Žiaľ, o niekoľko dní sa „pohrobci“ gardistov prejavili tak, že na tabuliach zastriekali bielou sprejovou farbou SNP. Po odstránení uvedených nápisov, práve v predvečer 71.výročia SNP opäť v kastastri Rim. Sobota, zastriekali pravdepodobne tí istí „gardisti“ „SNP“, čiernou farbou a vedľa nastriekali hákový kríž.
Či sa jedná o primitivizmus nadrogovaných „intelektuálov“, alebo zámer určitých osôb, nech si čitateľ urobí úsudok sám.
Každopádne odkaz SNP ako prejav proti fašistickej tyranii, je stále aktuálny a za obdobie od skončenia 2. svetovej vojny je práve dnes prvkom zjednocujúcim antifašistické sily, ktoré sú schopné otvorene vystupovať proti zmáhajúcemu sa fašizmu.
Juh Slovenska od Šamorína - Nové Zámky - Levice - Lučenec - Rimavská Sobota - Rožňava – Košice... pripadol podľa Viedenskej arbitráže horthyovskému Maďarsku.
Občania slovenskej národnosti, ale aj prostí občania maďarskej národnosti, krátko po tejto anexii vytriezveli a dokonca verejne deklarovali za navrátenie do Československa. No krutý fašistický Horthyho režim nekompromisne potláčal akýkoľvek iný postoj než bol profašistický.
Nebolo tomu inak ani v Rimavskej Sobote. Aj keď po odstúpení južného územia Maďarsku zavítal „admirál Miklós Horthy„ do Rimavskej Soboty na bielom koni, prostý ľud mal vo veľkej miere iný názor.
Po vypuknutí SNP 29.8.1944 sa výrazne zintenzívnil aj podzemný odboj proti fašizmu vo vtedajšom Maďarsku. Maďarskí antifašisti sa zapájali do protifašistického odboja. Dokonca aj maďarská generalita koketovala s myšlienkou (napr. gen Wereš) vzdať sa Červenej armáde a zapojiť sa do boja proti Hitlerovcom.
Z maďarských antifašistov bola na území Slovenska vytvorená partizánská brigáda pod velením mjr. Kozlova a v rámci nej bol vytvorený partizánsky oddiel Šándor Petöfi, ktorý mal z vyše 230 príslušníkov vyše 180 partizánov maďarskej národnosti, a práve tento oddiel vyvíjal bojovú činnosť aj v našom regióne od Salgótarjánu po Rim. Sobotu. Brigáda mjr. Kozlova s takmer 9000 partizánmi vyvíjala bojovú činnosť až po Košice. Isté obdobie mala svoj štáb na v pohorí Bučeň a po stianutí 3.10.1944 mala svoj štáb určité obdobie v obci Babinec, neskôr v Čiernej Lehote.
Túto skutočnosť popisujem predovšetkým z toho dôvodu, že širokej verejnosti v našom regióne pôsobenie brigády mjr. Kozlova je málo známe a o zapojení maďarských antifašistov v partizánskom hnutí ešte menej.

Ako zdôraznil vo svojom príhovore predseda ObV SZPB v Rim. Sobote Ing. Pavol Brndiar, je naším poslaním o odkaze bojovníkov proti fašizmu a najmä SNP objektívne šíriť najmä medzi mladými ľudmi.
Osobne si myslím, že nie je nutné, aby v každej odci či meste boli spomienkové slávnosti vyhlásenia SNP práve 29. augusta. Tento deň je venovaný celoslovenským oslavám v Banskej Bystrici, tak by mali mestá a obce organizivať „dni obce“ a spomienkové oslavy mimo tento termín! Veď SNP v otvorenom boji trvalo takmer 2 mesiace a po jeho porážke partizánský odboj pokračoval až do oslobodenia Slovenska.
Preto by regionálne, miestne oslavy mohli byť aj pred týmto dátumom a najmä po 29. auguste s prihliadnutím na miestne udalosti počas SNP.
Možno práve v období septembra-októbra by bol priestor pre pripomenutie tejto udalosti žiakom a študentom po zahájení školského roku.
Pri týchto príležitostiach by sme mali využiť aj prítomnosť piamych účastníkov v boji proti fašizmu, ktorých rady neúprosne pohlcuje čas. Veď napríklad v Rimavskej Sobote pri spomienkových oslavách SNP 18.8.2015 boli prítomní len dvaja priami účastníci (plk. Ladislav Sládek a Mgr. Július Molitoris).
Na záver pietneho aktu zanel hymnus „KTO ZA PRAVDU HORÍ“.
Je potrebné aj touto cestou poďakovať všetkým účastníkom spomienkového zhromaždenia, ktorí prišli napriek tropickej horúčave a najmä príslušníkom armády SR z posádky v Rožňave, ktorí prí kladení vencov a pri čestnej stráži absolútne nedali na sebe badaď v uniformách neznesiteľné teplo.
V RIMAVSKEJ PÍLE SPOMÍNALI
Dňa 15.8.2015 v Tisovci, miestnej časti Rimavská Píla obyvatelia tejto obce oslavovali Deň obce. Hlavným obsahom dňa bola spomienka na 71.výročie SNP. Spomienkové zhromaždenie začalo slovenskou hymnou, nasledovala recitácia básne. Po položení venca k pamätnej tabuli obetí vojen sa k zhromaždeným prihovoril Mgr. Ľubomír BAGAČKA, predseda Občianskeho výboru a poslanec Mestského zastupiteľstva v Tisovci za m. č. Rimavská Píla. Vo svojom príhovore pripomenul význam SNP pre povojnové formovanie Československej republiky. Zdôraznil, že SNP patrí k najsvetlejším stránkam novodobých dejín Slovenska a prispelo z medzinárodného hľadiska k tomu, že Slovensko ako súčasť Československa bolo zaradené medzi víťazné štáty po 2. svetovej vojne.
Napriek tomu, že od spomenutej udalosti ubehlo už 71 rokov, protifašistický odkaz SNP je dnes vysoko aktuálny, viac ako uplynulé desaťročia, preto nesmieme zabúdať aké obete fašizmus priniesol a práve dnes, kedy hrozí jeho reštaurácia musia sa ľudia spojiť tak, aby nemal vytvorený priestor na svoje reštaurovanie. Žiaľ, sme svedkami, že niektorí politici krajín bývalej protifašistickej koalície sú propagátormi jeho znovuvzkriesenia. V závere svojho príhovoru vyslovil presvedčenie: “...pokiaľ má človek skutočne zostať človekom, boj za slobodu, mier, ľudskosť a bratstvo medzi národmi nikdy nemôže byť zbytočné“.
Po slávnostnom príhovore zaspieval spevácký súbor „Závadčan“ zo Závadky nad Hronom krásnu slovenskú pesničku „Slovensko moje, otčina moja.“ Slávnostné zhromaždenie bolo zakončené hymnou Ruskej federácie.
Foto: Milan Slabej
JUDr. Jozef Pupala































Dňa 28.8.2015 o 11.30 hodine si občania Rimavskej Soboty položením vencov pri pamätníku osloboditeľov mesta pripomenuli 71. výročie vyhlásenia SNP.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-