Peľ začína byť častejšie používaný nielen ako Štúdiom zistil, prečo sa oplatí venovať pozornosť aj peľu. Utvrdili ho v tom tiež výsledky výskumníkov, ktorí dokázali v čom je jeho učinnosť. Peľ obsahuje všetky základné látky, ktoré sú nevyhnutné pre stavbu, rozvoj a existenciu živého organizmu. Stačí len spomenúť, že v peli sa nachádza 27 prvkov, ako sodík, draslík, nikel, titan, vanád, chróm, fosfor, zirkón, berylium, bór, zinok, olovo, striebro, arzén, cín, hélium, stroncium, barium, urán, kremík, hliník, mangán, horčík, molybdén, meď, vápnik, železo. Preto mnohí ho začínajú používať nielen ako potravinu, ale aj na liečenie.
Dnes pán Nosko najlepšie vie aké má peľ z jeho včelnice účinky. Najhlavnejším účinkom je zvýšenie imunitného systému organizmu. Tie sa prejavujú napríklad antibakteriálne, pretože pôsobí proti baktériám ako proteus vulgaris, salmonely vyvolávajúcej črevne ochorenia, ako týfus, paratýfus a iné. Má antianemické efekty, je vhodný ako doplnok pri ochoreniach, ako atheroskleróza, hypertenzia, ochorenia ciev a iné. Pozitívne pôsobí na pleť a je vhodný pri dermatologických ochoreniach. Vynikajúci je pre športovcov a ľudí s poruchami imunitného systému. Spomaľuje zhoršovanie zraku. Pôsobí aj ako afrodiziakum. Označovaný ako všeliek.
Aby vám účinky peľu čo najdlhšie vydržali, je trebné ho uskladňovaľ v tmavej, suchej miestnosti pri teplote nižšej ako 20°C. Chráňte ho najmä pred slnkom, svetlom a vlhkosťou. Peľ, podobne ako med, nasáva vlhkosť a pachy z ovzdušia. Po 1 roku uskladnenia stráca peľ 75% svojich vlastností a po 2 rokoch sa stáva z liečebného hľadiska bezcenným.
Skúste si nastaviť dávkovanie peľu podľa rady Mareka Noska- dospelí: dve až tri kávové alebo čajové lyžičky peľu týždenne. Najlepšie ráno nalačno, 15 minút pred jedlom. Zapiť vodou alebo čajom, dobre požuť, aby sa rozdrvil obal na zrniečkach peľu a zhltnúť. Telo potom z neho viac vyťaží (1 plná lyžička obsahuje 5 g peľu, polievková 15 g peľu). Treba však aj pri tejto príležitosti podotknúť, že peľ nie je vhodný pre deti do 6 rokov. Alergik na vdýchnutie rastlinného peľu z prírody nemusí byť alergický na jeho konzumáciu tráviacou sústavou. Naopak v niektorých prípadoch môže pomôcť
Včelí peľ možno bez rozpakov označiť ako malý zázrak. Po zbere peľu ho včela - lietavka prenechá na spracovanie včelám - mladuškám, tie peľ vrstvia do buniek plástov, utláčajú ho a po naplnení buniek do 2/3 ho zalejú vrstvičkou medu. Takto spracovaný peľ je pripravený na konzumáciu včelej populácie, aj preto sa často označuje ako „včelí chlieb“.
Peľ je najdokonalejšia potrava. Ide o peľ z kvetov, premenený včelami na potravu, ktorá má silne omladzujúce účinky.Odhaduje sa, že včelí peľ obsahuje cez päťtisíc enzýmov a koenzýmov. To je samozrejme mnohokrát viac, než akákoľvek iná potrava. Jedná sa o prírodné liečivo ničím neupravené. Je omnoho účinnejšie ako drahé výživové doplnky bežne dostupné napr. v lekárňach. Obnôžkový peľ neobsahuje žiadny nosič liečiva ani žiadny obal. Tieto látky veľakrát organizmus nespracuje v požadovanej kvalite.
Maj Gemer - OD
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.