Anno1721 die martii stala se inqvisitia za richtárství slovutných a opatrných mužuv Klopan Mateja a Sucháč Palka skrze jejicjh milosti páno, páno patero jak Polomského tak tež i Držkovského. A tak byli sme examenovani jak my hore doložení, tak tež i spolumaši susedi Faluba Michal a Mikuláš Eštok a to týmto spúsobem. Ponevádž chtejíce nás spolu prísahat, než my nevedúce o jejich prísahe, tehda my na ten čas tejže prísahe sme sa nepodvolili.
Anno eodem die 10. maji stala se opet podruhé inqvisitia skrze pána našeho solgabirova Farkaš Gyort, od slávnej stolici vyslaného. Prisahani sme byli títo lide totižto Mikuláš Eštók, Faluba Michal, a Dobis Janko liet majíci nejstarší Faluba 46, Mikuláš pak 68 a Dobis pak 56 roko svich majíci. Zeptani jsuce: 1) O veku a času, 2) O diete šopronskej, 3) O komety, 4) Jakoby prišel pán páter zabitý zatim do cirkvi 5) Jak dluho byl páter ve fare, 6) Zdali chodili do kostela když on byl v cirkvi, 7) Jakí byli lidé, kterí ho zabili, 8) Zdali jeho posluchači vykupiti a jej osloboditi se usilovali, 9) Zdali ve chotari ratkovskem jestit zabitý,10) Zdali tráva na tom miste roste.
Anno eodem die patnácteho novembra v cirkvi ratkovskej svedkove kterí examenovani byli: 1) Havaš Palko v rocech jsuce padesát sedem. Na prvší otázku – Evanjelický knez byl roku 1681 když kométa a planeta po nebi spatrovana bila v cirkvi ratkovskej pán Joanes Risius, menovaný slúžil slobodne v kostole a duchodky poberal a zustával ješte po kometi behajíci po nebi čtyri roky. Zatim povolaný byl do Kokavy do slávnej stolici Kišhontskej. Na druhý otázku – Zatim vždy ustavičnu súvisle meli pánov farárov evanjelických, nebo když odšel Risius, z banských mest jakožto z Bystrici vzali pána Kapíria. Když ten zemrel pozývali Michaele Kevický vyhnance, když tento odšel do Hrachova pozývali pána Joanesa Nicolaides. Risius po kometi čtyri roky vyslužil, Capiri dva, Kevický 19, Nicolaides l5.
2) Druhý svedek Klopan Matej v rocech suce 55 na prvše (otázky) ve všem na všecko ako prvší.
3)Tretí svedek Tomaš Rochel v rocech svich suce 45 vyznáva jako prvši na obeje punkty.
Svedkove od pána Kubiniho examenovaní.
Joanes Dobis zeptaný od pána Kubíniho o roku a času a... – (atď. o ďalších tých istých desiatich otázkach ako vyššie - poznámka autora M.Ď.)
Mimoriadne zaujímavý text, ktorý z titulu pochopenia treba položiť do osvetľujúceho historického rámca. V priebehu roka 1721 trikrát vyšetrovaná, pomenujme ju dnešnou terminológiou „kriminálna udalosť“, najvyššími stoličnými (župnými) úradníkmi - po 42 rokoch mala svoj religiózny zmysel a iste bola akcelerovaná politicky. Obdobie a oblasť zmietaná stavovskými povstaniami, konkrétne v inkriminovanom čase (Imrich Tököly 1657-1705) umožňovala vznik udalosti i zločinnej - kriminálnej. Z krívd či nespravodlivostí. Tieto boli neskôr predmetom vyšetrovania, keď Muránsky hrad sa dostal opäť do cisársko – habsburských rúk, najmä však po roku 1720, kedy ho kúpou získal Štefan Koháry, ktorý upevnil svoj rekatolizačný vplyv na priľahlú časť Gemera. Až vtedy sa začalo vyšetrovanie tejto kritickej udalosti. Niet pochýb o tom, že sa stala, vyšetrovaním Ratkovčanov sa však nič nezistilo, výpoveďami dokazovali, že farský úrad v Ratkovej bol trvalo obsadený evanjelickými kňazmi. I keď, nedá sa vylúčiť a svedkovia po tak dlhej dobe od príhody nemuseli vedieť, či krátko nebola snaha o obsadenie tohto farského úradu kňazom katolíckym, napr. z Ratkovskej Lehoty vzdialenej sotva dva kilometre. To sú však len ničím nedoložené indície z neistých dôb stavovských povstaní. Pravdou je i to, že dvaja farári týchto kritických rokov pôsobiaci v Ratkovej boli „vyhnancami“ z bývalých svojich farností (kňaz Johanes Risius vyhnaný z farnosti štítnickej a Geogius Capiri z farnosti revúckej) z