Je dobrým zvykom, že tunajší ľudia nezabúdajú na svojich rodákov. Jedným z nich je aj doktor Peter Madáč (Madács, aj Madách Péter – narodený 28. 2. 1729 v Polome (teraz Gemerská Poloma, okr. Rožňava), v Gemerskej stolici, ktorému vďačíme za počiatky verejného zdravotníctva a vyzdvihnutie dôležitosti pôrodnej starostlivosti.
Dňa 3. marca 2019 zorganizovala Matica slovenská v spolupráci s Obecným úradom v Gemerskej Polome a Gemerským seniorátom ECAV na Slovensku spomienkovú slávnosť pri príležitosti 290. výročia jeho narodenia v slávnostne vyzdobenom evanjelickom kostole, v jeho rodnej obci.
Hneď v úvode zazneli tóny piesne „Poď k Ježišovi“ v podaní evanjelického spevokolu a pokračovalo sa slávnostnou liturgiou. Zvesťou Slova Božieho poslúžil brat senior gemerského seniorátu Mgr. Radovan Gdovin, ktorý vydvihol Petra Madáča nielen ako lekára, ale aj silne veriaceho človeka. Tieto silné slová Madáč vyslovil v jeho vyznaní, keď opúšťal univerzitu vo Wittenbergu slovami: „Po ťažkých, bolestných útrapách a prekážkach a po vytrvalej snahe som zavŕšil štúdium medicíny a teraz mám jedinú túžbu, vrátiť sa do svojej milovanej vlasti, do svojho domova. Svoj ďalší osud, svoje životné cesty zverujem do vôle dobrotivého pána Boha, tak, ako som činil doteraz. Pevne verím a dúfam, že on bude mojím spoľahlivým životným kormidelníkom.“
Následne sa prítomným prihovorila predsedníčka MO MS Mária Antalová, ktorá stručne zhrnula jeho život a neoceniteľný prínos pre náš národ.
❧
O jeho pôvode sa nám zachovalo vierohodné svedectvo v podobe vlastného životopisu, ktorý bol podľa vtedajších zvyklostí súčasťou dizertačnej práce v roku 1770 vo Wittenbergu. Zo životopisu sa dozvedáme o jeho rodine, rodinnom zázemí a o štúdiách, ktoré predchádzali samotnému ukončeniu medicíny. Po ukončení gymnázia v snahe študovať medicínu začal pracovať ako pomocný lekárnik vo Wroclave. Tu strávil 4 roky štúdiom farmácie. V roku 1759 prichádza Peter Madáč do Wittenbergu, kde sa zapísal na tamojšej univerzite na štúdium medicíny. Popri škole zastával funkciu knihovníka v univerzitnej knižnici. Tu sa mal možnosť oboznámiť s novými poznatkami vedy v odbore medicíny. Keďže pochádzal z veľmi skromných pomerov, v nasledujúcich rokoch štúdia zápasil s finančnými a existenčnými problémami. Vďaka priaznivcom, ktorí mu pomáhali znášať jeho finančné krízy, dosahoval vynikajúce výsledky, za ktoré poberal mimoriadne štipendiá. Záverečné skúšky absolvoval s vyznamenaním a po excelentnej obhajobe dizertačnej práce o regenerácii ciev bol dňa 24. 8. 1770 po 16 rokoch štúdia v cudzine ako 41-ročný slávnostne promovaný na tamojšej univerzite.
