Mesiac po zjazde, vo februári 1921, založili prvú bunku KSČ v Slavošovskej papierni na Štítnickej doline. Jej prvým predsedom sa stal Ján Levrinc z Rochoviec, robotník papierne, podpredsedom Arpád Kúth a pokladníkom Ján Červenák. Členská základňa bunky sa rozrastala, súčasne sa začali vytvárať podmienky pre prípravné výbory KSČ v okolitých dedinách, ktoré zakladali dedinské bunky KSČ. Delegáti zjazdu navštevovali zakladajúce schôdze KSČ v obciach i v závodoch v Ochtinej, Štítniku, Kunovej Teplici, Plešivci, Gemerskej Hôrke, na ktorých vysvetľovali politiku strany nového typu, založenej na základe proletárskeho internacionalizmu. Politická a organizačná práca závodných buniek KSČ bola rozdelená do niekoľkých skupín:
1. Dôverníci, inštruktori, vyberači členských známok
2. Inštruktori pre dedinské bunky KSČ
3. Kolpoltéri novín, letákov a pod.
V obci Rochovce a Slavošovce boli založené bunky KSČ na jar 1921. Prvým predsedom v Rochovciach sa stal Matej Sirkovský a v Slavošovciach Arpád Kúth. Hneď pri zakladaní závodných a dedinských buniek KSČ sa vytyčovala úloha organizovať mládež v Komsomole a viesť Rudé odbory (komunistické odbory podriadené Rudej odborovej internacionále). Prvý výbor závodnej bunky KSČ v Slavošovských papierňach už v lete 1921 organizoval štrajk za sociálne požiadavky robotníkov. Revolučná vlna štrajkového hnutia sa rozrástla a zachvátila aj závody Štítnickej doliny. V roku 1922 robotníci Slavošovských papierní vstúpili do štrajku, ktorú viedla závodná bunka KSČ s Rudými odbormi a trval dva roky. Továreň stála, stroje nepracovali. Riaditeľstvo odmietlo splniť požiadavky robotníkov a prepustilo z práce organizátorov štrajku Levrinca, Červenáka, Sirkovského, Kútha a ďalších. Štrajkové hnutie však bolo pevné v boji za svoje požiadavky, jednotne a vytrvalo vystupovalo dva roky proti
majiteľom účastinnej spoločnosti. Pod tlakom štrajku, riaditeľstvo závodu prijalo do práce prepustených robotníkov, funkcionárov KSČ i všetkých členov štrajkového výboru. Po uzavretí kolektívnej zmluvy s riaditeľstvom závodu robotníci Slavošovských papierní začiatkom roku 1924 ukončili štrajk a nastúpili do práce. Závodné bunky KSČ pracovali systematicky, politickú činnosť zabezpečovali prostredníctvom aktivistov na dedinách. Inštruktori navštevovali organizácie, vysvetľovali a konzultovali rozpracované tézy a taktiku revolučných bojov. Vzájomná spolupráca organizácií KSČ v závodoch sa prejavila v súdržnosti proti odstaveniu fabrík a ich likvidácii: triediarne rudy v Štítniku, zlieváreň v Kunovej Teplici, Slavošovské papierne, celulózka v Gemerskej Hôrke. Historická konferencia na záchranu závodov sa konala 23. januára 1927 v Plešivci. Zúčastnili sa na nej členovia závodnej bunky KSČ Slavošovskej papierne Ondrej Štrigner, Ondrej Gemeri st. u Bartka z Rochoviec, Arpád Kúth, Ján Sopko z Čiernej Lehoty, Ján Červenák, Ján Potočný a Matej Sirkovský st. zo Slavošoviec, Ján Švec z Ochtinej a Ján Pilian zo Štítnika.
Vynaložené úsilie strany však bolo márne. Celej Štítnickej doline hrozilo, že obyvateľstvo ostane bez pracovných príležitostí. Ako jediná závodná bunka KSČ na Štítnickej doline v Slavošovskej papierni zaktivizovala svoju činnosť proti zastaveniu a likvidácii závodu. Komunistickí poslanci v parlamente predložili interpeláciu, že Slavošovská papiereň je jediným zdrojom obživy obyvateľstva Śtítnickej doliny, preto musí byť za každých okolností ponechaná a nesmie byť demontovaná. Keď poslanci a ministri videli silnú jednotu ľudu, podporili návrh komunistických poslancov, a tak akcionári kartelu upustili od likvidácie závodu. Víťazstvo strany v konsolidácii v závode a okolitých dedinách si získalo priazeň ľudu, jej členská základňa sa začala rozrastať. Do závodnej bunky pristúpilo asi 150 nových členov, do Rudých odborov asi 200 a do Komsomolu asi 60 členov.
Po celosvetovej krízovej situácii začiatkom roku 1935 sa pomery v závode stávali priaznivejšími, bolo viac pracovných príležitostí. Začala sa oživovať práca v závodnej i dedinských bunkách KSČ, pripravovali sa na voľby v roku 1936. Ako predvolebná kampaň poslúžili prvomájové oslavy v Slavošovciach a Štítniku. Cyklus schôdzí a osobných agitácií zabezpečili víťazstvo vo voľbách, komunistická strana získala 75 % hlasov.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: OV KSS v Rožňave,
Spomienky o robotníckom hnutí Štítnickej doliny. Okresný úrad v Rožňave I.
Napísala: Eva Kerekešová


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a