titulu tvrdej rekatolizácie za asistencie úradníka Muránskeho hradu Michala Angela Jacquemonta (r. 1685). Nie je známe ani meno obete. Nevieme, či existujú nejaké archívne stoličné dokumenty o tomto vyšetrovaní z tohto obdobia. Cirkevný historik Ondrej Šmál sa o ničom nezmieňuje a účinkoval v Ratkovej od r. 1751 až do r. 1766. Domýšľať bolo by nezodpovednou konštrukciou. Fragment rukopisu, ktorý prezentujem v kópii je písaný „ľahkou, vypísanou rukou“, pravdepodobne patríl učiteľovi - rektorovi ratkovskej školy Georgiuosovi Molitorisovi – Wozár, pôsobiacemu v mestečku. O ňom vyššie spomenutý cirkevný historik Ondrej Šmál napísal: “V slávne stolici Kiš Hontskej v osade Brezovo narozen byl v umení literným opevnen sa, predne na Dačov Lome sverenú sobe mládež učil a roku 1709 do Ratkové za správce školy priveden. Za šesnacte let mládež vyučoval. První leta uradu svého dobre vynakladal, takže i když visitacie v cirkvich konaná byla roku 1712 chvály došel. Ale potom r 1725 ze školy pohnout jsa v dlauhotrvanlivem vyhnanství zustával a sem i tam vyživení své hledal, až potom roku 1753 na Rima Bani život svuj dokonal.“Čo dodať a ako „trošku poľudštiť“ túto smutnú historickú udalosť? Ako chlapcovi dostalo sa mi k ušiam, že v „Kňazovom potoku“ – názov sa určite traduje od tejto udalosti, sa vraj niekedy “zjavuje mních s odťatou hlavou“, alebo „kňaz bez hlavy“ v nočnom opare v letných horúčavách alebo v podjesenných hmlách. A vraj, že tam „zabili kedysi dávno nejakého mnícha“. Keď som sa na to pýtal otca, mávol flegmaticky rukou, povediac - je to hlúposť, stará mama pripustila, že tiež kedysi ako dievča počula o tom, ale vraj si treba dobre všimnúť kto to hovorí, lebo niekto, kto si častejšie a viac hrkne slivovice môže tam v hmle a v noci i „satanáša na somárovi vidieť cválať“.
Myseľ 6-8 ročného chlapca dokáže dramatický vnem so zimomrivým objatím ovplyvniť, natrvalo si ho uloží a i keď sme sa, chlapci, neďaleko chodievali kúpať do Turca akoby zostal vo mne rešpekt k tejto sotva Miroslav Ďurinda,
Košice, 26.2.2013
Poznámky autora M.Ď.:
Vyšetrujúci chceli svedkov (vyšetrovaných) upriamiť na dobu – čas - dátum udalosti a preto pripomínajú kométu - išlo o Kirchovu tzv. Veľkú kométu, ktorú v Európe bolo veľmi dobre vidieť v r. 1680 i v našich končinách.
Vyšetrujúci taktiež upriamujú svedkov na tzv. Šopronskú dietu, jednalo sa o Šopronský snem z r. 1681 - mimo iného jednal i o určitých ústupkoch pre protestantov, vyhnanci sa mohli vrátiť - nebol však úplne uplatnený v praxi.
Anno eodem - latinsky znamená - „toho istého roku“. Die - latinsky značí “deň, dňa“.
Šľachtické - zemianske rodiny Kubinyi, Farkaš – v sedemnástom a osemnástom storočí vysokí stoliční úradníci v Gemeri.
Vypočúvaní svedkovia: Klopan Matej, ratkovský richtár v r. 1720-1721, Sucháč Palko, richtár r. 1719-1720, Faluba Michal, richtár pred r. 1720, Mikuláš Eštók, richtár r. 1708, Dobis Janko, richtár pred r. 1700, richtár r. 1714, vicerichtár r. 1720.
Michal Angel Jacquemont bol správca Muránskeho hradu asi v rokoch 1684 – 1689, prenasledoval evanjelikov, vyháňal evanjelických kňazov i učiteľov. V predvoji protireformácie boli rožňavskí jezuiti.
{jcomments on}

































Skôr než uvediem čitateľa do obsahového konceptu textu chcem zopakovať (čo som už v minulosti zdôraznil), že z histórie obce (kedysi mestečka) Ratkovej zostalo v archívnom listinnom materiále sotva niečo – príčinou je dvakrát po sebe nasledujúci v priebehu poldruha storočia ničivý devastačný požiar (r. 1692 a r. 1827). O to viac som prekvapený, keď sa mi dostal do rúk tristoročný zápis viažuci sa k udalosti z r. 1681 s pozoruhodnou témou, ktorá čosi vysvetľuje, „obnažuje“, pritom len
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-