Nie div, že sa Lajoš do nej zamiloval a keď nemala ešte ani 16 rokov, zobral si ju za manželku. Lajoš síce nepochádzal z bohatej rodiny, ale jeho sociálne podmienky boli oveľa lepšie ako u Findurky. Už jeho otec baníčil a nadobudol si pri tom skromný majetok. Lajoš pokračoval v započatej práci svojho otca a preto chlebíka i tepla u nich bolo viacej ako u bezzemkov. Pálenôčka ako v iných baníckych rodinách sa u Lajoša hriala každú nedeľu ráno na frištik (raňajky). A práve to sa stalo pre Findurku osudným. Na pálenôčku, a to nielen hriatu, ale aj na surovú, si pekná Findurka tak zvykla, že sa stala jej prvoradým a každodenným pokrmom. Márne jej Lajoš dohováral a neskoršiu ju i vybíjaval. Nič nepomáhalo. Findurka ráno začala a večer spitá namol prestala popíjať. Keď prišiel Lajoš po ťažkej namáhavej práci domov, bola už v dobrej nálade a vôbec nedala na jeho prosbu a bitku necítila. Lenže aj ťažko nadobudnuté grošíky sa míňali. Pretekali Findurkiným hrdlom. Lajoš znášal toto utrpenie, kým ho trpezlivosť neprešla. Všetko má svoj koniec a tak to bolo aj u Lajoša.
Jedného letného dňa sa vrátil z bane domov a našiel ženu úplne zdivočenú. Vlasy mala rozcuchané, pálenku z jej úst zacítil už od dverí a tanec, ktorý práve predvádzala sa podobal skôr knísaniu medveďa ako človeka. Lajoša tento stav tak rozčúlil, že chytil milú Findurku za ruku a hybaj s ňou do Rimbergu. Ona už nič nevnímala, len tackajúc sa vedľa neho kráčala hore kopcom. Došli až k veži na hrebeni Rimbergu, kde bolo niekoľko šácht (šachty hĺbili nemeckí kolonisti – baníci v 13. storočí). Lajoš ju priviedol k najhlbšej a sotil ju do nej. Findurke akoby zázrakom sa nič nestalo. Keď sa prebudila, zistila okolo seba príšernú tmu, len zvrchu sa predieralo svetlo, ktorého lúče sa nedostali až k nej. Vtedy si uvedomila, kde ju Lajoš zaviedol a čo s ňou vykonal. Začala žalostne nariekať a keď sa už dosť naplakala, začula nejaký neznámy hlas: „Findurka, vyzleč sa do naha a výjdeš zo šachty bez väčšej námahy.“
Findurka sa hrozne prestrašila, ale keďže nemala iného východiska, vyzliekla sa donaha a začala sa škriabať po stene von. Už bola skoro navrchu, keď znova spadla na dno šachty. Keď sa to niekoľkokrát zopakovalo, začala znovu zúfalo nariekať. Vtom sa neznámy hlas ozval znovu: „Ešte máš šnúrik vo vlasoch.“ Findurka zmeravená siahla pravou rukou do vlasov a skutočne tam našla šnúrik, ktorým si podväzovala vlasy. Rýchlo ho vyhodila a znova sa začala škriabať na povrch. A skutočne bez väčšej námahy sa dostala von. Práve sa chýlilo k
večeru. Podľa toho spoznala, že jednu noc a skoro celý deň strávila v šachte. Ako-tak si upravila rozcuchané vlasy a pobrala sa dole kopcom domov. Sotva sa ocitla na vlastnom dvore a susedia ju zbadali, zo strachu pred ňou utekali do svojich príbytkov, ale len cez okná sa dívali, čo bude ďalej. Mysleli si totiž, že Findurka už nežije a že na dvore sa objavil už len jej duch.
Lajoš práve v tom čase sedel za stolom a spieval nábožné piesne. Chcel sa práve pomodliť za Findurkinu dušu, keď v tom momente sa dvere otvorili a nahá Findurka sa zjavila pred ním. Lajošovi od strachu padli okuliare na zem a po chvíli sa aj on sám v bezvedomí zrútil za nimi. Findurka mala veľkú robotu, kým ho kriesila a kým sa jej Lajoša podarilo presvedčiť, že je to síce ona, ale živá a nie mŕtva, ako sa domnieval. Keď sa Lajoš troška ukľudnil, vyrozprávala mu celú príhodu, ktorú prežila v šachte a sľúbila mu, že už nikdy nebude piť. Od tej doby skutočne Findurka prestala piť. Stala sa dobrou a pracovitou manželkou Lajoša a za krátky čas spoločne znova našetrili nejaký ten grošík. Lajoš bol nesmierne šťastný, že sa mu podarilo, i keď takým drsným spôsobom, urobiť z nej dobrú ženu a rýchlo zabudol na to, čo bolo. Len šachta, do ktorej ju Lajoš hodil si dodnes zachovala meno „FINDURKINA ŠACHTA“.
Martin Kanaba
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.