Nič nehovoriace pre mňa tváre objasnil priložený text:
„Posielam Vám foto Ctibora Štítnického uprostred dievčat na štítnickom kúpalisku. Chlapec ležiaci vedľa je Janko Belák.
Anna Holmanová.“
Už je to jasnejšie, aj keď som nášho, už nebohého, básnika Ctibora Štítnického v takom mladom veku nikdy nevidel. A Janko Belák? Hádam ten, ktorý ako vysokoškolák zahynul neďaleko odtiaľto v Slavošovciach počas výbuchu trhavín a náloží krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania?
Áno, je to Janko Belák, hoci mu do tváre nevidieť, lebo má zrejme pred ostrými lúčmi slnka prikryté oči. Potvrdzuje mi to vlastne autorka mailu a ja verím, že je to tak.
Nestíham reagovať, keď moju poštu dopĺňa ďalší e-mail. Z tej istej adresy:
„Vážený pán Doboš, posielam Vám zoskenovanú fotografiu C. D. Štítnického z mladosti (štrand v Štítniku). Neviem, či to dôjde. S pozdravom...“
Spomínam si, že voľakedy, keď som ešte patril medzi mládencov, chodili sme aj do Štítnika na kúpalisko. Domáci mu hovorili Štrand. U nás v dedine bol kúpaliskom len zahataný potok tečúci dolu dedinou. Volali sme ho “žomp“. Taký, po kolená. Keď sme chceli plávať pod vodou, odreli sme si brucho o dno, tak sme radšej neplávali, len sme sa naháňali po vode a mútili ju. Ženy, ktoré pod nami plákali, alebo pri potoku vyvárali nejaké plátno, prišli sa s nami vadiť, preborili nám našu priehradu a bolo po žompe.
Ale štrand bol iba v Štítniku. Veď to bolo mesto. Bol vedľa železničnej stanice v malej záhrade ohradenej plotom. Bazén nebol veľký. Možno tak 12x4 metra. Možno viac. Bol rozdelený na dve časti – pre plavcov a neplavcov. Vedľa pod strieškou malé pódium s tanečným parketom z vysypaného a udupaného piesku. Štítnik mal aj kapelu a v nedeľu sa tu cez leto vyhrávalo a tancovalo. Dnes takúto možnosť Štítničania nemajú. Štrand zapadol prachom a burinou.
Zostala však z neho fotografia a možno i množstvo spomienok.
Rozmýšľam, ako sa vlastne fotografia tak dlho udržala medzi ľuďmi. Kto ju vyhotovil a kto je ešte na fotografii?
Ako na pokračovanie mi prichádzajú odhalenia mne doteraz neznámeho. Ak je to Štítnický s Belákom, museli byť dobrí kamaráti. A dve slečny s nimi tvorili kamarátsku štvoricu, ktorá prezrádza, že sa museli už dobre poznať. Nevymýšľam si? Veď na štrand do Štítnika nechodili len akurát oni štyria. V takom peknom počasí tam muselo byť viac im podobných.
Čítam ďalšiu informáciu:
„Som veľmi rada, že ste dostali fotografiu, vedľa Ctibora D. Štítnického sedí moja mama, z druhej strany jej spolužiačka z Obchodnej akadémie v Dobšinej. A z Janka Beláka vidieť len malú časť. Mám veľa maminých spomienok na bratov Belákovcov a na Ct. D. Štítnického. Táto fotografia vznikla počas prázdnin, alebo v nedeľu, pretože cestovanie Ct. D. Štítnického do Rožňavy a mojej mamy do Obchodnej akadémie do Dobšinej a späť (cez Plešivec) vlakom trvalo dlho a až večer sa zo školy vracali domov, a to každý deň. Keďže je tam aj Janko Belák, ktorý chodil na vysokú školu, zrejme sú to "prázdninové radovánky".“
Tak, a už viem zase viac. Pre tých, ktorí nevedia, prečo mladí študenti cestovali do Rožňavy a Dobšinej cez Plešivec dopoviem. Preto, lebo fotografia vznikla zrejme za Slovenského štátu, keď medzi Rožňavskou a Štítnickou dolinou smerom na východ bola v Rožňavskom Bystrom hranica rozdeľujúca Maďarsko od Slovenska a smerom na juh pred Kunovou Teplicou takisto. Postupne sa však vybavilo, že cez maďarské územie smeli do Dobšinej ľudia cestovať vlakom, ale nesmeli nikde vystúpiť, až v Dobšinej. O Štítnickom nie som si celkom istý, lebo ten počas okupácie pokračoval v štúdiu v Tisovci. Svedčí o tom aj zbierka literárnych prác študentov Kniha priateľov, ktorá vyšla v Tisovci v r. 1942, kde uverejňuje svoje básne aj Štítnický.Ale nech je ako bolo. Viem, že ešte žije jedna osoba zo spomínanej fotografie, ktorá nám istotne poskytne zaujímavé informácie. Veľmi sa na ne už teraz teším.
Janko Belák, ktorého na fotografii môže identifikovať len účastník tejto letnej pohody, dopadol najhoršie. Zrejme ešte vtedy netušil, čo mu táto Štítnická dolina onedlho prinesie a čo mu vezme. Dolina, kde tak rád cez prázdniny chodil. Veď v neďalekom Rožňavskom Bystrom mu bývali rodičia, ešte aj s bratom a sestrou. Stačil však jeden záblesk, za ktorým potom nasledoval obrovský výbuch v miestnosti na vrátnici slavošovských papierní a všetko, za čím on s bratom Paľkom a ďalšími spolubojovníkmi šli, zostalo v nenávratne. Plamene trhaviny posekali mladé telá na márne kúsky. Musel to byť strašný pohľad na priestor pred továrňou. Musela to byť obrovská záťaž pre dušu i telo rodičov a blízkych Janka i Paľa, keď do truhiel prikladali po kuse zmrzačené čiastky obidvoch bratov...
Nebolo súdené ani na tejto fotografii vidieť Jankovu tvár. Ostáva pre každého z nás zastretá naďalej nepriesvitnou sieťkou, akoby to nemalo byť podstatné, kto je do nej zahalený.
28. júl 2010
Ondrej Doboš
Fotografia: archív rodiny Holmanovej
EŠTE RAZ FOTOGRAFIA ZO ŠTÍTNICKÉHO ŠTRANDU
{gallery}kultura/strand{/gallery}

































Zrejme vám už prišiel v ostatnom čase list, mail, alebo sa k vám dostala iná informácia, ktorá vám buď doplnila doterajšie vaše poznatky, alebo vám svojím významom priam vyrazila dych a až po čase si uvedomujete, akú to má pre vás cenu. A možno aj pre vaše okolie.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a