Truhlica mala trvalé umiestnenie na povale starorodičovského domu pod vážnou kuratelou mojej starej mamy (Mária Ďurindová 1882–l963), generácie odkladali do nej všetko už nepotrebné, ale nie natoľko „nesúce“, aby muselo byť vyhodené. Bola zatvorená starým kľúčom, neskoršie už preplnená sa ani nedala zavrieť.
Aby som čitateľa neunavoval skrátim písomný „report“. V truhlici jedno vedľa druhého a jedno na druhom bolo: množstvo novín z rôznych období, cirkevnej a svetskej tlače najmä z medzivojnových rokov, vojnového obdobia, ale aj tlače z doby monarchie (pamätám na tituly Dennica, Černokňažník, ale i uhorské Vlasť a svet), knihy, spevníky, funebrále, katechizmy, ľahšie žánre rozprávkové i Genoveva a Rinaldo Rinaldiny, text pašií, kalendáre so zápiskami od r. 1850, rôzne listiny, artefakty, ako železný mažiar, keramické taniere z Muráňa i zo Spiša (Iglo), zarámované tabličky, na ktoré sa písalo „griflíkom“, dva “fortielne“ malé lampáše pre sviečky, rozkladacia olovom dekorovaná praslica, dve – tri brdá a iné veci zo starých artefaktov. Na dne truhlice obraz na skle v ráme popraskaný, stará mama o ňom poznamenala, že ho maľoval nejaký ratkovský maliar. Ako chlapca ľudovej školy vôbec ma nezaujal. Sem-tam som čosi z truhlice povynášal i ja, ale odchodom na gymnaziálne štúdiá vytratila sa z môjho zorného poľa - azda som na ňu aj zabudol. Tam prežívala v pokoji svoj tichý, skoro dvestopäťdesiatročný sen. Týmto by som enumeroval len približne obsahovú náplň truhlice, toľko všeličoho v nej bolo, že nikdy sa to nedalo vybrať naraz, zaevidovať v pamäti, len po častiach a vždy v inom čase. Teraz by som mal niečo povedať, v čom mala byť pointa tohto článku, ale čitateľ trpezlivo mi musí dovoliť malý exkurz s odbočkou.
Po gymnaziálnych štúdiách, po vysokoškolskom štúdiu zostal som po r. 1957 natrvalo etablovaný v Košiciach, do Ratkovej som samozrejme chodil s inými, rôznymi záujmami i problémami. Láska k histórii, láska k výtvarnému umeniu vytvárali i nové konexie, ktoré nesúviseli s povolaním lekára. Listovaním v Encyklopédii Slovenska dostal som sa k menu a heslu Samuel Beláni, maliar rodom z Ratkovej. Tu ma postretla poznámka starej mamy a evokovala asociácie: veď to mohol byť práve obraz od Samuela Belániho. Zmienil som sa o tom pred akademickým maliarom Ernestom Zmetákom, ktorého som opakovane viezol na Spiš, konkrétne do Levoče, kde ako milovník umenia a zberateľ sa stretol i s mojimi kolegami - neurológmi, tiež milovníkmi umenia i starožitností (MUDr. Kapasný, MUDr. Petróci), priam ma nabádal, aby som sa na tú truhlicu ešte raz a dobre pozrel. Podobne naliehal i akademický maliar a kunsthistorik Jozef Fabíni – bol mojim pacientom a nakoniec priateľom. Obaja rozširovali môj obzor pri vnímaní umenia a historických umeleckých hodnôt. Pri najbližšej ceste do Ratkovej viedla moja púť na povalu starorodičovského domu po mame (postavený r. 1823) k zabudnutej truhlici. Žiaľ, rodičia sa do nového bývania nasťahovali v r. l96l aj s truhlicou, ktorá už bola viac než poloprázdna - všetko staré, nepotrebné, zbytočné bolo vyhodené a nebol