Nie div, že sa Lajoš do nej zamiloval a keď nemala ešte ani 16 rokov, zobral si ju za manželku. Lajoš síce nepochádzal z bohatej rodiny, ale jeho sociálne podmienky boli oveľa lepšie ako u Findurky. Už jeho otec baníčil a nadobudol si pri tom skromný majetok. Lajoš pokračoval v započatej práci svojho otca a preto chlebíka i tepla u nich bolo viacej ako u bezzemkov. Pálenôčka ako v iných baníckych rodinách sa u Lajoša hriala každú nedeľu ráno na frištik (raňajky). A práve to sa stalo pre Findurku osudným. Na pálenôčku, a to nielen hriatu, ale aj na surovú, si pekná Findurka tak zvykla, že sa stala jej prvoradým a každodenným pokrmom. Márne jej Lajoš dohováral a neskoršiu ju i vybíjaval. Nič nepomáhalo. Findurka ráno začala a večer spitá namol prestala popíjať. Keď prišiel Lajoš po ťažkej namáhavej práci domov, bola už v dobrej nálade a vôbec nedala na jeho prosbu a bitku necítila. Lenže aj ťažko nadobudnuté grošíky sa míňali. Pretekali Findurkiným hrdlom. Lajoš znášal toto utrpenie, kým ho trpezlivosť neprešla. Všetko má svoj koniec a tak to bolo aj u Lajoša.
Jedného letného dňa sa vrátil z bane domov a našiel ženu úplne zdivočenú. Vlasy mala rozcuchané, pálenku z jej úst zacítil už od dverí a tanec, ktorý práve predvádzala sa podobal skôr knísaniu medveďa ako človeka. Lajoša tento stav tak rozčúlil, že chytil milú Findurku za ruku a hybaj s ňou do Rimbergu. Ona už nič nevnímala, len tackajúc sa vedľa neho kráčala hore kopcom. Došli až k veži na hrebeni Rimbergu, kde bolo niekoľko šácht (šachty hĺbili nemeckí kolonisti – baníci v 13. storočí). Lajoš ju priviedol k najhlbšej a sotil ju do nej. Findurke akoby zázrakom sa nič nestalo. Keď sa prebudila, zistila okolo seba príšernú tmu, len zvrchu sa predieralo svetlo, ktorého lúče sa nedostali až k nej. Vtedy si uvedomila, kde ju Lajoš zaviedol a čo s ňou vykonal. Začala žalostne nariekať a keď sa už dosť naplakala, začula nejaký neznámy hlas: „Findurka, vyzleč sa do naha a výjdeš zo šachty bez väčšej námahy.“
Findurka sa hrozne prestrašila, ale keďže nemala iného východiska, vyzliekla sa donaha a začala sa škriabať po stene von. Už bola skoro navrchu, keď znova spadla na dno šachty. Keď sa to niekoľkokrát zopakovalo, začala znovu zúfalo nariekať. Vtom sa neznámy hlas ozval znovu: „Ešte máš šnúrik vo vlasoch.“ Findurka zmeravená siahla pravou rukou do vlasov a skutočne tam našla šnúrik, ktorým si podväzovala vlasy. Rýchlo ho vyhodila a znova sa začala škriabať na povrch. A skutočne bez väčšej námahy sa dostala von. Práve sa chýlilo k
večeru. Podľa toho spoznala, že jednu noc a skoro celý deň strávila v šachte. Ako-tak si upravila rozcuchané vlasy a pobrala sa dole kopcom domov. Sotva sa ocitla na vlastnom dvore a susedia ju zbadali, zo strachu pred ňou utekali do svojich príbytkov, ale len cez okná sa dívali, čo bude ďalej. Mysleli si totiž, že Findurka už nežije a že na dvore sa objavil už len jej duch.
Lajoš práve v tom čase sedel za stolom a spieval nábožné piesne. Chcel sa práve pomodliť za Findurkinu dušu, keď v tom momente sa dvere otvorili a nahá Findurka sa zjavila pred ním. Lajošovi od strachu padli okuliare na zem a po chvíli sa aj on sám v bezvedomí zrútil za nimi. Findurka mala veľkú robotu, kým ho kriesila a kým sa jej Lajoša podarilo presvedčiť, že je to síce ona, ale živá a nie mŕtva, ako sa domnieval. Keď sa Lajoš troška ukľudnil, vyrozprávala mu celú príhodu, ktorú prežila v šachte a sľúbila mu, že už nikdy nebude piť. Od tej doby skutočne Findurka prestala piť. Stala sa dobrou a pracovitou manželkou Lajoša a za krátky čas spoločne znova našetrili nejaký ten grošík. Lajoš bol nesmierne šťastný, že sa mu podarilo, i keď takým drsným spôsobom, urobiť z nej dobrú ženu a rýchlo zabudol na to, čo bolo. Len šachta, do ktorej ju Lajoš hodil si dodnes zachovala meno „FINDURKINA ŠACHTA“.
Martin Kanaba


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a