Nie div, že sa Lajoš do nej zamiloval a keď nemala ešte ani 16 rokov, zobral si ju za manželku. Lajoš síce nepochádzal z bohatej rodiny, ale jeho sociálne podmienky boli oveľa lepšie ako u Findurky. Už jeho otec baníčil a nadobudol si pri tom skromný majetok. Lajoš pokračoval v započatej práci svojho otca a preto chlebíka i tepla u nich bolo viacej ako u bezzemkov. Pálenôčka ako v iných baníckych rodinách sa u Lajoša hriala každú nedeľu ráno na frištik (raňajky). A práve to sa stalo pre Findurku osudným. Na pálenôčku, a to nielen hriatu, ale aj na surovú, si pekná Findurka tak zvykla, že sa stala jej prvoradým a každodenným pokrmom. Márne jej Lajoš dohováral a neskoršiu ju i vybíjaval. Nič nepomáhalo. Findurka ráno začala a večer spitá namol prestala popíjať. Keď prišiel Lajoš po ťažkej namáhavej práci domov, bola už v dobrej nálade a vôbec nedala na jeho prosbu a bitku necítila. Lenže aj ťažko nadobudnuté grošíky sa míňali. Pretekali Findurkiným hrdlom. Lajoš znášal toto utrpenie, kým ho trpezlivosť neprešla. Všetko má svoj koniec a tak to bolo aj u Lajoša.

Jedného letného dňa sa vrátil z bane domov a našiel ženu úplne zdivočenú. Vlasy mala rozcuchané, pálenku z jej úst zacítil už od dverí a tanec, ktorý práve predvádzala sa podobal skôr knísaniu medveďa ako človeka. Lajoša tento stav tak rozčúlil, že chytil milú Findurku za ruku a hybaj s ňou do Rimbergu. Ona už nič nevnímala, len tackajúc sa vedľa neho kráčala hore kopcom. Došli až k veži na hrebeni Rimbergu, kde bolo niekoľko šácht (šachty hĺbili nemeckí kolonisti – baníci v 13. storočí). Lajoš ju priviedol k najhlbšej a sotil ju do nej. Findurke akoby zázrakom sa nič nestalo. Keď sa prebudila, zistila okolo seba príšernú tmu, len zvrchu sa predieralo svetlo, ktorého lúče sa nedostali až k nej. Vtedy si uvedomila, kde ju Lajoš zaviedol a čo s ňou vykonal. Začala žalostne nariekať a keď sa už dosť naplakala, začula nejaký neznámy hlas: „Findurka, vyzleč sa do naha a výjdeš zo šachty bez väčšej námahy.“

Findurka sa hrozne prestrašila, ale keďže nemala iného východiska, vyzliekla sa donaha a začala sa škriabať po stene von. Už bola skoro navrchu, keď znova spadla na dno šachty. Keď sa to niekoľkokrát zopakovalo, začala znovu zúfalo nariekať. Vtom sa neznámy hlas ozval znovu: „Ešte máš šnúrik vo vlasoch.“ Findurka zmeravená siahla pravou rukou do vlasov a skutočne tam našla šnúrik, ktorým si podväzovala vlasy. Rýchlo ho vyhodila a znova sa začala škriabať na povrch. A skutočne bez väčšej námahy sa dostala von. Práve sa chýlilo k večeru. Podľa toho spoznala, že jednu noc a skoro celý deň strávila v šachte. Ako-tak si upravila rozcuchané vlasy a pobrala sa dole kopcom domov. Sotva sa ocitla na vlastnom dvore a susedia ju zbadali, zo strachu pred ňou utekali do svojich príbytkov, ale len cez okná sa dívali, čo bude ďalej. Mysleli si totiž, že Findurka už nežije a že na dvore sa objavil už len jej duch.

Lajoš práve v tom čase sedel za stolom a spieval nábožné piesne. Chcel sa práve pomodliť za Findurkinu dušu, keď v tom momente sa dvere otvorili a nahá Findurka sa zjavila pred ním. Lajošovi od strachu padli okuliare na zem a po chvíli sa aj on sám v bezvedomí zrútil za nimi. Findurka mala veľkú robotu, kým ho kriesila a kým sa jej Lajoša podarilo presvedčiť, že je to síce ona, ale živá a nie mŕtva, ako sa domnieval. Keď sa Lajoš troška ukľudnil, vyrozprávala mu celú príhodu, ktorú prežila v šachte a sľúbila mu, že už nikdy nebude piť. Od tej doby skutočne Findurka prestala piť. Stala sa dobrou a pracovitou manželkou Lajoša a za krátky čas spoločne znova našetrili nejaký ten grošík. Lajoš bol nesmierne šťastný, že sa mu podarilo, i keď takým drsným spôsobom, urobiť z nej dobrú ženu a rýchlo zabudol na to, čo bolo. Len šachta, do ktorej ju Lajoš hodil si dodnes zachovala meno „FINDURKINA ŠACHTA“.

Martin Kanaba