I napriek lákavým ponukám odmietol ďalší pobyt na zahraničných pôsobiskách a rozhodol sa vrátiť do milovanej vlasti. V roku 1771 sa vracia na Gemer k rodičom, do Polomy a po krátkom pobyte začína vykonávať prax v Štítniku. Po roku pôsobenia prijal pozvanie magistrátu mesta Rožňavy, kde bol menovaný za magistrátneho chirurga a v roku 1772 za úradného lekára – fyzikusa liptovskej stolice so sídlom v Liptovskom Svätom Mikuláši. Tam sa v plnej miere ujíma úlohy vedúceho lekára zodpovedného predovšetkým za zábranu šírenie nákazy na ľuďoch a zvieratách. V roku 1773 sa oženil s Máriou Križárovou, chudobným dievčaťom zo Štítnika. V šťastnom manželstve sa im narodilo trinásť detí, žiaľ, osem z nich zomrelo. Vychovali troch synov a dve dcéry. Syn Daniel Madáč sa stal úspešným lekárom - chirurgom, mladší Samko Madáč farmaceutom. Najmladší Peter, v čase otcovej smrti, študoval filozofiu v Bratislave. Keďže medicínu nevyštudoval vo svojej vlasti, ale vo vlasti chcel pôsobiť, musel podľa nariadení uhorského kráľovského miestodržiteľstva nostrifikovať svoj lekársky diplom na domácej univerzite. Madáč tak urobil v Trnave v roku 1774 a pri nostrifikácií predložil dizertačnú prácu o chemických reakciách v organizme človeka. Zaujímal sa aj o chémiu, a to tým, že robil pokusy s kukuričnou rastlinou. Je jedným zo zabudnutých priekopníkov vo výrobe cukru. Uviedol to maďarský časopis vydávaný vo Viedni Magyar kurir 8. marca 1799 v 20. čísle. Zlisovaním vyťažil mliečnu tekutinu, ktorú sa mu však nepodarilo skryštalizovať, no aj tak treba uviesť, že bol prvý, ktorý prišiel na to, že z rastliny kukurice sa dá vyrobiť sirup a cukor podobný trstinovému. V roku 1776 ho lekárska komora vymenovala za hlavného stoličného lekára Malohontu so sídlom v Rimavskej Sobote. Po príchode našiel lekárstvo v zlom stave, no snažil sa ho zlepšovať. Chýr o jeho lekárskych schopnostiach sa rýchlo šíril.
Skúmal choroby zvierat, najmä nákazlivé. Odborný prístup a praktické výsledky v oblasti potierania zvieracích nákaz, jeho legislatívne, preventívne, ochranné a liečebné opatrenia, návody a metódy sa stali všeobecne záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území habsburského Uhorska – uzákonením 1. Zdravotníckeho zákona Márie Terézie.
Madáč, ako hlavný stoličný lekár, vypracoval v roku 1789 výročnú správu, v ktorej skonštatoval nelichotivý stav úrovne vzdelania pôrodných báb, ako aj pôrodnej starostlivosti. Rôznymi opatreniami chcel dať povolaniu pôrodnej baby potrebnú vážnosť. Systematicky a dômyselne sa venoval odbornému vzdelávaniu zdravotníckych pracovníkov (najmä pôrodných báb), organizovanému šíreniu zdravotníckej osvety medzi ľudom, propagácii osobnej, pracovnej i bytovej hygieny, aktívnej individuálnej starostlivosti o zdravie, ochrane pred teritoriálne rozsiahlymi a plošne sa šíriacimi infekčnými chorobami (kiahne), prevencii (očkovaniu) proti kiahňam, rekvalifikácii pôrodných báb podľa stupňa odborného vzdelania na pôrodné asistentky a mnohé iné aktivity. Položil základy verejného zdravotníctva, vypracoval návrh školenia pôrodných báb.
Občania v širokom okolí Malohontu mali v jeho osobe vynikajúceho lekára fyzikusa. Zaujímavý bol aj jeho styk s pacientom. S vyššími spoločenskými vrstvami ho udržiaval aj formou korešpondencie. Tieto listy sa zachovali a sú uložené v maďarskom štátnom archíve v Budpešti. Ako lekár, chirurg a pôrodník vykonával aj všeobecnú prax celých 26 rokov. Až ako 76-ročný sa zriekol úradnej funkcie, ukončil činnosť praktického lekára, chirurga, pôrodníka a požiadal o dôchodok. Zomrel 24. novembra 1805 v Rimavskej Sobote, kde je aj pochovaný. Bolo len málo takých ľudských fenoménov, akým bol Peter Madáč. Počas 33-ročného nepretržitého štúdia na siedmich základných a stredných školách, dvoch vysokých školách, resp. akadémiách a univerzitách, ovládal sedem jazykov (výborne ovládal latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, nemčinu, maďarčinu), získal dva vysokoškolské diplomy, a to ako lekár – fyzikus a ako magister teológie ev. a. v. cirkvi.
