Veľký prínos pre spracovanie textov piesní poskytol Mgr. Gabriel Rožai, PhD., svojím dielom Transkripcia nárečia vo folkloristických textoch z oblasti Gemera a Malohontu.
Túto metodickú príručku pre folkloristov, etnológov a kultúrno-osvetových pracovníkov vydalo v roku 2020 Gemerské osvetové stredisko v Rožňave. Toto dielo a moja osobná účasť na jeho prednáškach boli veľkou inšpiráciou pre spracovanie textov piesní, a napokon tieto texty jazykovo upravil, za čo mu patrí veľká vďaka.
Súčasťou tejto publikácie je aj stručný nižnoslanský nárečový slovník.
Osobne som presvedčený, že v tlačenom formáte sa obsah uvedený v tejto publikácii uchová natrvalo a bude prínosom pre hudobníkov, folkloristov a záujemcov o ľudovú pieseň.
Ing. Martin Gallík
Folklórna skupina HRABINA Nižná Slaná
sa začala formovať začiatkom roku 2007. Prvé verejné vystúpenie pod názvom Ženská spevácka skupina pri Miestnom odbore Matice slovenskej sa uskutočnilo 15. júla 2017 vo Vlachove na Festivale ľudového spevu a tanca.
Výbor Miestneho odboru Matice slovenskej v Nižnej Slanej prihlásil na základe pozvánky Gemerského osvetového strediska v Rožňave v júni 2009 do súťaže „Hlase moj, hlase moj“ štyri členky ako spevácku skupinu v zložení Mgr. Marta Gallíková, Zuzana Jungerová, Ľudmila Petergáčová a Mgr. Alžbeta Zagibová. Zuzana Jungerová bola prihlásená do súťaže ako sólistka. Na uvedenej súťaži sa umiestnili skupina aj sólistka v Zlatom pásme. Uvedený úspech bol povzbudením a podnetom do ďalšej činnosti.
Skupina v tomto zložení verejne vystúpila v júli pri otvorení Domu Matice slovenskej v Rožňave. V auguste nasledovalo vystúpenie na Vlachovskom lete a vystúpenie na Gemerskom folklórnom festivale v Rejdovej dňa 28. 8. 2009, kde bola skupina pokrstená na folklórnu spevácku skupinu HRABINA (FSS).V novembri 2009 sa pridali ku skupine aj muži.
Od svojho vzniku účinkovalo v skupine viacero osôb – speváci aj hudobníci (18 mužov a 30 žien). Skupina sa pravidelne zúčastňuje na folklórnych, kultúrnych, spoločenských podujatiach a akciách organizovaných samosprávou, GOS v Rožňave či DMS Rožňava (na okresnej a republikovej úrovni) a na podujatiach ECAV pri prehliadkach spevokolov v rožňavskom senioráte.
Pri vystúpeniach ju často sprevádzala Ľudová hudba Ondreja Hlaváča. V začiatkoch sprevádzal členov skupiny na akordeóne Vladimír Gono, neskôr Stanislav Gunár a Ing. Ivan Nemčok.
Od roku 2013 sa venuje viacerým aktivitám tradičnej ľudovej kultúry, a preto začala vystupovať pod názvom folklórna skupina HRABINA (FSk). S Ľudovou hudbou Ondreja Hlaváča nahrala na CD Tichý vetrík po doline veje (2013) tri nahrávky a na CD Vianoce na Gemeri (2015) štyri nahrávky.
Na odbornom vedení sa od vzniku skupiny podieľali Mgr. Kvetoslava Dovčíková, Mgr. Mária Kováčová, Mgr. Mária Hlaváčová, Mgr. Janka Maťová (v rozmedzí rokov 2010 – 2017 so zameraním na cirkevné piesne), Mgr. Eva Kardošová a od roku 2015 Martina Smreková.
Základný repertoár tvoria scénky z krstín, pytačiek, svadobné a vianočné piesne spievané v stredoslanských nárečiach obcí Nižná Slaná, Henckovce a Kobeliarovo, národné a cirkevné evanjelické a katolícke piesne v rámci účinkovania na cirkevných a kultúrno-spoločenských akciách. Od roku 2018 pôsobia členovia FSk aj v mužskej a ženskej speváckej skupine folklórneho súboru DUBINA z Rožňavy.
FSk Hrabina je kolektívnym členom Miestneho odboru Matice slovenskej Nižná Slaná. V súčasnosti má 15 aktívnych členov. Folklórnu skupinu vedie od jej vzniku Ing. Martin Gallík.
(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Martin Gallík
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.