V Betliari, v tom čase na panstve Andrášiovcov, došlo k dedičnému deleniu medzi Štefanom (zakladateľom staršej betliarskej vetvy rodu) a jeho bratom Karolom, ktorý získal Betliar. Karol mal troch synov Karola, Jozefa a Leopolda. Dedením získal Betliar okrem kaštieľa Jozef a kaštieľ získal Leopold, ten vymenil Vlachovo a Hnilec za majetky v Betliari, čím získal celý betliarsky majetok panstva Andrášiovcov a tu sa aj natrvalo zabýval. Zaslúžil sa o významnú rekonštrukciu kaštieľa, prírodného parku a tiež o rozvoj baníctva a hutníctva v Betliari a na Gemeri.
Dedina Betliar mala koncom storočia (1792) 129 domov a 962 obyvateľov (Bartolomeides). Existencia huty, hámrov vytvárali predpoklad vzniku nových remesiel a pracovných príležitostí.
*
Vráťme sa na Strakovú a súvisiace okolnosti s kostolíkom a Pátrovou dolinkou.
Nepriame dôkazy o existencii kostolíka, ubytovne mníchov starajúcich sa o kostolík, v ktorom vykonávali svoje modlitby a obrady, sa zachovali v miestnych názvoch lúky Pod kostolkom (ale poznáme aj Pri kostolku, Ku kostolku) a Pátrova dolinka (páter – lat. „otec“, v cirkevnom názvosloví rehoľník vysvätený za kňaza). Páter bol autoritou nielen medzi mníchmi, ale aj medzi miestnym obyvateľstvom, s ktorým sa stretával a komunikoval, požívajúc jeho dôveru. O čom svedčí aj pomenovanie priľahlej dolinky Pátrova dolinka. Medzi nepriame dôkazy patrí aj povesť, sčasti obsiahnutá v básni J. Schlosára, v ktorej hovorí o prepadnutí mníchov zbojníkmi, ktorí na smrť vyľakali mníchov a tí sa odmietli vrátiť späť do svojej ubytovne na Strakovú.
Pozoruhodné je, že vznik povesti môžeme v časovej ose spojiť so vznikom a pôsobením zbojníkov (1820-1832) z družiny M. Dovca (Dovčíka) (*1803-+1832). Družina bola nesúrodá, tvorená z chlapov z Henckoviec a okolia, z Rejdovej a tiež z Čučmy. Už pred vznikom družiny zbíjali jednotlivo, vo dvojiciach, neskôr po nástupe M. Dovčíka aj spoločne ako družina. V povesti sa zachovala informácia, pochádzajúca zrejme od mníchov, že jeden zo zbojníkov bol Šušman (Čučman). Presný dátum prepadnutia nateraz nepoznáme. Z vojenských máp z roku 1823-28 a nasledujúce roky môžeme vyčítať, že spomínané stavby už na Strakovej neboli zakreslené. V zbierkach Múzea Betliar sa nachádzajú muzeálne predmety – lebka M. Dovca (Dovčíka) a kyjak s vyrezávaným nápisom (Dovetz rabló páltrája) – Kyjak zbojníka Dovca.
Dá sa konštatovať, že zbojníci sa nepriamo podpísali pod chátranie a následný zánik ubytovne mníchov a Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej v Betliari.
Medzi priame dôkazy o existencii Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny môžeme považovať:
a/ Historická vojenská mapa z roku 1763 až 1787 v časti Straková nad obcou Betliar, má červenou farbou vyznačené v štvorcovom pôdoryse dve murované stavby. V tom čase sa červenou farbou vyznačovali murované stavby (váľok, tehla, kameň), v našom prípade kameň. Pod prvým štvorčekom bol vyznačený nemecký text: „Alte kirche“, čo v preklade znamená starý kostol. V mapách po roku 1823 sa už nenachádzajú. V mape je tiež vyznačené pomenovanie chotárnej časti Poruby a v nej lúka Pri kostolku. Rozdelená je poľnou vozovou cestou.
b/ Súpis majetku z roku 1768 na panstve Andrášiovcov (v maďarčine) sa okrem iného píše, uvádzam už v preklade „... Zostupujúc z Holého vrchu, vozovou cestou príde sa na vrch Straková, k veľkej kaplnke (cit.: Szent Anna nagyob kápolnájához). Prvý písomný doklad uvádzajúci zasvätenie kostolíka (kaplnky) Svätej Anne.
c/ Súpisy parciel z r. 1799, 1804 a 1825 obsahujú pomenovania Na kostolku, Ku kostolku...
Podľa informácií zo záznamov, záhradník J. Bergman, na pozvanie grófa Leopolda Andrášiho, zabezpečoval úpravy v parku, najmä výstavbu drobných stavieb. V tejto súvislosti došlo po súhlase grófa, rádu františkánov a Biskupského úradu k rozobratiu oboch murovaných stavieb na Strakovej. Materiál, najmä kameň, bol použitý pri výstavbe umelého vodopádu (8m vysoký) s grotou – jaskyňou, ktorá slúžila ako ľadovňa, neskôr ako zverinec pre dvoch ľadových medveďov a súvisiaceho vodného systému, privádzajúceho vodu z Krivého potoka (dnes Betliarskeho) do zásobníkov – rybníkov, troch fontán, Hermesovej studne a i., dômyselne využívajúc výškový rozdiel terénu v rámci parku.
Tu končí jedna povesť o zaniknutom kostolíku a podnes pretrvávajúcich názvoch – lúky Pri kostolku a Pátrovej dolinky.
Ktovie, ako to bolo s legendou – povesťou o zaniknutej Lehote (dnes už novej dedine G. Polome) a zaniknutej osade Jánova osada (Betler), v Jandoline v chotári dnešného Betliara? Možno nabudúce.
Dôvetok: Z úcty k sebe a histórii našej dedinky, bolo by krásnym kultúrnym počinom umiestniť na predpokladanom mieste zaniknutého Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej, pamätnú tabuľu s textom. Máme na to? Áno.
Ľudovít Ján Šomšák
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).