lež odpusť mi teraz, krásna družka moja!
–––
Prečo tak krátko len zovieš ma domovom?
Čuj! Duch môj ubitý volá ťa pokladom.
–––
Vy, moje dni mladé, strácate diaľavy,
ostáva za vami len záblesk boľavý –
natrpklé spomienky na duši...
Čas! Nelomcuj mi ešte mrežami pokoja,
mladosť moja zve ma do nového boja!
Či jeho tepnu rozbúši?
25.II.1940
Mária Beláková, narodená v Muránskej Dlhej Lúke 21. mája 1922, zomrela 11. júna 1940. Pochádzala z remeselnícko-roľníckej rodiny. Zomrela po v tom čase ťažko liečiteľnej chorobe - zápale mozgových blán. Pochovaná je v Muránskej Dlhej Lúke. Bola mimoriadne nadaná, usilovná, veľmi pekná a príťažlivá mladá deva. Učila sa hrať i na husle, v čom ju školil učiteľ tamojšej evanjelickej školy pán Karol Schrom. 
Neskoršie jej aj dvoril. Jej žijúca sestra pani Gertrúda Krausová bola od nej mladšia, mala len sedem rokov, keď zomrela Mária. Spomína, že sestra písala básne, v rukopise sa však nič z nich nezachovalo. Od nej mladší brat MUDr. Ondrej Belák zomrel dva dni po promócii r. 1950. Ďalší mladší brat MUDr. Vojtech Belák, počas totality perzekvovaný, neskôr úplne rehabilitovaný, spisovateľ, publicista zomrel pred dvoma rokmi.
Ako autor tohto textu žiada sa mi nakoniec dodať, že autori rozlúčkového textu v almanachu „Kniha priateľov“ Milan Kraus a Ctibor Štítnický a skoro všetci ostatní, ktorí sa pred sedemdesiatimi rokmi s ňou lúčili, tiež spolu s ňou už tvoria nekonečnú a neopakovateľnú vesmírnu poéziu. Mária Beláková svoj lyrický subjekt – mladosť oslovila nesmierne citlivým spôsobom, citlivým zrakom preloženým do básnického slova, aby vzapätí riekla, že slová sú len chatrným vyjadrením. To, čo my vnímame ako perly veršov z jednej zachovanej známej básne, sú vlastne drahokamy v sviatočnej girlande dvoch klasických strof, ktoré nám Mária dodnes ponúka.
Miro Ďurinda,
25. február 2011
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).