Je dobrým zvykom, že tunajší ľudia nezabúdajú na svojich rodákov. Jedným z nich je aj doktor Peter Madáč (Madács, aj Madách Péter – narodený 28. 2. 1729 v Polome (teraz Gemerská Poloma, okr. Rožňava), v Gemerskej stolici, ktorému vďačíme za počiatky verejného zdravotníctva a vyzdvihnutie dôležitosti pôrodnej starostlivosti.
Dňa 3. marca 2019 zorganizovala Matica slovenská v spolupráci s Obecným úradom v Gemerskej Polome a Gemerským seniorátom ECAV na Slovensku spomienkovú slávnosť pri príležitosti 290. výročia jeho narodenia v slávnostne vyzdobenom evanjelickom kostole, v jeho rodnej obci.
Hneď v úvode zazneli tóny piesne „Poď k Ježišovi“ v podaní evanjelického spevokolu a pokračovalo sa slávnostnou liturgiou. Zvesťou Slova Božieho poslúžil brat senior gemerského seniorátu Mgr. Radovan Gdovin, ktorý vydvihol Petra Madáča nielen ako lekára, ale aj silne veriaceho človeka. Tieto silné slová Madáč vyslovil v jeho vyznaní, keď opúšťal univerzitu vo Wittenbergu slovami: „Po ťažkých, bolestných útrapách a prekážkach a po vytrvalej snahe som zavŕšil štúdium medicíny a teraz mám jedinú túžbu, vrátiť sa do svojej milovanej vlasti, do svojho domova. Svoj ďalší osud, svoje životné cesty zverujem do vôle dobrotivého pána Boha, tak, ako som činil doteraz. Pevne verím a dúfam, že on bude mojím spoľahlivým životným kormidelníkom.“
Následne sa prítomným prihovorila predsedníčka MO MS Mária Antalová, ktorá stručne zhrnula jeho život a neoceniteľný prínos pre náš národ.
❧
O jeho pôvode sa nám zachovalo vierohodné svedectvo v podobe vlastného životopisu, ktorý bol podľa vtedajších zvyklostí súčasťou dizertačnej práce v roku 1770 vo Wittenbergu. Zo životopisu sa dozvedáme o jeho rodine, rodinnom zázemí a o štúdiách, ktoré predchádzali samotnému ukončeniu medicíny. Po ukončení gymnázia v snahe študovať medicínu začal pracovať ako pomocný lekárnik vo Wroclave. Tu strávil 4 roky štúdiom farmácie. V roku 1759 prichádza Peter Madáč do Wittenbergu, kde sa zapísal na tamojšej univerzite na štúdium medicíny. Popri škole zastával funkciu knihovníka v univerzitnej knižnici. Tu sa mal možnosť oboznámiť s novými poznatkami vedy v odbore medicíny. Keďže pochádzal z veľmi skromných pomerov, v nasledujúcich rokoch štúdia zápasil s finančnými a existenčnými problémami. Vďaka priaznivcom, ktorí mu pomáhali znášať jeho finančné krízy, dosahoval vynikajúce výsledky, za ktoré poberal mimoriadne štipendiá. Záverečné skúšky absolvoval s vyznamenaním a po excelentnej obhajobe dizertačnej práce o regenerácii ciev bol dňa 24. 8. 1770 po 16 rokoch štúdia v cudzine ako 41-ročný slávnostne promovaný na tamojšej univerzite.
