Nevlastné gemerské nárečia sa používajú na gemerskom Horehroní (línia obcí Polomka – Vernár) a patria k nim aj goralské a rusínske nárečia opisovaného gemerského regiónu. Tieto dialekty vznikli mimo tohto územia a boli sem prinesené kolonistami z rôznych regiónov Slovenska, resp. z iných území.
Nárečia východného Gemera
Východogemerskými (slanskými či slanskodolinskými) nárečiami sa komunikuje v obciach ležiacich pri rieke Slanej, od Betliara na juhu po Rejdovú na severozápade (okrem Dobšinej, ktorej súčasný slovenský mestský dialekt charakterizuje viacero znakov typických pre blízke juhospišské stratenské nárečie, ktoré mu vtíska viac spišský ako gemerský charakter), a zaraďujú sa sem aj štyri obce ležiace v údolí Hankovského potoka (po Markušku a Slavošku vrátane).
Severná a najmä severozápadná časť tejto oblasti inklinuje k horehronským nárečiam, zatiaľ čo južná a stredná časť je viac podobná nárečiam Štítnickej doliny.
Členenie východogemerských nárečí:
• nárečia Slanskej doliny južnej (betliarske v Betliari a gemerskopolomské nárečie v Gemerskej Polome, predtým vo Veľkej a v Malej Polome),
• nárečia Slanskej doliny strednej (henckovské v Henckovciach, kobeliarovské v Kobeliarove a nižnoslanské nárečie v Nižnej Slanej),
• nárečia Slanskej doliny severnej (gočovské v Gočove a vlachovské vo Vlachove),
• nárečia Slanskej doliny severozápadnej (rejdovské v Rejdovej a vo Vyšnej Slanej, brdárske v Brdárke, hankovské v Hankovej, slavoštianske v Slavoške a markuštianske nárečie v Markuške).
Betliarske nárečie má časté ď, ť (ďedina, ťicho, ale nemám, leto), za spisovné a má e, a, a̋ (hledať, rospráveť, ťebe, s koláša, ja̋, vaša̋), má tvary s tou ženou, ot téj peknej ženi.
Gemerskopolomské nárečie je tiež mäkké, za betliarske sť má šť (alebo veľmi mäkké š́ť), napr. mašť, pošťiél, šťiéranka, je tu častý výskyt krátkeho ä s rozšírenou distribúciou (mäso, sä, rospráväť, kípäť, jätrop), má tvary s tuó ženuó, ot tié peknié ženi.
Henckovské nárečie je podobné ako gemerskopolomské, je však úplne tvrdé (deti, dedina, ticho, postiél). V datíve singuláru žen. rodu má miesto prípony -éj/ej (s téj múki, ot tej peknej ženi) príponu -ie/ié (ottié peknié ženi).
Kobeliarovské nárečie je rovnako tvrdé, s častým výskytom vokálu ä za spisovné a (jähodi, jäbuká, šäti, diévšä, vešät, ale čušet, ležet), ä (pamätám, pät, semä, ale meso) a ojedinele aj za spisovné ie (horät, ale terpet, viset). Za južnejšie šuo má šo (čo), má tvary s tou ženou, ot tej peknej ženi, za južnejšie l má už u v slovách ako pounoc, pouliter.
Typické znaky nižnoslanského nárečia
a spôsob ich zápisu v textoch piesní
Samohlásky a dvojhlásky
– Nižnoslanské nárečie charakterizuje výskyt krátkych i dlhých samohlások a/ á, e/é, i/í, o/ó, u/ú, ktoré zapisujeme rovnako ako v slovenskom pravopise.
– Zadnejšie vyslovované y/ý sa v slovenských gemerských nárečiach (vrátane nárečia Nižnej Slanej) nepoužíva, preto ho zapisujeme iba ako i/í (ribi, miši, bívámo, deti a pod.).
– V miestnom nárečí sa dochovala aj dlhá samohláska a̋ (pa̋tok). Ide o jeden z najcharakteristickejších znakov gemerských nárečí, hoci sa nevyskytuje vo všetkých obciach. Používa sa v pozícii za spisovnú dvojhlásku ia, ale vo vybraných prípadoch aj za spis. a, napr. ja̋rok, moja̋, pa̋tok, pora̋dok, sva̋tok, okula̋re, ša̋lení (ale plecá, sercá, vajcá).
– Je tu zvýšená frekvencia vokálu e za spis. a, napr. rosprávet, hledet, jehne, se, mne, tebe.
– V stúpavej dvojhláske uo/uó (spisovné ô) vyslovujeme dva zvuky: polosamohláskové u a samohláskové o, v miestnom nárečí častejšie ó. V textoch piesní uprednostňujeme zápis uo/uó namiesto ô: huóra, stuól.
– Pre nižnoslanské nárečie je charakteristická aj dvojhláska ie/ié, napr. sivie, mliéko, piéstik, večiér.
– Situácia v porovnaní s inými stredoslovenskými nárečiami je špecifická v tom, že najmä na území stredného a východného Gemera (vrátane nižnoslanského nárečia) neplatí rytmický zákon a môžu tu po sebe nasledovať aj dve dlhé hlásky, napr. bívá, krátká, úskí.
V miestnom nárečí sa teda vyskytuje nadmerná kvantita a časté dĺženie samohlások inde krátkych, napr. vládál, dákí, do mlína, halúški, ja̋r, hruób/p, večiér (ale rano, zahrada a pod.).
