V Betliari, v tom čase na panstve Andrášiovcov, došlo k dedičnému deleniu medzi Štefanom (zakladateľom staršej betliarskej vetvy rodu) a jeho bratom Karolom, ktorý získal Betliar. Karol mal troch synov Karola, Jozefa a Leopolda. Dedením získal Betliar okrem kaštieľa Jozef a kaštieľ získal Leopold, ten vymenil Vlachovo a Hnilec za majetky v Betliari, čím získal celý betliarsky majetok panstva Andrášiovcov a tu sa aj natrvalo zabýval. Zaslúžil sa o významnú rekonštrukciu kaštieľa, prírodného parku a tiež o rozvoj baníctva a hutníctva v Betliari a na Gemeri.
Dedina Betliar mala koncom storočia (1792) 129 domov a 962 obyvateľov (Bartolomeides). Existencia huty, hámrov vytvárali predpoklad vzniku nových remesiel a pracovných príležitostí.
*
Vráťme sa na Strakovú a súvisiace okolnosti s kostolíkom a Pátrovou dolinkou.
Nepriame dôkazy o existencii kostolíka, ubytovne mníchov starajúcich sa o kostolík, v ktorom vykonávali svoje modlitby a obrady, sa zachovali v miestnych názvoch lúky Pod kostolkom (ale poznáme aj Pri kostolku, Ku kostolku) a Pátrova dolinka (páter – lat. „otec“, v cirkevnom názvosloví rehoľník vysvätený za kňaza). Páter bol autoritou nielen medzi mníchmi, ale aj medzi miestnym obyvateľstvom, s ktorým sa stretával a komunikoval, požívajúc jeho dôveru. O čom svedčí aj pomenovanie priľahlej dolinky Pátrova dolinka. Medzi nepriame dôkazy patrí aj povesť, sčasti obsiahnutá v básni J. Schlosára, v ktorej hovorí o prepadnutí mníchov zbojníkmi, ktorí na smrť vyľakali mníchov a tí sa odmietli vrátiť späť do svojej ubytovne na Strakovú.
Pozoruhodné je, že vznik povesti môžeme v časovej ose spojiť so vznikom a pôsobením zbojníkov (1820-1832) z družiny M. Dovca (Dovčíka) (*1803-+1832). Družina bola nesúrodá, tvorená z chlapov z Henckoviec a okolia, z Rejdovej a tiež z Čučmy. Už pred vznikom družiny zbíjali jednotlivo, vo dvojiciach, neskôr po nástupe M. Dovčíka aj spoločne ako družina. V povesti sa zachovala informácia, pochádzajúca zrejme od mníchov, že jeden zo zbojníkov bol Šušman (Čučman). Presný dátum prepadnutia nateraz nepoznáme. Z vojenských máp z roku 1823-28 a nasledujúce roky môžeme vyčítať, že spomínané stavby už na Strakovej neboli zakreslené. V zbierkach Múzea Betliar sa nachádzajú muzeálne predmety – lebka M. Dovca (Dovčíka) a kyjak s vyrezávaným nápisom (Dovetz rabló páltrája) – Kyjak zbojníka Dovca.
Dá sa konštatovať, že zbojníci sa nepriamo podpísali pod chátranie a následný zánik ubytovne mníchov a Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej v Betliari.
Medzi priame dôkazy o existencii Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny môžeme považovať:
a/ Historická vojenská mapa z roku 1763 až 1787 v časti Straková nad obcou Betliar, má červenou farbou vyznačené v štvorcovom pôdoryse dve murované stavby. V tom čase sa červenou farbou vyznačovali murované stavby (váľok, tehla, kameň), v našom prípade kameň. Pod prvým štvorčekom bol vyznačený nemecký text: „Alte kirche“, čo v preklade znamená starý kostol. V mapách po roku 1823 sa už nenachádzajú. V mape je tiež vyznačené pomenovanie chotárnej časti Poruby a v nej lúka Pri kostolku. Rozdelená je poľnou vozovou cestou.
b/ Súpis majetku z roku 1768 na panstve Andrášiovcov (v maďarčine) sa okrem iného píše, uvádzam už v preklade „... Zostupujúc z Holého vrchu, vozovou cestou príde sa na vrch Straková, k veľkej kaplnke (cit.: Szent Anna nagyob kápolnájához). Prvý písomný doklad uvádzajúci zasvätenie kostolíka (kaplnky) Svätej Anne.
c/ Súpisy parciel z r. 1799, 1804 a 1825 obsahujú pomenovania Na kostolku, Ku kostolku...
Podľa informácií zo záznamov, záhradník J. Bergman, na pozvanie grófa Leopolda Andrášiho, zabezpečoval úpravy v parku, najmä výstavbu drobných stavieb. V tejto súvislosti došlo po súhlase grófa, rádu františkánov a Biskupského úradu k rozobratiu oboch murovaných stavieb na Strakovej. Materiál, najmä kameň, bol použitý pri výstavbe umelého vodopádu (8m vysoký) s grotou – jaskyňou, ktorá slúžila ako ľadovňa, neskôr ako zverinec pre dvoch ľadových medveďov a súvisiaceho vodného systému, privádzajúceho vodu z Krivého potoka (dnes Betliarskeho) do zásobníkov – rybníkov, troch fontán, Hermesovej studne a i., dômyselne využívajúc výškový rozdiel terénu v rámci parku.
Tu končí jedna povesť o zaniknutom kostolíku a podnes pretrvávajúcich názvoch – lúky Pri kostolku a Pátrovej dolinky.
Ktovie, ako to bolo s legendou – povesťou o zaniknutej Lehote (dnes už novej dedine G. Polome) a zaniknutej osade Jánova osada (Betler), v Jandoline v chotári dnešného Betliara? Možno nabudúce.
Dôvetok: Z úcty k sebe a histórii našej dedinky, bolo by krásnym kultúrnym počinom umiestniť na predpokladanom mieste zaniknutého Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej, pamätnú tabuľu s textom. Máme na to? Áno.
Ľudovít Ján Šomšák
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.