Zlom v živote rodiny, obdobne ako všetkým občanom Slovenska, nastal po Viedenskej arbitráži v novembri roku 1938, kedy časť južného Slovenska musela byť odstúpená tzv. horthyovskému Maďarsku. Zo dňa na deň sa museli učiť výlučne po maďarsky a prerieknutie v rodnej reči sa okamžite trestalo. Mladý Lacko navštevoval maďarskú meštiansku školu. No a okrem potierania materinskej reči a národného povedomia mal nastúpiť do organizácie Levente (obdoba Hlinkovej mládeže), kde sa mladí muži pripravovali na vojenské poslanie. Mladý „rebel“, postrehol akú budúcnosť by mal, keby sa podriadil vtedajšiemu režimu. Chápal nevinné deportácie ľudí nepohodlných režimu, o vojnových obetiach sa dozvedal denne. Aby ušetril rodičov od perzekúcií, bez toho aby o svojich zámeroch niekomu niečo povedal, utiekol z domu a vybral sa smerom na východ k blížiacej sa Červenej armáde. Jeho zámerom bolo, aby sa po prejdení frontu dostal k jednotkám I. československej brigády v ZSSR. O jeho osude nikto nevedel, a tak bol vyhlásený za nezvestného. Cez front prešiel tak, že tvrdil, že ide na druhú stranu po zemiaky k rodine, lebo nemajú čo jesť. Aj keď cez frontovú líniu ho nepustili, pri rumunskom meste (vtedy patriace Maďarsku), sa dočkal Červenej armády. Po oslobodení tejto oblasti sa hlásil k veliteľovi jednotky, ktorá ich oslobodila a po prijatí žiadal, aby mu bolo umožnené zaradenie k československej jednotke.
Veliteľ jednotky ho však zaradil do vojenského výcviku, a po viac ako mesiaci rozhodol, že ostane pri jeho jednotke pri veliteľstve ako vojak – tlmočník. Bolo to v čase, keď sa nachádzali pri meste Bereck. Prednosťou bolo, že vedel okrem slovenčiny aj maďarsky, a ako bolo vtedy v móde medzi mladými, že sa sami učili, aj ruský jazyk. Tak mladý vojak-tlmočník so samopalom v rukách postupoval už ako vojak Červenej armády a oslobodzovali postupne mestá Kiskőrös, Abony, Gödöllő, cez Rákospalotu až po Budapešť. Počas urputných bojov o Budapešť bol ranený črepinou z delostreleckého granátu do ľavej nohy. Bol zaradený k veliteľstvu jednotky a zúčastňoval sa aj zabezpečovania poriadku v oslobodených mestách, najmä v nočných hodinách. Pomáhali pri zásobovaní civilným orgánom pri obnove života v obciach a mestách, zásobovaní potravinami, ale aj pri kontrole správania vojakov Červenej armády k obyvateľstvu a podobne.
Po kapitulácii Nemecka na konci 2. svetovej vojny skončil na zriadenom poľnom letisku Červenej armády v Sládkovičove-Lúčny Dvor.
Návrat domov bol neopakovateľný. Strážny domček č. 2 v Nových Zámkoch, kde bývali rodičia, bol poškodený od bômb. Keď sa objavil vo dverách, v prvom momente nespoznávali v ňom príbuzní syna, súrodenca.
Koncom roka 1951 dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu, pretože ju neabsolvoval. Tak sa opäť obliekol do uniformy. No a zo „skrátenej základnej vojenskej služby“ sa stala „dočasná“. Trvala od roku 1951 do 1. novembra 1979, celkom 28 rokov a jeden mesiac. Vojenská kariéra v Československej armáde začala v októbri 1951 nástupom do Vojenského učilišťa školy dôstojníkov v zálohe, ktorú úspešne ukončil v roku 1952. Nasledovala cesta profesionálneho vojaka a striedanie útvarov od Prahy, cez Olomouc, Milovice, Malacky, Pezinok, Košice, Galantu, Komárno, Bratislavu, kde odišiel do zálohy v hodnosti podplukovníka v roku 1979.
Jeho statočný podiel na boji za slobodu bol ocenený takmer tromi desiatkami vyznamenaní, nielen československých. ale aj poľských, rumunských, maďarských. No najcennejšie vyznamenania preňho boli: „Prvý stupeň Veľkej vlasteneckej vojny, Čestný odznak účastníka Veľkej vlasteneckej vojny, medaila „Za chrabrosť vo vojne 1941-1945.
