Ako posledný ešte žijúci účastník boja za národné oslobodenie v Gemerskej Polome bol som požiadaný členkou redakčnej rady Polomských novín pani Danou Červenákovou a výborom miestnej ZO SZPB prispieť niekoľkými spomienkami na moju účasť v Slovenskom národnom povstaní. Budú to len moje osobné spomienky, na ktoré si ešte po 65 rokoch dobre pamätám.
Druhá svetová vojna už päť rokov zúrila v plnej sile v celej Európe i v Japonsku, na zemi, na mori i vo vzduchu, ale tí, ktorí ju rozpútali, viditeľne strácali dych. Miliónové armády fašistického Nemecka a jeho spojencov boli zdecimované, mali obrovské straty a už sa len bránili a ustupovali. Sovietska Červená armáda a armády západných spojencov – Anglicka, USA, Francúzska a ich spojencov porážali Nemcov, víťazne postupovali na všetkých frontoch a oslobodzovali európske štáty spod nacistickej okupácie. „Smrť fašizmu!“ a „Hitler kaput!“ boli heslami dňa. Celé ľudstvo malo už dosť vojnových hrôz. I občania Slovenska túžili prispieť ku porážke fašizmu a vybojovať si národnú slobodu, preto s bojovým oduševnením prijali 29. augusta 1944 rozhlasovú výzvu z Banskej Bystrice od povstaleckej vlády zapojiť sa do SNP so zbraňou v ruke.
Vo všetkých obciach dobšinského okresu bolo od začiatku septembra 1944 neobyčajne rušno. Bola vyhlásená mobilizácia. Na revolučných národných výboroch pracovali mobilizačné komisie. Všetci mladí chlapi, ktorí mali odslúženú povinnú vojenskú službu boli povolaní do boja. Niektorí v miestnych priestoroch, kde boj organizovali a viedli domáci a sovietski partizánski velitelia a dôstojníci I. čsl. armády. Iní odchádzali do Brezna a do Banskej Bystrice, kde bolo centrum povstania. Bolo veľa nadšenia, ale aj plaču a lúčenia. Rodičia, manželky, deti, ostávali doma v neistote. Všade bola chudoba a ako vo vojne, veľký nedostatok tovaru, najmä potravín, obuvi, šatstva. Ešte dobre, že bolo domáce plátno konopné, ľanové, ovčia vlna, súkno, pamuk, krosná. Hlavnou potravou boli zemiaky, ktoré si každý dopestoval. K tomu aj dačo zrna na domáci čierny chlieb. Najlepším zásobovateľom bola kravička, ktorá nechýbala v žiadnej domácnosti. Najhoršie bolo, že od Bratislavy a západného Slovenska sa rútili na rýchle potlačenie nášho národného povstania dobre vyzbrojené divízie nemeckej armády s tankami, delami a lietadlami. Nemci nemohli dopustiť taký rozsiahly odboj vo svojom tyle za hlavnými frontovými bojiskami.
V takej vojnovej situácii som sa dobrovoľne prihlásil do odboja, hoci do osemnástky mi ešte chýbalo zopár mesiacov. Spolu s početnou skupinou narukovaných polomských chlapcov sme sa 13. septembra 1944 dostali cez roštársky kopec do Slavošoviec, kde sme prenocovali a na druhý deň nás i s dôstojníkmi vo veľkom počte previezli nákladnými autami cez Kopráš a Lubeník do sústredeného povstaleckého deja v obci Hiadeľ pri Banskej Bystrici. Tu bolo veľké zoskupenie partizánskych oddielov a skupín, kde nás roztriedili do menších celkov podľa druhov zbraní a schopností. Ja som bol v skupine, kde bol veliteľom sovietsky dôstojník Ivan Titovskij. On sa postaral o náš výstroj a výzbroj, stravovanie, poriadok, prísnu partizánsku disciplínu a odpočinok.
Hlavným náčelníkom všetkých partizánskych oddielov bol hrdinský kapitán Jegorov. Týždeň sme boli precvičovaní a inštruovaní na bojové zbrane, muníciu, diverznú činnosť a prácu s výbušninami a na partizánsky režim života. Po skončení výcviku nás prepravili na Staré Hory do osady Richtárová, kde našu skupinu ešte dôslednejšie pripravili na diverznú činnosť. Tu sme sa už dostávali aj do priamych bojov s nemeckými vojskami, do ktorých nás nasadzovali naši velitelia podľa situácie. Najtuhšie a najväčšie boje sme zviedli pri obci Nemecká, kde padlo 30 našich bojovníkov. Ďalší ťažký boj sme zviedli pri obci Horná Lehota, kde naše postavenia Nemci bombardovali lietadlami, takže i tu sme utrpeli značné straty. Môžem však povedať, že ani guľky z našich automatov sa nevyhýbali nemeckým okupantom. Nemci postupne obsadzovali stále väčšie priestory povstaleckého územia, pričom operovali s ťažkou vojenskou technikou na čele s tankami. Takej presile sa nedalo odolať. Dostali sme príkaz z doterajšieho postavenia v Hornej Lehote ustúpiť a cez obec Motyčky sme po viacerých dňoch prešli cez lesy na Prašivú v časti Nízkych Tatier. Sem sa Nemci na nás neodvážili.
Naša bojová činnosť však neochabla. Boli sme dobre informovaní občanmi podhorských dedín o postaveniach a pohybe Nemcov, takže sme im často narobili veľké škody na životoch a ešte väčšie materiálne škody diverznými prepadmi. Od začiatku novembra sa počasie prudko zhoršovalo. Hoci nám dobrí ľudia z najbližších dedín vďačne pomáhali najmä potravinami, šatstvom a obuvou, ťažko sme tieto časy prežívali. Z toho dôvodu nám veliteľ dal súhlas, že kto pozná lesy a má nádej dostať sa k svojim domov, nech mu Boh pomáha! I my, malá skupina rodákov sme si trúfli. So slzami sme sa rozlúčili s bojovými kamarátmi a zaželali si šťastné stretnutie po vojne. Prepadla nás túžba po domove a dobrá myšlienka: veď Rejdovské vrchy nie sú až tak ďaleko a odtiaľ cez Kobeliarovo trafíme do Polomy aj bez okuliarov. A chvalabohu podarilo sa to 26. novembra 1944 a my sme sa šťastne dostali domov. Bartolomej Spišiak


































V Gemerskej Polome žije už len jeden priamy účastník boja za národné oslobodenie pán Bartolomej Spišiak. V máji t.r. sa dožil 83 rokov. Pri príležitosti spomienkových osláv 65. výročia oslobodenia mesta Rožňavy, minister obrany SR dňa 22. januára 2010 na radnici v Rožňave udelil ešte žijúcim priamym účastníkom odboja „Pamätné medaily za účasť v boji proti fašizmu a za oslobodenie vlasti“. Nakoľko zo zdravotných dôvodov pán Bartolomej Spišiak si udelenú medailu nemohol prevziať osobne, prevzal ju za neho predseda ZO SZPB p. Juraj Sústrik. Túto vzácnu medailu odovzdali pánovi Bartolomejovi Spišiakovi na jeho byte
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-