štvrtok, 08 september 2011 22:22
Na prvýkrát sa Dni obce v Čiernej Lehote vydarili naozaj super Doporučený
Napísal(a) Mgr. Michal Terrai
Dni obce 2011 v Čiernej Lehote dopadli na veľmi dobrej úrovni, aspoň si myslím, že nie len pre organizátorov.
Sobota (27.08.2011) - začiatok o 14:00 hod. Po otvorení sme si s členmi prípravného tímu (Aďou Violovou - členkou komisie pri OZ, Bc. Marianou Jančíkovou - učiteľkou MŠ) rozdelili deti do skupín a začalo sa s hraním, hádzaním loptičiek, krúžkov na prúdnicu, skokom vo vreci, preťahovaním lanom. Šikovné deti z obce si zašantili a víťazi boli odmenení. Ostatné deti sa mohli vyšantiť na nafukovacom spidermanovi. Pre starších bol zorganizovaný futbal, kde mohli ukázať chuť športovať. No pozháňali sa zostavy mladších a starších, nikto nezaháľal a nevzdal to.
Ukážky štafety a útoku našich hasičov a hasičiek (OHZ Čierna Lehota) sme sa mohli vynadívať a za ich výkony, ktoré ukázali poďakovať im a zatlieskať. Keby sa im tak darilo aj na hasičských pretekoch - súťažiach, prajeme im to.
No a večer sme si zaspievali spoločné piesne, aj lehotské pri táboráku. Počasie nám prialo, ako keby bolo objednané.
Nedeľa (28.08.2011) - Pre organizátorov to bolo opäť v plnom prúde, aby sa všetko stihlo, urobilo na dobrej úrovni. No ja musím pochváliť, že všetko sme stihli a podľa mňa sa aj vydarilo.
O 10-tej hod. slávnostné služby Božie v chráme Božom v Čiernej Lehote, kde sme spoločne s pozvanými hosťami boli kázňou Mgr. Lýdie Naďovej, farárky zo Slavošoviec, napomenutí na nasledovanie Pána a viere nie z donútenia.
Potom nastal šum v obradnej sieni, kde sa usádzali hostia a prítomní občania, aby sme ich mohli privítať v našej obci a odovzdať ocenia za zásluhy pri tvorbe hrobov padlým, pri návšteve našej obce a podobne. Každý účastník tohto obradu, dostal spomienkový darček obce. Hosťom bol aj pplk. Andrej Guk, zástupca pridelenca obrany pri Veľvyslanectve Ruskej federácie v SR, ktorý navštívil našu obec, aby si osobne pozrel hroby padlých ruských vojakov, ktorí zahynuli v Čiernolehotských lesoch, kde sú aj pochovaní a zásluhou a prácou pána Ondrejčáka Juraja sú ich hroby zrenovované a dostali nový šat. V hore zvanej Javorinka, tieto hroby sú naozaj skvostom a reprezentatívnym dielom pre obec Čierna Lehota. Ak budete mať chuť si k ním vyraziť, je to aj príjemná turistika.
Spoločne, aj pplk. Guk sme si pešiu turistiku k hrobom vyskúšali. Zapotili sme sa, ale padlo to príjemne a na nezabudnutie.
Po vrátení sa z túry od hrobov, sme si uctili pamiatku padlých v SNP v obci a kladením vencov sme vyjadrili naše šťastie, že môžeme aj vďaka ním, našim predkom osloboditeľom, žiť v mieri. Ďakujeme.
V kultúrnom dome už bolo všetko pripravené na odovzdanie spomienkových darčekov ešte žujúcim účastníkom SNP a vdovám po účastníkoch, pri 67. výročí SNP. Po tejto príjemnej a peknej akcii, sme si kultúrne potešili dušu a srdce pri vystúpení FS Lehoťanka a FS Gemer z Dobšinej. No vedia tieto folklórne telesa rozradostniť ľudí. Šikovní sú.
No a večer už neostalo nič iné, kto chcel a mohol prišiel sa zabaviť na zábavu, kde do skoku hrala skupina Relax z Vlachova. Bavili sme sa až do rána bieleho.
Tohtoročné DO môžem pochváliť, nám organizátorom poďakovať a veriť, že tie budúcoročné budú ešte lepšie.
"No ale na prvýkrát, naozaj, super!"
Mgr. Michal Terrai
poslanec Obecného zastupiteľstva
v Čiernej Lehote
Foto: autor
{gallery}obsah/clehota/do{/gallery}
{jcomments on}
Zverejnené v
Čierna Lehota
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.