tam ani obraz na popraskanom skle. Toto zistenie viedlo ma k napísaniu článku do Obzoru Gemera pod názvom “Príspevok z jednej starej truhlice“, bol publikovaný, chápal som ho ako apel, že v našich mestečkách, dedinkách dalo by sa ešte niečo nájsť, čo by obohatilo nás a našu kultúru v súčasnosti. Nakoniec som si povedal - ale veď ten obraz možno nebol od Belániho, stopercentný dôkaz nie je. Už ako dôchodca pri vyhrabávaní svojich predkov z archívu v Radvani, kde sú uložené i matriky mesta Ratkovej od r. 1700 do r. 1895 (staršie tam nie sú), dozvedel som sa, že Martin Ďurinda (1785 – 1858) vnuk na začiatku textu spomínaného Johanesa Ďurindu mal za manželku Zuzanu Belániovú a krstní rodičia detí boli Ondrej a Zuzana Belani. Až teraz som si uvedomil, že moja stará mama iste mala pravdu a autorom poškodeného obrazu bol naozaj náš Samuel Beláni. Cestou rodinných vzťahov obraz sa dostal do tejto rodiny. Tam kdesi na stene visel, než sa mu stal úraz. Tu smutná pointa sa končí a súčasne vysvetľuje...
Dielo maliara Belániho nie je známe, asi bolo zničené za účasť autora ako dôstojníka v radoch slovenských štúrovsko - hurbanovských povstalcov r. l848. Dnes, l9. júna 2011, vracia sa do Ratkovej ako rodák, skoro neznámy, jeho pohreb (r. 1852) pochodom sprievodu pražskými ulicami bol manifestáciou slovanskej a slovensko - českej vzájomnosti. Vyjadroval i úctu k jeho osobe. Jeho meno od dnes sa bude skvieť v areáli kostola na dôstojnom mieste na pamätníku biskupa, básnika – spisovateľa Daniela Bacháta - Dumného i spolu s našou prvou slovenskou botaničkou, ratkovskou rodáčkou Izabelou Textorisovou. Odkazujem na výstižný a odborne fundovaný článok historičky PhDr. Daniely Baranovej PhD. na stránke Maj Gemer.
Čo dopovedať bez sentimentu? Túto starú truhlicu som niekedy v r. 1979 previezol do Košíc. Prežila napoleonovské vojny, revolúcie, svetové vojny. Žije v chodbe nášho rodinného domu, citlivo ju pohládzam denne pohľadom a mám obavy o jej budúcnosť v dobe postmodernej. O niektorých listinných „artefaktoch“ som publikoval niečo na stránkach internetu – „nasaratkova.sk a majgemer.sk“, dúfajúc, že ešte mi bude dopriaty čas i možnosť niečo dopovedať.
Básňou sa vraciam k rokom, keď som sa prehrabával v „truhlici“. Zo zbierky „Na nič nezabúdam“.
Miro Ďurinda, Košice 19. 6. 2011

































Truhlicu, akých sa v 18. storočí vyhotovilo na Gemeri iste dosť, môj známy (umelecký stolár) hodnotí a umiestňuje do kategórie ľudového baroka i s gestom, že si zasluhuje vážnu pozornosť. Farebná - ornamentálna rastlinná výzdoba je už zle identifikovateľná, ale dátum vyhotovenia ANNO 1788 dobre viditeľné. Patrila môjmu desiatemu prapredkovi v priamom rodokmeni Johanesovi Ďurindovi (1730-l796), viackrát zvolenému richtárovi mestečka Ratkovej v rokoch 1778, 1781, 1784, 1785, 1789 a jeho potomkom, synovi Martinovi (1755–1805), tiež opakovane vicerichtárovi a senátorovi mesta, naposledy r. 1801. (Johanes Ďurinda sa zaslúžil o výstavbu novej veže, vybudovanie domu pre notára, „barbiera“
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-