I napriek lákavým ponukám odmietol ďalší pobyt na zahraničných pôsobiskách a rozhodol sa vrátiť do milovanej vlasti. V roku 1771 sa vracia na Gemer k rodičom, do Polomy a po krátkom pobyte začína vykonávať prax v Štítniku. Po roku pôsobenia prijal pozvanie magistrátu mesta Rožňavy, kde bol menovaný za magistrátneho chirurga a v roku 1772 za úradného lekára – fyzikusa liptovskej stolice so sídlom v Liptovskom Svätom Mikuláši. Tam sa v plnej miere ujíma úlohy vedúceho lekára zodpovedného predovšetkým za zábranu šírenie nákazy na ľuďoch a zvieratách. V roku 1773 sa oženil s Máriou Križárovou, chudobným dievčaťom zo Štítnika. V šťastnom manželstve sa im narodilo trinásť detí, žiaľ, osem z nich zomrelo. Vychovali troch synov a dve dcéry. Syn Daniel Madáč sa stal úspešným lekárom - chirurgom, mladší Samko Madáč farmaceutom. Najmladší Peter, v čase otcovej smrti, študoval filozofiu v Bratislave. Keďže medicínu nevyštudoval vo svojej vlasti, ale vo vlasti chcel pôsobiť, musel podľa nariadení uhorského kráľovského miestodržiteľstva nostrifikovať svoj lekársky diplom na domácej univerzite. Madáč tak urobil v Trnave v roku 1774 a pri nostrifikácií predložil dizertačnú prácu o chemických reakciách v organizme človeka. Zaujímal sa aj o chémiu, a to tým, že robil pokusy s kukuričnou rastlinou. Je jedným zo zabudnutých priekopníkov vo výrobe cukru. Uviedol to maďarský časopis vydávaný vo Viedni Magyar kurir 8. marca 1799 v 20. čísle. Zlisovaním vyťažil mliečnu tekutinu, ktorú sa mu však nepodarilo skryštalizovať, no aj tak treba uviesť, že bol prvý, ktorý prišiel na to, že z rastliny kukurice sa dá vyrobiť sirup a cukor podobný trstinovému. V roku 1776 ho lekárska komora vymenovala za hlavného stoličného lekára Malohontu so sídlom v Rimavskej Sobote. Po príchode našiel lekárstvo v zlom stave, no snažil sa ho zlepšovať. Chýr o jeho lekárskych schopnostiach sa rýchlo šíril.
Skúmal choroby zvierat, najmä nákazlivé. Odborný prístup a praktické výsledky v oblasti potierania zvieracích nákaz, jeho legislatívne, preventívne, ochranné a liečebné opatrenia, návody a metódy sa stali všeobecne záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území habsburského Uhorska – uzákonením 1. Zdravotníckeho zákona Márie Terézie.
Madáč, ako hlavný stoličný lekár, vypracoval v roku 1789 výročnú správu, v ktorej skonštatoval nelichotivý stav úrovne vzdelania pôrodných báb, ako aj pôrodnej starostlivosti. Rôznymi opatreniami chcel dať povolaniu pôrodnej baby potrebnú vážnosť. Systematicky a dômyselne sa venoval odbornému vzdelávaniu zdravotníckych pracovníkov (najmä pôrodných báb), organizovanému šíreniu zdravotníckej osvety medzi ľudom, propagácii osobnej, pracovnej i bytovej hygieny, aktívnej individuálnej starostlivosti o zdravie, ochrane pred teritoriálne rozsiahlymi a plošne sa šíriacimi infekčnými chorobami (kiahne), prevencii (očkovaniu) proti kiahňam, rekvalifikácii pôrodných báb podľa stupňa odborného vzdelania na pôrodné asistentky a mnohé iné aktivity. Položil základy verejného zdravotníctva, vypracoval návrh školenia pôrodných báb.
Občania v širokom okolí Malohontu mali v jeho osobe vynikajúceho lekára fyzikusa. Zaujímavý bol aj jeho styk s pacientom. S vyššími spoločenskými vrstvami ho udržiaval aj formou korešpondencie. Tieto listy sa zachovali a sú uložené v maďarskom štátnom archíve v Budpešti. Ako lekár, chirurg a pôrodník vykonával aj všeobecnú prax celých 26 rokov. Až ako 76-ročný sa zriekol úradnej funkcie, ukončil činnosť praktického lekára, chirurga, pôrodníka a požiadal o dôchodok. Zomrel 24. novembra 1805 v Rimavskej Sobote, kde je aj pochovaný. Bolo len málo takých ľudských fenoménov, akým bol Peter Madáč. Počas 33-ročného nepretržitého štúdia na siedmich základných a stredných školách, dvoch vysokých školách, resp. akadémiách a univerzitách, ovládal sedem jazykov (výborne ovládal latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, nemčinu, maďarčinu), získal dva vysokoškolské diplomy, a to ako lekár – fyzikus a ako magister teológie ev. a. v. cirkvi.