MUDr. Peter Madáč sa stal veľkou osobnosťou v dejinách humánneho i veterinárskeho lekárstva a farmácie feudálneho Uhorska, stal sa tvorcom význačnej etapy slovenských dejín.
❧
Chrámom zneli famózne melódie polomských piesní v podaní členiek domácej folklórnej skupiny Dolina. Po ukončení Služieb Božích sa prítomní presunuli k zdravotnému stredisku. Za zvukov hymnickej piesne „Kto za pravdu horí“ v podaní mužskej speváckej skupiny Pekná dolinka z Vlachova organizátori položili veniec k pamätnej tabuli slávneho rodáka.
❧
Na záver spomienkovej slávnosti sa prítomní hostia odobrali do sály pri Obecnom úrade v obci. Srdečnými slovami prítomných privítala starostka obce Mgr. Lillian Bronďošová. Folklórna skupina Dolina a Detská folklórna skupina Bambuchy sa predviedli originálnym programom, ktorý zožal mimoriadny úspech. Na počesť a na pamiatku tohto velikána našej rodnej obce bola slávnostne uvedená kniha autorov Ladislava Husára a Jána Chanasa pod názvom Život a dielo Petra Madáča z Gemerskej Polomy, ktorá je časťou publikácie CHÝREČNÍ SLOVÁCI V DEJINÁCH VETERINÁRSTVA FEUDÁLNEHO UHORSKA, PETER MADÁČ Z VEĽKEJ POLOMY od Ladislava Husára. Ľudové bábiky v tradičných ručne šitých krojoch vznikajú pod šikovnými rukami našej rodáčky Heleny Liptákovej. Majú šaty šité presne na mieru a prítomní sa mohli pokochať výstavkou originálov. Riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave, Ing. Zlatica Halková, vyjadrila slovami vďaky uznanie všetkým organizátorom slávnosti venovanej Petrovi Madáčovi.
❧
"Tu je príklad Medika – tejto vytúženej profesii zvlášť oddaného. Boli lekári, ktorí sa „bohom“ nazývali. „Náš“ sa len za človeka považoval. Ako lekár nikdy nič nerobil protizákonne. O jeho odbornosti nikto nepochyboval. Pravdaže, nemal vždy šťastie. No nikdy sa nechválil úspešnými, ani ťažkými prípadmi. A ak platí, že Bohu sa rovná ten, kto druhých ohrieva a rozpaľuje – to platí o „Našom“. Uvážená rada pomáha, kto však koná rýchlo, často to oľutuje. Je múdry, kto uvažuje. S Enneom môžeme o „Našom“ povedať: Jediný, ktorý z nás obdaril schopnosťou uvažovať, oslobodil nás od náreku pred Spásou.“
Z knihy: S P O M I E N K A NA PETRA MADÁCSA DOKTORA MEDICÍNY, SLÁVNEHO ODBORNÍKA FYZIKY MALOHONTSKÉHO KRAJA. NECH SA NEZABUDNE NA TOHO, KTORÉMU PATRÍ VEČNOSŤ. BUDÚCIM GENERÁCIÁM VENUJE VERNÝ CTITEĽ ZOSNULÉHO JÁN FEJEŠ 1807.
Mária Antalová,
predsedníčka
MO Matice slovenskej
v Gemerskej Polome
a
Danka Červenáková,
knihovníčka
Obecnej knižnice
v Gemerskej Polome


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a