Spoluhlásky a spoluhláskové skupiny
– Pre strednú časť Slanskej doliny vrátane Nižnej Slanej je charakteristická tvrdá výslovnosť d, t, n, l, napr. deti, dedina, ticho, nemám, ale, leto.
– Tvrdá spoluhláska š sa používa vo všetkých gemerských nárečiach (napr. šitko, škola, šifonier, trímeš). Na území vlastných gemerských nárečí však nastala zmena č na š (maška, šo, klúš), v západnej časti na mäkké š́. Spoluhláska č (mačka, čo, čuó) sa na území Slanskej doliny zachovala v Rejdovej, vo Vyšnej Slanej a v Nižnej Slanej. Používa sa aj v nárečí Štítnika, kde sa považuje za prvok mestskej výslovnosti.
– Zachovávajú sa spoluhláskové skupiny dl, tl, dn, str (metla, močidlo, edno, streda).
– Pernozubné v sa na začiatku slova i v predložke v postavení pred neznelou spoluhláskou mení na neznelé f, napr. ftedi, f pa̋tok, f Košicoch a pod.
– Zánik niektorej spoluhlásky v skupine spoluhlások. Ide o vynechávanie (najčastejšie prostrednej alebo prvej) hlásky v skupine dvoch i troch spoluhlások. Príklad: závisliví (závistlivý), bohactvo (bohatstvo), od oca (od otca), dotedi (dovtedy), pedesa̋t (päťdesiat), dovica (vdovica), dvanác (dvanásť), šitko (všetko).
– Priberanie niektorých spoluhlások, napr. nigdaj (nikdy), chibaj (iba), ozdaj (azda), pazdúre (pazúry), tichtoch (týchto) a pod.
– Špecifiká uplatňované pri znelostnej asimilácii. Pri skloňovaní osobných zámen on, ona, ono, oni, ony sa predložky v, z v spojení so znelou nepárovou spoluhláskou n, ň vyslovujú neznelo: f né, s né. Rovnako nedochádza k znelostnej asimilácii predložky s na z pred znelými spoluhláskami v osobných zámenách (ja, on,ona, ono, my, vy, oni, ony), napr. s nami, s nima, so mnó (ale už z našima, zo sobó, zo sestró a pod.). Slovesný tvar sme sa vyslovuje v podobe zmo.
– V textoch piesní sme zapisovali výsledky znelostnej asimilácie v predložkových spojeniach s neslabičnými predložkami (f kolíske, z vašima), na začiatku a vnútri slov (fták, otkezujú, úskí) a iba v ojedinelých prípadoch aj na konci slov (díšč namiesto díždž, ale už ked som namiesto ket som, raz namiesto ras, pámboh namiesto pámboch).
Ďalšie znaky nižnoslanského nárečia
– V nominatíve a akuzatíve singuláru vzoru srdce sa používa prípona -o za spis. -e, napr. serco, pleco, polo.
– Datív singuláru žen. rodu má na väčšine Slanskej doliny príponu -éj/ej (s téj múki, ot tej peknej ženi), v Nižnej Slanej je však stredogemerské -é (ot té pekné ženi, s té našé, s té slanské (z tej slanskej), z henckovské (z henckovskej); prípadne aj -ei s nevýrazným -i).
– Lokál singuláru mužského a stredného rodu charakterizuje prípona -u za spis. -i, napr. (o) sercu, polu, na kopcu.
– Inštrumentál singuláru žen. rodu má v Nižnej Slanej stredogemerské tvary s tó peknó ženó (v Kobeliarove je s tou peknou ženou, v Henckovciach s tuó peknuó ženuó).
– Sú tu východoslovenské tvary typu ocove, sinove, muráre, mala̋re.
– Prídavné mená majú podobu dobrieho – dobriemu, malieho – maliemu (často aj s kvantitou: dobriého, maliému).
– V súčasnom nárečí Nižnej Slanej sa používajú zámenné tvary ten (namiesto tot inde), toho, tomu.
– Pomocné sloveso byť má tvary búl, bula, buli.
– Z hľadiska slovnej zásoby sa tu používajú slová typické pre stredoslovenské i východoslovenské nárečia. Stredoslovenský charakter majú slová ako nahat (nechať), skala (kameň), tekvica, starejší, duchna (perina), hlavnica (vankúš) a i., východoslovenský vplyv sa prejavil v slovách ako trímat (držať), kelo, telo (koľko, toľko), fše (vždy), het (preč), bars, nebars (veľmi, neveľmi) a pod.
Okrem znakov spoločných pre iné stredoslovenské a východoslovenské dialekty charakterizujú vlastné gemerské nárečia aj znaky typické výhradne alebo prevažne pre túto oblasť. Práve tieto „gemerizmy“ robia gemerskú jazykovú oblasť jedinečnou. V súvislosti s nižnoslanským nárečím spomeňme také znaky ako:
– príponu -mo namiesto spisovného a východoslovenského -me, napr. chodímo, mámo, sejemo, zmo, spievámo,
– jednoslabičné formy ako dló (dolu), preč, nač, zač (prečo, načo, začo),
– rôzne iné slová a slovné spojenia, napr. kamža (ženská sukňa), hinta (hojdačka), hledidlo (zrkadlo), tušta (nuž tak), ta hibaj (tak poď).
Výber z diela Transkripcia nárečia vo folkloristických textoch z oblasti Gemera a Malohontu so súhlasom autora Gabriela Rožaia.
(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Martin Gallík

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-