– 1879. Jeho syn, gróf Július Andrássy mladší (1860–1929) zastával najprv v rokoch 1894–1895 post ministra a latere (uhorský minister pri panovníkovi) a v roku 1918 bol 10 dní vo funkcii ministra zahraničných vecí Rakúsko – Uhorska. Bol to on, kto prijal podmienky prímeria. Kaštieľ je tak príhodným symbolom medzinárodného diania a aj vzťahov medzi cisárskym impériom a Egyptom dynastie Muhammada Alího, ktorý bol formálne súčasťou Osmanskej ríše.
Záujmy Habsburskej monarchie zastupovali v Egypte konzuli už od polovice 18. storočia a vzájomné vzťahy možno v diplomatickej terminológii označiť ako intenzívne. Podľa projektu rakúskeho poddaného Aloisa Negrelliho (1799 – 1858) bol napríklad postavený Suezský kanál, na ktorom pracovalo aj asi 4.000 krajanov. Cisár František Jozef bol protokolárne najvyššie postaveným hosťom slávnostného otvorenia prieplavu v novembri 1869. Na tejto významnej udalosti ho sprevádzal aj gróf Július Andrássy, vtedajší ministerský predseda Rakúsko-Uhorska. Prítomnosť v Egypte využil cisár na výstup na vrchol najvyššej, Chufuovej (Cheopsovej) pyramídy. Egypt neskôr navštívili aj jeho manželka Alžbeta (Sisi) a syn Rudolf. Následník trónu František Ferdinand si tu niekoľko mesiacov úspešne liečil tuberkulózu.
Taktiež podunajská monarchia a Viedeň priťahovali egyptských mocipánov. Budúci chedív Abbás II Helmí (1874 – 1944) absolvoval prestížnu viedenskú vojenskú akadémiu Theresianum a neskôr sa dokonca oženil s uhorskou šľachtičnou, kontesou Mariannou Törökovou. Budúci egyptský a sudánsky kráľ Fuad I (1868 – 1936) zasa pôsobil v cisárskej metropole ako sultánov vojenský pridelenec a dokonca sa zabudol protokolárne rozlúčiť.
Ale aj neurodzení obyvatelia impéria, vrátane ľudí z územia Slovenska, dotvárali vzťahy Rakúska s Egyptom. Aj vďaka tomu, že medzi Terstom a Alexandriou premávala pravidelná lodná linka. Cena lístka bola ekvivalentom dnešných 480 - 650 €. Loďou vandroval v januári 1871 do Egypta aj rodák zo Slovenskej Ľupče, stolár Daniel Šustek (1846 – 1927), spolu-zakladateľ Matice slovenskej v USA. O svojich zážitkoch vydal v roku 1874 čítavý cestopis „Cesta ces Turecko a Egypt do Svätej Zeme“. Zvlášť dramatický je popis jeho železničného a pešieho putovania z Káhiry do Port Saidu, cez miesta, ktoré sú dnes dôverne známe slovenským egyptológom z poľsko-slovenskej archeologickej misie na Tell el-Retábí.
Okrem podobných dramatických príbehov budú na konferencii v angličtine prezentované aj ďalšie pohľady na Orient a Egypt z jednotlivých účastníckych krajín. Po finančnom zaistení vydania budú publikované v zborníku. Na programe konferencie je tiež oboznámenie zahraničných hostí s históriou a turistickým potenciálom Gemera. Nebude však chýbať ani séria slovenských prednášok pre domáce gemerské publikum. Ich témami budú príspevok k dejinám medzinárodných vzťahov („Brat či nepriateľ? Prvá mierová zmluva v dejinách a jej pozadie“; prednesie Mgr. Veronika Dubcová), súčasné
slovenské výskumy v Egypte („Slováci a archeologické výskumy na Tell el-Retábí“; prednesie Dr. Jozef Hudec) a slovenský pohľad na egyptský Orient („Egypt v slovenskej kultúre 19. storočia /1800 – 1918/“; prednesie Mgr. Martin Odler).
Veronika Dubcová priblíži zmluvu medzi Egyptom a Chetitskou ríšou, ktorá bola uzatvorená v 13. storočí p. n. l., po dlhoročnom vojenskom konflikte a rozhodujúcej bitke pri Kadeši. Dohoda je považovaná za prvú mierovú zmluvu v dejinách vôbec. Vykreslenie dôvodov a okolností jej uzatvorenia, či jej samotné znenie dovolia spoločne nahliadnuť do sveta politiky a diplomacie neskorej doby bronzovej, kedy hra mocných o vplyv na Blízkom východe nebola veľmi odlišná od tej dnešnej.
Jozef Hudec odprezentuje výsledky doterajších šiestich sezón slovenskej časti spoločného poľsko-slovenského archeologického výskumu na Tell el-Retábí v Egypte. Vykopávky tu odkrývajú viac ako 3000 rokov starú pevnosť, stojacu na pohrebisku záhadných Hyksósov. Pevnosť chránila východnú hranicu starého Egypta a predpokladá sa, že v jej blízkosti bol vybudovaný prastarý kanál, spájajúci nílsku deltu s Červeným morom. Lokalita je asi starovekým Pitomom, spomínaným v biblickej knihe Exodus.
Martin Odler vysvetlí, ako sa egyptománia v 19. storočí začala vzmáhať aj v Uhorsku. Slovensko, ako chudobnejšia časť monarchie, rozvíja kontakty s Egyptom v menšej miere, ich výsledky sú však nemenej zaujímavé. Prednáška priblíži osudy slovenských cestovateľov v Egypte, Egypt vo výtvarných a literárnych dielach umelcov pochádzajúcich zo Slovenska a takisto Egypt v dobovej slovenskej tlači. Pozrie sa aj na staroegyptské artefakty, ktoré sa v tomto období dostali do zbierok našich múzeí.
Všetky prednášky sa uskutočnia v budove historickej Radnice na Námestí baníkov v Rožňave so začiatkom o 17.00 hodine.
Tešíme sa na Vašu účasť!
Mgr. Silvia Lörinčíková


































V dňoch 21. – 24. októbra 2013 sa v kaštieli Betliar uskutoční 9. medzinárodná konferencia „Egypt a Rakúsko“. Podujatie zamerané na “Vnímanie Orientu v Strednej Európe (1800-1918)“ usporiadajú Nadácia Aigyptos a Slovenské národné múzeum – múzeum Betliar. Zúčastní sa na nej takmer 40 egyptológov a odborníkov ďalších disciplín z 10 krajín. Okrem Slovenska a krajín V4 (Čechy, Maďarsko, Poľsko) budú v Betliari zastúpení aj bádatelia z Chorvátska, Rakúska, Slovinska, Srbska, Talianska a USA.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-