Zlom v živote rodiny, obdobne ako všetkým občanom Slovenska, nastal po Viedenskej arbitráži v novembri roku 1938, kedy časť južného Slovenska musela byť odstúpená tzv. horthyovskému Maďarsku. Zo dňa na deň sa museli učiť výlučne po maďarsky a prerieknutie v rodnej reči sa okamžite trestalo. Mladý Lacko navštevoval maďarskú meštiansku školu. No a okrem potierania materinskej reči a národného povedomia mal nastúpiť do organizácie Levente (obdoba Hlinkovej mládeže), kde sa mladí muži pripravovali na vojenské poslanie. Mladý „rebel“, postrehol akú budúcnosť by mal, keby sa podriadil vtedajšiemu režimu. Chápal nevinné deportácie ľudí nepohodlných režimu, o vojnových obetiach sa dozvedal denne. Aby ušetril rodičov od perzekúcií, bez toho aby o svojich zámeroch niekomu niečo povedal, utiekol z domu a vybral sa smerom na východ k blížiacej sa Červenej armáde. Jeho zámerom bolo, aby sa po prejdení frontu dostal k jednotkám I. československej brigády v ZSSR. O jeho osude nikto nevedel, a tak bol vyhlásený za nezvestného. Cez front prešiel tak, že tvrdil, že ide na druhú stranu po zemiaky k rodine, lebo nemajú čo jesť. Aj keď cez frontovú líniu ho nepustili, pri rumunskom meste (vtedy patriace Maďarsku), sa dočkal Červenej armády. Po oslobodení tejto oblasti sa hlásil k veliteľovi jednotky, ktorá ich oslobodila a po prijatí žiadal, aby mu bolo umožnené zaradenie k československej jednotke.
Veliteľ jednotky ho však zaradil do vojenského výcviku, a po viac ako mesiaci rozhodol, že ostane pri jeho jednotke pri veliteľstve ako vojak – tlmočník. Bolo to v čase, keď sa nachádzali pri meste Bereck. Prednosťou bolo, že vedel okrem slovenčiny aj maďarsky, a ako bolo vtedy v móde medzi mladými, že sa sami učili, aj ruský jazyk. Tak mladý vojak-tlmočník so samopalom v rukách postupoval už ako vojak Červenej armády a oslobodzovali postupne mestá Kiskőrös, Abony, Gödöllő, cez Rákospalotu až po Budapešť. Počas urputných bojov o Budapešť bol ranený črepinou z delostreleckého granátu do ľavej nohy. Bol zaradený k veliteľstvu jednotky a zúčastňoval sa aj zabezpečovania poriadku v oslobodených mestách, najmä v nočných hodinách. Pomáhali pri zásobovaní civilným orgánom pri obnove života v obciach a mestách, zásobovaní potravinami, ale aj pri kontrole správania vojakov Červenej armády k obyvateľstvu a podobne.
Po kapitulácii Nemecka na konci 2. svetovej vojny skončil na zriadenom poľnom letisku Červenej armády v Sládkovičove-Lúčny Dvor.
Návrat domov bol neopakovateľný. Strážny domček č. 2 v Nových Zámkoch, kde bývali rodičia, bol poškodený od bômb. Keď sa objavil vo dverách, v prvom momente nespoznávali v ňom príbuzní syna, súrodenca.
Koncom roka 1951 dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu, pretože ju neabsolvoval. Tak sa opäť obliekol do uniformy. No a zo „skrátenej základnej vojenskej služby“ sa stala „dočasná“. Trvala od roku 1951 do 1. novembra 1979, celkom 28 rokov a jeden mesiac. Vojenská kariéra v Československej armáde začala v októbri 1951 nástupom do Vojenského učilišťa školy dôstojníkov v zálohe, ktorú úspešne ukončil v roku 1952. Nasledovala cesta profesionálneho vojaka a striedanie útvarov od Prahy, cez Olomouc, Milovice, Malacky, Pezinok, Košice, Galantu, Komárno, Bratislavu, kde odišiel do zálohy v hodnosti podplukovníka v roku 1979.
Jeho statočný podiel na boji za slobodu bol ocenený takmer tromi desiatkami vyznamenaní, nielen československých. ale aj poľských, rumunských, maďarských. No najcennejšie vyznamenania preňho boli: „Prvý stupeň Veľkej vlasteneckej vojny, Čestný odznak účastníka Veľkej vlasteneckej vojny, medaila „Za chrabrosť vo vojne 1941-1945.