Okrem vojnových spomienok k najvýznamnejším patria spomienky pri záchranných prácach vojakov Československej armády pri povodniach v roku 1965 v okolí Komárna, na stretnutia s hrdinami veľkej vlasteneckej vojny, ako napr. s legendárnym stíhačom, trojnásobným hrdinom ZSSR gen. plk. Alexandrom Ivanovičom Pokriškinom v roku 1972 v Banskej Bystrici. Napriek krásnemu veku sa každým rokom delil o svoje spomienky a názory na besedách so žiakmi základných škôl v okrese, ale aj mimo okresu (Poltár, Cinobaňa). Pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľoval, osobne sa zúčastňoval pietnych spomienok pri významných miestach 2. svetovej vojny. Posledné roky v Tornali, kde je pamätník jeho najvyššieho veliteľa ako červenoarmejca, budova, kde mal maršal ZSSR R. J. Malinovskij v dňoch 20.12.1944 až 15.1.1945 svoj štáb. So ZO SZPB organizoval už niekoľko rokov streleckú súťaž „Memoriál maršala Malinovského“.
Samozrejme, že okrem vojenského života, prežíval aj ten svoj súkromný naplno. V roku 1946 si vzal svoju prvú manželku. V manželstve im Pán požehnal štyri deti. V roku 1948 sa im narodila dnes už zosnulá dcéra Marienka, o rok neskôr syn Jozef, v roku 1951 dcéra Magdaléna a v roku 1953 syn Tibor. V roku 1987 sa zoznámil v Jánovciach pri Galante so svojou druhou manželkou Ruženkou, ktorá tam pracovala ako pedagogický pracovník a v roku 1998 sa vzali. V roku 2006 si kúpili byt v Rimavskej Sobote na Cukrovarskej ulici, kde obaja trávili jeseň spoločného života až do dňa 29. januára tohto roku, kedy si Pán života i smrti po dlhšej chorobe a hospitalizácii v nemocnici povolal brata Ladislava k sebe v úctyhodnom veku 93 rokov, 10 mesiacov a 23 dní.
Rakva bola zahalená vlajkou SR a na poslednej ceste ju niesli príslušníci Ozbrojených síl SR. S organizáciou pohrebu pomáhal plk. Oliver Toderiška, bývalý veliteľ vojenského útvaru v Rožňave, ktorý s pánom Sládkom veľmi úzko spolupracoval. Poslanec NR SR JUDr. Jozef Šimko, primátor mesta Rimavskáí Sobota. Tak isto i náš priateľ a podporovateľ plk. v. v. JUDr. Jozef Pupala, predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku: „Poznali sa niekoľko rokov, Ladislav Sládek bol pravidelne pozývaný na besedy do kasární s vojakmi v Rožňave, na rôzne jubileá. Bol v povedomí mládeže pomerne známy.“
Na pohreb do Rimavskej Soboty zavítal aj tajomník ruského veľvyslanectva Sergej Nikitin. Ladislav Sládek bol ranený vo februári 1945 pri oslobodzovaní Budapešti. „V tých istých miestach padol aj starý otec Nikitina. Takmer rodinný vzťah bol medzi nimi,“ poznamenal Pupala.
Hlavný príhovor a rozlúčku mal plukovník vo výslužbe Marian Bodolló, bývalý generálny duchovný a plukovník Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR. Vence a kytice položili za náčelníka GŠ OS SR generála Daniela Zmeku položili vojaci Čestnej stráže. Za Klub vojenských výsadkárov SR veniec položil Ing. Štefan Gabmayer a za Ústredný výbor SZPB Viliam Longauer. Za KG SR sa prišiel rozlúčiť brigádny generál v. v. Ing. Stanislav Petrenec.
Prostredníctvom duchovného Mariana Bodolló sa Ladislav Sládek lúčil a odobral od svojej manželky Ruženky, ktorej takto chcel poďakovať za všetku lásku a starostlivosť, ktorej sa mu dostalo, za vytvorenie tepla rodinného krbu a podporu vo všetkých aktivitách. Od svojho syna Jozefa s rodinou, od dcéry Magdalény s rodinou, od syna Tibora s rodinou, od svojich vnúčat: Lindy, Tibora, Petra a Bronislavy s ich rodinami. Od švagrín: Marty Kéryovej z Rimavskej Soboty s rodinou, od Kataríny Sabovej z Rimavskej Soboty s rodinou. Od krstných synov Mariána Bánoša s rodinou a Teodora Bánoša s rodinou, obaja z Trenčianskych Teplíc. Od krstnej dcéry Aleny s rodinou. Od bližšej či vzdialenej tu nemenovanej rodiny, ako aj známych, od ošetrujúceho personálu v Nemocnici v Rimavskej Sobote. Lúčil sa od všetkých členov SZPB, od susedov z Cukrovarskej ulice v Rimavskej Sobote, ako aj všetkých, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.
Česť jeho pamiatke!


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-