V dňoch 21. – 24. októbra 2013 sa v kaštieli Betliar uskutoční 9. medzinárodná konferencia „Egypt a Rakúsko“. Podujatie zamerané na “Vnímanie Orientu v Strednej Európe (1800-1918)“ usporiadajú Nadácia Aigyptos a Slovenské národné múzeum – múzeum Betliar. Zúčastní sa na nej takmer 40 egyptológov a odborníkov ďalších disciplín z 10 krajín. Okrem Slovenska a krajín V4 (Čechy, Maďarsko, Poľsko) budú v Betliari zastúpení aj bádatelia z Chorvátska, Rakúska, Slovinska, Srbska, Talianska a USA.– 1879. Jeho syn, gróf Július Andrássy mladší (1860–1929) zastával najprv v rokoch 1894–1895 post ministra a latere (uhorský minister pri panovníkovi) a v roku 1918 bol 10 dní vo funkcii ministra zahraničných vecí Rakúsko – Uhorska. Bol to on, kto prijal podmienky prímeria. Kaštieľ je tak príhodným symbolom medzinárodného diania a aj vzťahov medzi cisárskym impériom a Egyptom dynastie Muhammada Alího, ktorý bol formálne súčasťou Osmanskej ríše.
Záujmy Habsburskej monarchie zastupovali v Egypte konzuli už od polovice 18. storočia a vzájomné vzťahy možno v diplomatickej terminológii označiť ako intenzívne. Podľa projektu rakúskeho poddaného Aloisa Negrelliho (1799 – 1858) bol napríklad postavený Suezský kanál, na ktorom pracovalo aj asi 4.000 krajanov. Cisár František Jozef bol protokolárne najvyššie postaveným hosťom slávnostného otvorenia prieplavu v novembri 1869. Na tejto významnej udalosti ho sprevádzal aj gróf Július Andrássy, vtedajší ministerský predseda Rakúsko-Uhorska. Prítomnosť v Egypte využil cisár na výstup na vrchol najvyššej, Chufuovej (Cheopsovej) pyramídy. Egypt neskôr navštívili aj jeho manželka Alžbeta (Sisi) a syn Rudolf. Následník trónu František Ferdinand si tu niekoľko mesiacov úspešne liečil tuberkulózu.
Taktiež podunajská monarchia a Viedeň priťahovali egyptských mocipánov. Budúci chedív Abbás II Helmí (1874 – 1944) absolvoval prestížnu viedenskú vojenskú akadémiu Theresianum a neskôr sa dokonca oženil s uhorskou šľachtičnou, kontesou Mariannou Törökovou. Budúci egyptský a sudánsky kráľ Fuad I (1868 – 1936) zasa pôsobil v cisárskej metropole ako sultánov vojenský pridelenec a dokonca sa zabudol protokolárne rozlúčiť.
Ale aj neurodzení obyvatelia impéria, vrátane ľudí z územia Slovenska, dotvárali vzťahy Rakúska s Egyptom. Aj vďaka tomu, že medzi Terstom a Alexandriou premávala pravidelná lodná linka. Cena lístka bola ekvivalentom dnešných 480 - 650 €. Loďou vandroval v januári 1871 do Egypta aj rodák zo Slovenskej Ľupče, stolár Daniel Šustek (1846 – 1927), spolu-zakladateľ Matice slovenskej v USA. O svojich zážitkoch vydal v roku 1874 čítavý cestopis „Cesta ces Turecko a Egypt do Svätej Zeme“. Zvlášť dramatický je popis jeho železničného a pešieho putovania z Káhiry do Port Saidu, cez miesta, ktoré sú dnes dôverne známe slovenským egyptológom z poľsko-slovenskej archeologickej misie na Tell el-Retábí.
Okrem podobných dramatických príbehov budú na konferencii v angličtine prezentované aj ďalšie pohľady na Orient a Egypt z jednotlivých účastníckych krajín. Po finančnom zaistení vydania budú publikované v zborníku. Na programe konferencie je tiež oboznámenie zahraničných hostí s históriou a turistickým potenciálom Gemera. Nebude však chýbať ani séria slovenských prednášok pre domáce gemerské publikum. Ich témami budú príspevok k dejinám medzinárodných vzťahov („Brat či nepriateľ? Prvá mierová zmluva v dejinách a jej pozadie“; prednesie Mgr. Veronika Dubcová), súčasné
slovenské výskumy v Egypte („Slováci a archeologické výskumy na Tell el-Retábí“; prednesie Dr. Jozef Hudec) a slovenský pohľad na egyptský Orient („Egypt v slovenskej kultúre 19. storočia /1800 – 1918/“; prednesie Mgr. Martin Odler).
Veronika Dubcová priblíži zmluvu medzi Egyptom a Chetitskou ríšou, ktorá bola uzatvorená v 13. storočí p. n. l., po dlhoročnom vojenskom konflikte a rozhodujúcej bitke pri Kadeši. Dohoda je považovaná za prvú mierovú zmluvu v dejinách vôbec. Vykreslenie dôvodov a okolností jej uzatvorenia, či jej samotné znenie dovolia spoločne nahliadnuť do sveta politiky a diplomacie neskorej doby bronzovej, kedy hra mocných o vplyv na Blízkom východe nebola veľmi odlišná od tej dnešnej.
Jozef Hudec odprezentuje výsledky doterajších šiestich sezón slovenskej časti spoločného poľsko-slovenského archeologického výskumu na Tell el-Retábí v Egypte. Vykopávky tu odkrývajú viac ako 3000 rokov starú pevnosť, stojacu na pohrebisku záhadných Hyksósov. Pevnosť chránila východnú hranicu starého Egypta a predpokladá sa, že v jej blízkosti bol vybudovaný prastarý kanál, spájajúci nílsku deltu s Červeným morom. Lokalita je asi starovekým Pitomom, spomínaným v biblickej knihe Exodus.
Martin Odler vysvetlí, ako sa egyptománia v 19. storočí začala vzmáhať aj v Uhorsku. Slovensko, ako chudobnejšia časť monarchie, rozvíja kontakty s Egyptom v menšej miere, ich výsledky sú však nemenej zaujímavé. Prednáška priblíži osudy slovenských cestovateľov v Egypte, Egypt vo výtvarných a literárnych dielach umelcov pochádzajúcich zo Slovenska a takisto Egypt v dobovej slovenskej tlači. Pozrie sa aj na staroegyptské artefakty, ktoré sa v tomto období dostali do zbierok našich múzeí.
Všetky prednášky sa uskutočnia v budove historickej Radnice na Námestí baníkov v Rožňave so začiatkom o 17.00 hodine.
Tešíme sa na Vašu účasť!
Mgr. Silvia Lörinčíková
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).