Hračka sprevádza deti už od najstarších čias. Jej vývoj bol postupný, od jednoduchých predmetov poskytovaných prírodou, cez drobné hlinené figúrky s pôvodne kultovým významom, až po predmety zámerne zhotovované na hranie pre deti. V ľudovom prostredí Slovenska boli okrem hračiek z materiálov, ako hlina, kosti, slama, šúpolie...veľmi obľúbené i hračky drevené. Tieto sa v mnohých prípadoch zhotovovali popri domácej výrobe poľnohospodárskeho náradia. Po istom čase však samotný výrobca nestačil svojou produkciou pokryť dopyt a výroba drevených hračiek sa začala sústreďovať do väčších výrobných stredísk vznikajúcich koncom 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia. Medzi V Kyjaticiach, no i v susednom Babinci, sa obyvateľstvo venovalo výrobe ľudového nábytku z bukového štiepaného dreva, najmä skríň a zásobníc na obilie, tzv. súsekov, pričom v 19. storočí to bol zdroj obživy viacerých rodín. Zaujímavá bola ich výzdoba, ktorú zhotovovali pomocou kružidla s rydlom. Popri tradičnom nábytku pre dospelých začali kyjatickí majstri zhotovovať aj malé súseky pre deti, ku ktorým postupne pribudla i výroba drevených hračiek. Odberateľmi kyjatických súsekov boli najmä gazdovia z Dolnej zeme. Po vzniku ČSR v roku 1918 však kyjatickí výrobcovia stratili kvôli zmene hraníc svoje trhy a výroba súsekov, teda aj hračiek, začala upadať.
Produkcia ľudových hračiek v Kyjaticiach sa obnovila vďaka Štátnemu ústavu pre zveľaďovanie živností v Turčianskom Svätom Martine, ktorý v snahe zachovať starú techniku spracovávania dreva štiepaním, ako aj techniku výzdoby vyrývaným ornamentom, usporiadal v rokoch 1926 – 1927 v Kyjaticiach kurz pre budúcich výrobcov s cieľom obnoviť ľudovú výrobu a rozšíriť sortiment drevených hračiek. Kurz sa zopakoval tiež v roku 1934, a tak sa Kyjatice v 30. rokoch 20. storočia stali jedným z najvýznamnejších stredísk výroby drevených hračiek na Slovensku. Sortiment tvorili koníky na kolieskach, koníky s vozíkom, rôzne typy domácich zvierat na kolieskach, postieľky, fúriky... Okrem toho sa v Kyjaticiach vyrábal aj detský nábytok, najmä stoličky a stolíky. Kyjatické hračky sa zhotovovali z naštiepaných doskovitých častí bukového dreva, pričom použitý materiál a výrobné postupy boli rovnaké ako pri zhotovovaní súsekov. Farebnosť hračiek sa spočiatku dosahovala prírodnými moridlami, v novšom období sa začali používať kupované moridlá. Namorené hračky sa zdobili vyškrabávaným a vyrývaným ornamentom tvoreným vzájomne poprepájanými čiarami, závitnicami, oblúkmi a poloblúkmi, pričom najčastejším zobrazovaným motívom bol solárny kruh.
Po druhej svetovej vojne začala však výroba hračiek v Kyjaticiach postupne zanikať, pričom niekoľko výrobcov (Ján Beňo, Ján Petráš) tu pracovalo ešte v 70. rokoch 20. storočia. Na túto tradičnú výrobu nadviazal v 80. rokoch Ján Ulický z Rimavských Zalužian a Viliam Oboňa z Prievidze. V roku 2002 sa začal vo väčšej miere venovať výrobe kyjatických hračiek i Rudolf Stehlík z Veľkých Teriakoviec – Krásnej, ktorý bol od roku 2001 členom Cechu výrobcov hračiek vo Vrútkach. Krátko na to sa stal práve vďaka výrobe kyjatických hračiek Majstrom umeleckej výroby Ústredia ľudovej umeleckej výroby v Bratislave.
V zbierkovom fonde Gemersko – malohontského múzea sa nachádzajú tradičné kyjatické hračky zhotovované v 20. – 30. rokoch minulého storočia, výrobky z druhej polovice 20. storočia, no i hračky zhotovené Rudolfom Stehlíkom v roku 2004.
Mgr. Ľudmila Pulišová,
etnografka
{gallery}kultura/vystava/hracky{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.