MUDr. Peter Madáč sa stal veľkou osobnosťou v dejinách humánneho i veterinárskeho lekárstva a farmácie feudálneho Uhorska, stal sa tvorcom význačnej etapy slovenských dejín.
❧
Chrámom zneli famózne melódie polomských piesní v podaní členiek domácej folklórnej skupiny Dolina. Po ukončení Služieb Božích sa prítomní presunuli k zdravotnému stredisku. Za zvukov hymnickej piesne „Kto za pravdu horí“ v podaní mužskej speváckej skupiny Pekná dolinka z Vlachova organizátori položili veniec k pamätnej tabuli slávneho rodáka.
❧
Na záver spomienkovej slávnosti sa prítomní hostia odobrali do sály pri Obecnom úrade v obci. Srdečnými slovami prítomných privítala starostka obce Mgr. Lillian Bronďošová. Folklórna skupina Dolina a Detská folklórna skupina Bambuchy sa predviedli originálnym programom, ktorý zožal mimoriadny úspech. Na počesť a na pamiatku tohto velikána našej rodnej obce bola slávnostne uvedená kniha autorov Ladislava Husára a Jána Chanasa pod názvom Život a dielo Petra Madáča z Gemerskej Polomy, ktorá je časťou publikácie CHÝREČNÍ SLOVÁCI V DEJINÁCH VETERINÁRSTVA FEUDÁLNEHO UHORSKA, PETER MADÁČ Z VEĽKEJ POLOMY od Ladislava Husára. Ľudové bábiky v tradičných ručne šitých krojoch vznikajú pod šikovnými rukami našej rodáčky Heleny Liptákovej. Majú šaty šité presne na mieru a prítomní sa mohli pokochať výstavkou originálov. Riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave, Ing. Zlatica Halková, vyjadrila slovami vďaky uznanie všetkým organizátorom slávnosti venovanej Petrovi Madáčovi.
❧
"Tu je príklad Medika – tejto vytúženej profesii zvlášť oddaného. Boli lekári, ktorí sa „bohom“ nazývali. „Náš“ sa len za človeka považoval. Ako lekár nikdy nič nerobil protizákonne. O jeho odbornosti nikto nepochyboval. Pravdaže, nemal vždy šťastie. No nikdy sa nechválil úspešnými, ani ťažkými prípadmi. A ak platí, že Bohu sa rovná ten, kto druhých ohrieva a rozpaľuje – to platí o „Našom“. Uvážená rada pomáha, kto však koná rýchlo, často to oľutuje. Je múdry, kto uvažuje. S Enneom môžeme o „Našom“ povedať: Jediný, ktorý z nás obdaril schopnosťou uvažovať, oslobodil nás od náreku pred Spásou.“
Z knihy: S P O M I E N K A NA PETRA MADÁCSA DOKTORA MEDICÍNY, SLÁVNEHO ODBORNÍKA FYZIKY MALOHONTSKÉHO KRAJA. NECH SA NEZABUDNE NA TOHO, KTORÉMU PATRÍ VEČNOSŤ. BUDÚCIM GENERÁCIÁM VENUJE VERNÝ CTITEĽ ZOSNULÉHO JÁN FEJEŠ 1807.
Mária Antalová,
predsedníčka
MO Matice slovenskej
v Gemerskej Polome
a
Danka Červenáková,
knihovníčka
Obecnej knižnice
v Gemerskej Polome
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).