Na tom hrade som za svoj život bol azda stokrát a vždy fascinoval nielen mňa, ale aj ľudí, s ktorými som na ňom bol. V detstve viackrát so spolužiakmi, neskôr s rodinou, neraz s príbuznými pochádzajúcimi z iných regiónov, neskôr s frajerkou, s vlastnými žiakmi-turistami, nakoniec aj s manželkou a vlastnými deťmi. Práve minulé leto sme na Krásnej Hôrke boli naposledy, hrali tam pre deti Červenú čiapočku. Ešte som sa zamýšľal, ako je to možné, že máme v regióne takú výnimočnú pamiatku, jeden z mála úplne zachovaných hradov, a cestovný ruch u nás stagnuje, netvorí takmer žiadne pracovné miesta a miestni sú odkázaní na fabriky.
Neviem si predstaviť ako pri najbližšej ceste do Košíc už nebudem deťom ukazovať smerom k hradu, nech si všimnú, aký je krásny. A keď sa večer budeme odkiaľsi vracať, uvidíme vysvietené už len ruiny čohosi, čo tu bolo od mojej nepamäti, skrátka vždy. Navštívil som ako turista nejeden hrad na Slovensku, ale ten „náš" bol nielenže jeden z najpríťažlivejších, ale jeho expozícia bola určite jednou z najzaujímavejších. A keď som komusi potreboval upresniť, odkiaľ pochádzam, vždy stačilo povedať buď Krásna Hôrka alebo Betliar. Hneď si ma vedel „zaradiť" 
Minulý rok Krásna Hôrka začala organizovať rôzne kultúrne a iné akcie, ktoré mali na hrad častejšie prilákať aj návštevníkov z regiónu, aj návštevníkov, ktorí tu už kedysi boli a ktorým sa tu páčilo. Krásna Hôrka mohla týmto spôsobom postupne naštartovať ten absentujúci cestovný ruch v regióne. Okrem Krásnohorských hradných hier tu boli rôzne akcie ako Noc múzeí, Hvezdár na Krásnej Hôrke, Divadielko pre deti na Krásnej hôrke, Výstava o Levočskej bielej panej, skrátka aj na moju radosť to aspoň v jednej z gemerských pamiatok začínalo žiť a fungovať (v kontraste s kopou stagnujúcich jaskýň, v kontraste s najväčším štvorcovým historickým námestím okresného mesta, ktoré funguje len ako parkovisko a podobne). A už jej niet. Teda stále stojí, ale ak vidím tempo opráv čohokoľvek v regióne - tunajšie cesty sú už roky vhodné akurát tak pre terénne autá (aby autá išli mimo vyjazdených koľají, tak časť cesty tu vyfrézujú do polovice jedného jazdného pruhu!), kúpalisko sa na plaváreň mení už viac ako 20 rokov (a dnes sú z tej stavby iba múry čohosi, čo skôr pripomína ruiny niečoho zrúcaného ako plánovanú stavbu) a klzisko sa na zimný štadión od mojich dvanástich tiež stále nezmenilo...
Treba veriť?
Kto žije v Bratislave, Košiciach, Zvolene, či Banskej Bystrici, ten ešte veriť môže, ale kto žije v čiernej diere, kde sa všetky financie aj tak vždy stratia...
A predsa budem určite patriť k tým, ktorí na už ohlásenú verejnú zbierku na opravu hradu prispejú. Človek vo svojej prirodzenosti radšej verí, aj keď sa už tisíckrát presvedčil, že veriť je asi príliš naivné...
Štefan Kohári, nedeľa 11. marca 2012 01:47
(Prevzaté: kohari.blog.sme.sk)
{jcomments on}

































„Tato, ja viem, kto to opraví!" Zahlásil môj syn, keď uvidel ako silno ma v správach rozrušili zábery požiaru na Krásnej Hôrke a asi prvýkrát uvidel v očiach svojho tata aj pár sĺz. „Mm?" Obrátil som sa naňho neschopný akéhokoľvek slova. Môj syn, ktorý ešte nie je ani školopovinný, ukázal na seba a povedal: „Ja!" A ja som si zhrozene uvedomil, že napriek silným slovám dosluhujúceho ministra kultúry o sprístupnení hradu verejnosti už tohto leta, možno môj syn nie je ďaleko od pravdy...
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a