najčastejšie americké kovbojky a filmy o indiánoch. V tom čase obdivovaným hrdinom filmov bol slávny pes, vlčiak Rin-tin-tin. Veľmi sme sa zabávali na šľahačkových bitkách vo filmových groteskách, v ktorých účinkovali Chaplin, Laurel a Hardy a ďalší komici. Sála bola vždy plná vďačných divákov.
V tom čase vlastnil pán učiteľ aj 8 mm amatérsku filmovú kameru a nakrúcal okrem svojich príbuzných aj všedné výjavy zo života obce. Tieto zábery sa premietali na záver filmových predstavení. Vzbudzovali mimoriadnu pozornosť divákov, ktorí mali možnosť vidieť sami seba, alebo svojich známych v pohybe na filmovom plátne.
Škoda, že sa zachoval len zlomok týchto filmov. V rámci príprav stretnutia rodákov, krajanov a sympatizantov Ratkovej, ktoré sa konalo 2. septembra 2006 v Ratkovej ma napadlo, že by bolo zaujímavé premietnuť tieto filmové záznamy z rokov 1935-37 účastníkom. Dcéra p. učiteľa Klincka, Anna Bugárová-Klincková z Rimavskej Soboty, bola ochotná požičať tieto filmy na tento účel. Žiaľ, zistili sme, že sú v žalostnom technickom stave, a že sa zachovali len fragmenty filmových pásov.
Ing. Daniel Bőhm sprostredkoval ich prepis na DVD prostredníctvom p. Mareka Šulíka, a tak sa zachránilo aspoň torzo z týchto pre nás krajanov vzácnych, 60 rokov starých filmových záberov z Ratkovej. Neúplné útržky filmových pásov tvorili zmes rodinných a obecných udalostí, preto sme vybrali časti všeobecné a pokúsili sme sa ich ozvučiť a okomentovať. Pre miestnych divákov je takto upravený 12 minútový film zaujímavejší. Robili sme to v domácich podmienkach na bežnom PC.
Dokument je určený pre archív novozaloženého občianskeho združenia „Naša Ratková“, ktoré nemá prostriedky na profesionálne spracovanie tohto dokumentu lokálneho významu.
P.S.:
Tieto spomienky a úvahy okrem občianskeho združenia „NAŠA RATKOVÁ“ posielam s jednou našou nahrávkou CD p. Marekovi Šulíkovi, ako poďakovanie a dôkaz, že vďaka jeho aktivite pri záchrane starých amatérskych filmov sme získali pre nás rodákov vzácny lokálny filmový dokument."
Vojtech Bradovka
{jcomments on}
Vzácny filmový dokument z Ratkovej je vo videogalérii stránky Maj Gemer Doporučený
Napísal(a) Vojtech Bradovka
Videogaléria stránky Maj Gemer je obohatená ďalším zaujímavým príspevkom. Pričinil sa o to pán Vojtech Bradovka (*1925) z Nadabuly zdigitalizovaným dokumentárnym 8 mm filmom Ratková z roku 1935-1937. Nakrútil ho vtedajší učiteľ pán Ján Klincko. S dovolením pána Bradovku teraz uverejňujem k nemu aj jeho spomienky, ktoré sú tiež na stránke mojaratkova.weblahko.sk pod titulkom Pán učiteľ Ján Klincko (1884-1964) a jeho filmové dokumenty o Ratkovej. "Prvé filmové premietanie v Ratkovej zorganizoval učiteľ ľudovej školy pán Ján Klincko v roku 1935. Vlastnil premietací prístroj na8 mm neozvučený film. Premietanie sa konalo v sále mestského domu. Premietali sa
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.