V Kyjaticiach, no i v susednom Babinci, sa obyvateľstvo venovalo výrobe ľudového nábytku z bukového štiepaného dreva, najmä skríň a zásobníc na obilie, tzv. súsekov, pričom v 19. storočí to bol zdroj obživy viacerých rodín. Zaujímavá bola ich výzdoba, ktorú zhotovovali pomocou kružidla s rydlom. Popri tradičnom nábytku pre dospelých začali kyjatickí majstri zhotovovať aj malé súseky pre deti, ku ktorým postupne pribudla i výroba drevených hračiek. Odberateľmi kyjatických súsekov boli najmä gazdovia z Dolnej zeme. Po vzniku ČSR v roku 1918 však kyjatickí výrobcovia stratili kvôli zmene hraníc svoje trhy a výroba súsekov, teda aj hračiek, začala upadať.
Produkcia ľudových hračiek v Kyjaticiach sa obnovila vďaka Štátnemu ústavu pre zveľaďovanie živností v Turčianskom Svätom Martine, ktorý v snahe zachovať starú techniku spracovávania dreva štiepaním, ako aj techniku výzdoby vyrývaným ornamentom, usporiadal v rokoch 1926 – 1927 v Kyjaticiach kurz pre budúcich výrobcov s cieľom obnoviť ľudovú výrobu a rozšíriť sortiment drevených hračiek. Kurz sa zopakoval tiež v roku 1934, a tak sa Kyjatice v 30. rokoch 20. storočia stali jedným z najvýznamnejších stredísk výroby drevených hračiek na Slovensku. Sortiment tvorili koníky na kolieskach, koníky s vozíkom, rôzne typy domácich zvierat na kolieskach, postieľky, fúriky... Okrem toho sa v Kyjaticiach vyrábal aj detský nábytok, najmä stoličky a stolíky. Kyjatické hračky sa zhotovovali z naštiepaných doskovitých častí bukového dreva, pričom použitý materiál a výrobné postupy boli rovnaké ako pri zhotovovaní súsekov. Farebnosť hračiek sa spočiatku dosahovala prírodnými moridlami, v novšom období sa začali používať kupované moridlá. Namorené hračky sa zdobili vyškrabávaným a vyrývaným ornamentom tvoreným vzájomne poprepájanými čiarami, závitnicami, oblúkmi a poloblúkmi, pričom najčastejším zobrazovaným motívom bol solárny kruh.
Po druhej svetovej vojne začala však výroba hračiek v Kyjaticiach postupne zanikať, pričom niekoľko výrobcov (Ján Beňo, Ján Petráš) tu pracovalo ešte v 70. rokoch 20. storočia. Na túto tradičnú výrobu nadviazal v 80. rokoch Ján Ulický z Rimavských Zalužian a Viliam Oboňa z Prievidze. V roku 2002 sa začal vo väčšej miere venovať výrobe kyjatických hračiek i Rudolf Stehlík z Veľkých Teriakoviec – Krásnej, ktorý bol od roku 2001 členom Cechu výrobcov hračiek vo Vrútkach. Krátko na to sa stal práve vďaka výrobe kyjatických hračiek Majstrom umeleckej výroby Ústredia ľudovej umeleckej výroby v Bratislave.
V zbierkovom fonde Gemersko – malohontského múzea sa nachádzajú tradičné kyjatické hračky zhotovované v 20. – 30. rokoch minulého storočia, výrobky z druhej polovice 20. storočia, no i hračky zhotovené Rudolfom Stehlíkom v roku 2004.
Mgr. Ľudmila Pulišová,
etnografka
{gallery}kultura/vystava/hracky{/gallery}
{jcomments on}

































Hračka sprevádza deti už od najstarších čias. Jej vývoj bol postupný, od jednoduchých predmetov poskytovaných prírodou, cez drobné hlinené figúrky s pôvodne kultovým významom, až po predmety zámerne zhotovované na hranie pre deti. V ľudovom prostredí Slovenska boli okrem hračiek z materiálov, ako hlina, kosti, slama, šúpolie...veľmi obľúbené i hračky drevené. Tieto sa v mnohých prípadoch zhotovovali popri domácej výrobe poľnohospodárskeho náradia. Po istom čase však samotný výrobca nestačil svojou produkciou pokryť dopyt a výroba drevených hračiek sa začala sústreďovať do väčších výrobných stredísk vznikajúcich koncom 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia. Medzi 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a