Aj keď je náš Gemer takmer na každom kroku popretkávaný starými banskými chodbami, po odstavení banskej ťažby železných a iných rúd málokde natrafíte na takú zaujímavú súkromnú zbierku, ktorá sa snaží uchovať bohatú históriu baníctva zo svojho okolia, akú má pán Dušan Vandrášik z Nižnej Slanej. Nazrime na chvíľku do jeho vzácnych priestorov. Majiteľom zbierkového fondu a sprievodca je Dušan Vandrášik, ul. Okružná 269, Nižná Slaná, č.t. 0904 153 642, e-mail:
Expozícia je sprístupnená na telefonické objednávky v priebehu celého roka.
Vzhľadom na bohatú banícku históriu obce majiteľ zbierkového fondu zachoval rôzne artefakty a geologické doklady, ktoré si Vám dovolí aj predstaviť.
Z dejín obce Nižná Slaná:
- Prvá písomná zmienka o obci je z 22.11.1363, keď jej majiteľom bol rod Bebekovcov.
- V roku 1417 obec bola oslobodená od desiatkových povinností.
- V roku 1427 podlieha správe cisárskych kapitánov v Krásnej Hôrke a desiatky sa odvádzajú panstvu v Štítniku.
- O hrade, ktorý stál nad obcou na kopci Muránčok, je zmienka, že ho dal kráľ Matej zbúrať v roku 1459, pretože bol obsadený husitmi.
- V roku 1559 pririeka kráľ Ferdinand I. časť obce rodine Baláža Horvátha a od toho obdobia je Nižná Slaná povinná platiť dane zemepánovi, Turkom a cirkvi.
- V roku 1570 v Nižnej Slanej existujú dve slovenské vysoké pece.
- Od roku 1580 patrí obec rodine Andrášiovcov.
- Z roku 1635 je zachovaná pečať Nižnej Slanej s baníckymi insígniami - želiezkom a kladivkom, s nápisom „banské mestečko Nižná Slaná“.
- V roku 1701 požiadal erár o prenájom baní v Nižnej Slanej od grófa Andrášiho.
- Z roku 1795 sú zachované banské mapy zo svätotrojičných baní na ortuť.
- V roku 1867 postavil rod Andrášiovcov hutu Etelku.
- V roku 1900 Andrášiovci predali celý banský majetok Rimamuránsko – Šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti.
- Od začiatku osídlenia sa obyvatelia obce zaoberali baníctvom, o čom svedčí mnoho starých štôlní, šácht, píng, miestnych názvov, ako aj samotný erb obce.
- V lokalite sa na ložisku Svätá Trojica dobývali rudy medené, strieborné, ortuťové - tetraedrit, rumelka, chalkopyrit, rýdza ortuť, amalgán striebra. Rudy železné, ako siderit, limonit, hematit, magnetit, na ložiskách Gampel, Ignác, Manó, Gabriela, Kobeliarovo.
Expozícia pozostáva z časti baníckej a časti geologickej.
Časť banícka - približuje históriu baníctva v obci od 16. storočia.
Osvetľovacie telesá: kahance, karbidové lampy: 18. - 20. stor.
Kahance: z rudných revírov Rožňava, Rudňany, Smolník, Gelnica, Banská Štiavnica, Nižná Slaná, Dobšiná, Novoveská Huta, Železník, Turčok.
Od výrobcov: P. Piringer - Gratz, K. Rath - Rozsnyo, L - M Rozsnyo, K. Kachelmann -Vyhne, Kunova Teplica, W. Seipel Bochum.
Karbidové lampy: železné, mosadzné, medené, z banskych revírov celého Slovenska.