Okrem vojnových spomienok k najvýznamnejším patria spomienky pri záchranných prácach vojakov Československej armády pri povodniach v roku 1965 v okolí Komárna, na stretnutia s hrdinami veľkej vlasteneckej vojny, ako napr. s legendárnym stíhačom, trojnásobným hrdinom ZSSR gen. plk. Alexandrom Ivanovičom Pokriškinom v roku 1972 v Banskej Bystrici. Napriek krásnemu veku sa každým rokom delil o svoje spomienky a názory na besedách so žiakmi základných škôl v okrese, ale aj mimo okresu (Poltár, Cinobaňa). Pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľoval, osobne sa zúčastňoval pietnych spomienok pri významných miestach 2. svetovej vojny. Posledné roky v Tornali, kde je pamätník jeho najvyššieho veliteľa ako červenoarmejca, budova, kde mal maršal ZSSR R. J. Malinovskij v dňoch 20.12.1944 až 15.1.1945 svoj štáb. So ZO SZPB organizoval už niekoľko rokov streleckú súťaž „Memoriál maršala Malinovského“.
Samozrejme, že okrem vojenského života, prežíval aj ten svoj súkromný naplno. V roku 1946 si vzal svoju prvú manželku. V manželstve im Pán požehnal štyri deti. V roku 1948 sa im narodila dnes už zosnulá dcéra Marienka, o rok neskôr syn Jozef, v roku 1951 dcéra Magdaléna a v roku 1953 syn Tibor. V roku 1987 sa zoznámil v Jánovciach pri Galante so svojou druhou manželkou Ruženkou, ktorá tam pracovala ako pedagogický pracovník a v roku 1998 sa vzali. V roku 2006 si kúpili byt v Rimavskej Sobote na Cukrovarskej ulici, kde obaja trávili jeseň spoločného života až do dňa 29. januára tohto roku, kedy si Pán života i smrti po dlhšej chorobe a hospitalizácii v nemocnici povolal brata Ladislava k sebe v úctyhodnom veku 93 rokov, 10 mesiacov a 23 dní.
Rakva bola zahalená vlajkou SR a na poslednej ceste ju niesli príslušníci Ozbrojených síl SR. S organizáciou pohrebu pomáhal plk. Oliver Toderiška, bývalý veliteľ vojenského útvaru v Rožňave, ktorý s pánom Sládkom veľmi úzko spolupracoval. Poslanec NR SR JUDr. Jozef Šimko, primátor mesta Rimavskáí Sobota. Tak isto i náš priateľ a podporovateľ plk. v. v. JUDr. Jozef Pupala, predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku: „Poznali sa niekoľko rokov, Ladislav Sládek bol pravidelne pozývaný na besedy do kasární s vojakmi v Rožňave, na rôzne jubileá. Bol v povedomí mládeže pomerne známy.“
Na pohreb do Rimavskej Soboty zavítal aj tajomník ruského veľvyslanectva Sergej Nikitin. Ladislav Sládek bol ranený vo februári 1945 pri oslobodzovaní Budapešti. „V tých istých miestach padol aj starý otec Nikitina. Takmer rodinný vzťah bol medzi nimi,“ poznamenal Pupala.
Hlavný príhovor a rozlúčku mal plukovník vo výslužbe Marian Bodolló, bývalý generálny duchovný a plukovník Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR. Vence a kytice položili za náčelníka GŠ OS SR generála Daniela Zmeku položili vojaci Čestnej stráže. Za Klub vojenských výsadkárov SR veniec položil Ing. Štefan Gabmayer a za Ústredný výbor SZPB Viliam Longauer. Za KG SR sa prišiel rozlúčiť brigádny generál v. v. Ing. Stanislav Petrenec.
Prostredníctvom duchovného Mariana Bodolló sa Ladislav Sládek lúčil a odobral od svojej manželky Ruženky, ktorej takto chcel poďakovať za všetku lásku a starostlivosť, ktorej sa mu dostalo, za vytvorenie tepla rodinného krbu a podporu vo všetkých aktivitách. Od svojho syna Jozefa s rodinou, od dcéry Magdalény s rodinou, od syna Tibora s rodinou, od svojich vnúčat: Lindy, Tibora, Petra a Bronislavy s ich rodinami. Od švagrín: Marty Kéryovej z Rimavskej Soboty s rodinou, od Kataríny Sabovej z Rimavskej Soboty s rodinou. Od krstných synov Mariána Bánoša s rodinou a Teodora Bánoša s rodinou, obaja z Trenčianskych Teplíc. Od krstnej dcéry Aleny s rodinou. Od bližšej či vzdialenej tu nemenovanej rodiny, ako aj známych, od ošetrujúceho personálu v Nemocnici v Rimavskej Sobote. Lúčil sa od všetkých členov SZPB, od susedov z Cukrovarskej ulice v Rimavskej Sobote, ako aj všetkých, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.
Česť jeho pamiatke!
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).