„Tato, ja viem, kto to opraví!" Zahlásil môj syn, keď uvidel ako silno ma v správach rozrušili zábery požiaru na Krásnej Hôrke a asi prvýkrát uvidel v očiach svojho tata aj pár sĺz. „Mm?" Obrátil som sa naňho neschopný akéhokoľvek slova. Môj syn, ktorý ešte nie je ani školopovinný, ukázal na seba a povedal: „Ja!" A ja som si zhrozene uvedomil, že napriek silným slovám dosluhujúceho ministra kultúry o sprístupnení hradu verejnosti už tohto leta, možno môj syn nie je ďaleko od pravdy...Na tom hrade som za svoj život bol azda stokrát a vždy fascinoval nielen mňa, ale aj ľudí, s ktorými som na ňom bol. V detstve viackrát so spolužiakmi, neskôr s rodinou, neraz s príbuznými pochádzajúcimi z iných regiónov, neskôr s frajerkou, s vlastnými žiakmi-turistami, nakoniec aj s manželkou a vlastnými deťmi. Práve minulé leto sme na Krásnej Hôrke boli naposledy, hrali tam pre deti Červenú čiapočku. Ešte som sa zamýšľal, ako je to možné, že máme v regióne takú výnimočnú pamiatku, jeden z mála úplne zachovaných hradov, a cestovný ruch u nás stagnuje, netvorí takmer žiadne pracovné miesta a miestni sú odkázaní na fabriky.
Neviem si predstaviť ako pri najbližšej ceste do Košíc už nebudem deťom ukazovať smerom k hradu, nech si všimnú, aký je krásny. A keď sa večer budeme odkiaľsi vracať, uvidíme vysvietené už len ruiny čohosi, čo tu bolo od mojej nepamäti, skrátka vždy. Navštívil som ako turista nejeden hrad na Slovensku, ale ten „náš" bol nielenže jeden z najpríťažlivejších, ale jeho expozícia bola určite jednou z najzaujímavejších. A keď som komusi potreboval upresniť, odkiaľ pochádzam, vždy stačilo povedať buď Krásna Hôrka alebo Betliar. Hneď si ma vedel „zaradiť" 
Minulý rok Krásna Hôrka začala organizovať rôzne kultúrne a iné akcie, ktoré mali na hrad častejšie prilákať aj návštevníkov z regiónu, aj návštevníkov, ktorí tu už kedysi boli a ktorým sa tu páčilo. Krásna Hôrka mohla týmto spôsobom postupne naštartovať ten absentujúci cestovný ruch v regióne. Okrem Krásnohorských hradných hier tu boli rôzne akcie ako Noc múzeí, Hvezdár na Krásnej Hôrke, Divadielko pre deti na Krásnej hôrke, Výstava o Levočskej bielej panej, skrátka aj na moju radosť to aspoň v jednej z gemerských pamiatok začínalo žiť a fungovať (v kontraste s kopou stagnujúcich jaskýň, v kontraste s najväčším štvorcovým historickým námestím okresného mesta, ktoré funguje len ako parkovisko a podobne). A už jej niet. Teda stále stojí, ale ak vidím tempo opráv čohokoľvek v regióne - tunajšie cesty sú už roky vhodné akurát tak pre terénne autá (aby autá išli mimo vyjazdených koľají, tak časť cesty tu vyfrézujú do polovice jedného jazdného pruhu!), kúpalisko sa na plaváreň mení už viac ako 20 rokov (a dnes sú z tej stavby iba múry čohosi, čo skôr pripomína ruiny niečoho zrúcaného ako plánovanú stavbu) a klzisko sa na zimný štadión od mojich dvanástich tiež stále nezmenilo...
Treba veriť?
Kto žije v Bratislave, Košiciach, Zvolene, či Banskej Bystrici, ten ešte veriť môže, ale kto žije v čiernej diere, kde sa všetky financie aj tak vždy stratia...
A predsa budem určite patriť k tým, ktorí na už ohlásenú verejnú zbierku na opravu hradu prispejú. Človek vo svojej prirodzenosti radšej verí, aj keď sa už tisíckrát presvedčil, že veriť je asi príliš naivné...
Štefan Kohári, nedeľa 11. marca 2012 01:47
(Prevzaté: kohari.blog.sme.sk)
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.