Od rôznych výrobcov, ako Friemann – Wolf - Zwikau-Sasko, Spoločnosť pre výrobu Wolfových lámp – Bohatice – Moravská Ostrava, Spoločnosť pre výrobu Wolfových lámp – Wolfosvit - Moravská Ostrava, Spoločnosť pre výrobu Wolfových lámp - Vehedice, Gergely Budapešť, F. Hermann-Hesse - Norimberk, Wolfsegg Traundthaler – Rakúsko, Schanklin-Springfield M.F.G.-CO USA, Meva, Elektrosvit Nové Zámky
Atypické karbidové lampy rôznych tvarov
Dobývacie náradie od 16. storočia: čakany, oškrty, želiezka, kladivá-fajsliky, vrtné tyče na strojové a ručné vŕtanie, staré vrtné kladivá, odpaľovacie strojčeky DEOS, banícke a tesárske sekery
Slávnostné uniformy: 20. storočie: J. N. Lomke – syn - Příbram, J. Weiser - Moravská Ostrava, ošliador (banícka zásterka)
Čiapky od výrobcov: Mandel Jenő - Kassa, Tonak - Nový Jičín
Fokoše (vychádzkové palice): Rožňava, Rudňany, Banská Štiavnica, Kremnica, Prešov, Příbram
Hutmanské kladivká: pochôdzkové
Prilby: remenné, kožené
Staré banské mapy: z Andrášiovských baní z 18. storočia, staré banské mapy nižnoslanského revíru, Dobšinej, Vlachova, Gočova, Polomy, Rožňavy, Henckoviec, od banských meračov (Ludovit Korindes, Jakab Moszner, Andreas Probstner, Albert Kurtz), staré mapy zlatých, strieborných, medených a ortuťových baní
Hlinené tégliky na sciedzanie ortuti z rumelky zo 17. storočia
Staré fľašky na plnenie ortuti – od šampanského z Andrášiovských stolov, vyrábané v Sárospataku v 19. storočí
Staré banské knihy, banské reklamné časopisy
Meracie prístroje - kompasy: MOM Budapešť, LK-D Pal Praha – Trója, Freiberg
Časti drevenej banskej dráhy zo svätotrojičných baní, hraničné kamene banských polí
Rôzne banské vyznamenania
Časť geologická - tvoria ju horniny a minerály. 
Horniny: Horninový prehľad ložiskového územia Nižná Slaná - porfyroidy, fylity, vápence.
Minerály: Zbierka obsahuje okolo 800 minerálov zo Slovenska. Väčšinou sú to vzorky z Nižnej Slanej, ale z aj iných lokalít, ako Rožňava, Dobšiná, Železník, Jelšava, Hnúšťa, Dolný Hrádok, Malý Vrch, Bohúňovo, Rudňany, Dubník, Banská Štiavnica, Zlatá Idka, Nandráž, Rákoš, Gemerská Poloma a tiež z ďalších oblastí celého Slovenska, ale aj sveta.
Nižná Slaná: z ložísk Manó, Gabriela, Kobeliarovo. Rôzne tvary sideritu, kremeňa, kalcitu, pyritu, sulfosoli (jamesonit, boulangerit, bournonit, milerit, sfalerit), rumelka, rýdza ortuť, malachyt, baryt, witerit, ankerit, dolomit, gersdorfit, annabergit, limonit, magnetit, hematit, arzenopyrit, sadrovec, antimonit, tetraedrit
Rožňava: zo žíl Bernardy, Mária: siderit, siderit-albit, wolnýn, sfalerit, milerit, turmalín, rutil, kremeň, tetraedrit, magnetit, limonit, antimonit, cobelit - cosalit, malachit, azurit, kuprit
Rudňany: rumelka, siderit-kremeň, ankerit, kalcit, hematit
Železník: evansit, siderit, limonit, variscit, vashegyit
Rákoš: modrá skalica, zelená skalica, rumelka
Nandráž: rýdza meď, pyroluzit, baryt
Dobšiná: azbest, gersdorfit, annabergit, kalcit, aragonit, fuchsit, malachyt,azurit, erytrin
Jelšava: magnezit, dolomit, kalcit, palygorskit
Hnúšťa: pyrit
Dubník: opál
Banská Štiavnica: ametyst, chalkopyrit, baryt, kremeň, galenit, manganokalcit, galenit, sfalerit
Dolný Hrádok: limonit.
22.4.2010
FOTOGALÉRIA
{gallery}obsah/nslana/muzeum{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.