V Betliari, v tom čase na panstve Andrášiovcov, došlo k dedičnému deleniu medzi Štefanom (zakladateľom staršej betliarskej vetvy rodu) a jeho bratom Karolom, ktorý získal Betliar. Karol mal troch synov Karola, Jozefa a Leopolda. Dedením získal Betliar okrem kaštieľa Jozef a kaštieľ získal Leopold, ten vymenil Vlachovo a Hnilec za majetky v Betliari, čím získal celý betliarsky majetok panstva Andrášiovcov a tu sa aj natrvalo zabýval. Zaslúžil sa o významnú rekonštrukciu kaštieľa, prírodného parku a tiež o rozvoj baníctva a hutníctva v Betliari a na Gemeri.
Dedina Betliar mala koncom storočia (1792) 129 domov a 962 obyvateľov (Bartolomeides). Existencia huty, hámrov vytvárali predpoklad vzniku nových remesiel a pracovných príležitostí.
*
Vráťme sa na Strakovú a súvisiace okolnosti s kostolíkom a Pátrovou dolinkou.
Nepriame dôkazy o existencii kostolíka, ubytovne mníchov starajúcich sa o kostolík, v ktorom vykonávali svoje modlitby a obrady, sa zachovali v miestnych názvoch lúky Pod kostolkom (ale poznáme aj Pri kostolku, Ku kostolku) a Pátrova dolinka (páter – lat. „otec“, v cirkevnom názvosloví rehoľník vysvätený za kňaza). Páter bol autoritou nielen medzi mníchmi, ale aj medzi miestnym obyvateľstvom, s ktorým sa stretával a komunikoval, požívajúc jeho dôveru. O čom svedčí aj pomenovanie priľahlej dolinky Pátrova dolinka. Medzi nepriame dôkazy patrí aj povesť, sčasti obsiahnutá v básni J. Schlosára, v ktorej hovorí o prepadnutí mníchov zbojníkmi, ktorí na smrť vyľakali mníchov a tí sa odmietli vrátiť späť do svojej ubytovne na Strakovú.
Pozoruhodné je, že vznik povesti môžeme v časovej ose spojiť so vznikom a pôsobením zbojníkov (1820-1832) z družiny M. Dovca (Dovčíka) (*1803-+1832). Družina bola nesúrodá, tvorená z chlapov z Henckoviec a okolia, z Rejdovej a tiež z Čučmy. Už pred vznikom družiny zbíjali jednotlivo, vo dvojiciach, neskôr po nástupe M. Dovčíka aj spoločne ako družina. V povesti sa zachovala informácia, pochádzajúca zrejme od mníchov, že jeden zo zbojníkov bol Šušman (Čučman). Presný dátum prepadnutia nateraz nepoznáme. Z vojenských máp z roku 1823-28 a nasledujúce roky môžeme vyčítať, že spomínané stavby už na Strakovej neboli zakreslené. V zbierkach Múzea Betliar sa nachádzajú muzeálne predmety – lebka M. Dovca (Dovčíka) a kyjak s vyrezávaným nápisom (Dovetz rabló páltrája) – Kyjak zbojníka Dovca.
Dá sa konštatovať, že zbojníci sa nepriamo podpísali pod chátranie a následný zánik ubytovne mníchov a Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej v Betliari.
Medzi priame dôkazy o existencii Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny môžeme považovať:
a/ Historická vojenská mapa z roku 1763 až 1787 v časti Straková nad obcou Betliar, má červenou farbou vyznačené v štvorcovom pôdoryse dve murované stavby. V tom čase sa červenou farbou vyznačovali murované stavby (váľok, tehla, kameň), v našom prípade kameň. Pod prvým štvorčekom bol vyznačený nemecký text: „Alte kirche“, čo v preklade znamená starý kostol. V mapách po roku 1823 sa už nenachádzajú. V mape je tiež vyznačené pomenovanie chotárnej časti Poruby a v nej lúka Pri kostolku. Rozdelená je poľnou vozovou cestou.
b/ Súpis majetku z roku 1768 na panstve Andrášiovcov (v maďarčine) sa okrem iného píše, uvádzam už v preklade „... Zostupujúc z Holého vrchu, vozovou cestou príde sa na vrch Straková, k veľkej kaplnke (cit.: Szent Anna nagyob kápolnájához). Prvý písomný doklad uvádzajúci zasvätenie kostolíka (kaplnky) Svätej Anne.
c/ Súpisy parciel z r. 1799, 1804 a 1825 obsahujú pomenovania Na kostolku, Ku kostolku...
Podľa informácií zo záznamov, záhradník J. Bergman, na pozvanie grófa Leopolda Andrášiho, zabezpečoval úpravy v parku, najmä výstavbu drobných stavieb. V tejto súvislosti došlo po súhlase grófa, rádu františkánov a Biskupského úradu k rozobratiu oboch murovaných stavieb na Strakovej. Materiál, najmä kameň, bol použitý pri výstavbe umelého vodopádu (8m vysoký) s grotou – jaskyňou, ktorá slúžila ako ľadovňa, neskôr ako zverinec pre dvoch ľadových medveďov a súvisiaceho vodného systému, privádzajúceho vodu z Krivého potoka (dnes Betliarskeho) do zásobníkov – rybníkov, troch fontán, Hermesovej studne a i., dômyselne využívajúc výškový rozdiel terénu v rámci parku.
Tu končí jedna povesť o zaniknutom kostolíku a podnes pretrvávajúcich názvoch – lúky Pri kostolku a Pátrovej dolinky.
Ktovie, ako to bolo s legendou – povesťou o zaniknutej Lehote (dnes už novej dedine G. Polome) a zaniknutej osade Jánova osada (Betler), v Jandoline v chotári dnešného Betliara? Možno nabudúce.
Dôvetok: Z úcty k sebe a histórii našej dedinky, bolo by krásnym kultúrnym počinom umiestniť na predpokladanom mieste zaniknutého Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej, pamätnú tabuľu s textom. Máme na to? Áno.
Ľudovít Ján Šomšák

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-