Na Majeri ešte vtedy nebolo veľa detí, ale zato v každej rodine. My sme bývali na jeho „vŕšku“ už v modernejšom dome. Podobne aj naši najbližší susedia na tomto kopci Goldschmidtovci, avšak ich chlapci Viktor a Ferko už boli školáci. Keď nás rodičia zobrali na vláčik, s úžasom sme sledovali ich otca – prednostu stanice a kartónové cestovné lístky sme si doma chránili ako vzácnu hračku.
SKLENÁRIKOVCI mali na Majeri ešte len kučeravého Mariana a ešte „troch zhavranelých bratov“ – ako sme volali ich husi, gunárov, ktorí nás stále prenasledovali. FRANDELOVCI mali iba Vierku – dievčatko ako z rozprávky „Zlatovláska“. HAJDÚKOVCI mali iba mňa „Šípovú Ruženku“ – neustále stráženú v dome obkolesenom maminými ružami. MIKLÓŠOVCI, ktorí sa z Muráňa časom vytratili, mali tmavovlasú Táničku – roztomilú malú slečnu ako z rozprávky „Perníková chalúpka“. Ona už vtedy mala aj malého bračeka a mamičku Kláriku... Viaceré mamy na Majeri sa volali Margitky, jedna bola Borka... Žili tam aj NOHAVIČKOVCI – starkí už veľkej školáčky Magdušky GOLDSCHMIDTOVEJ z Jelšavy (sestra Janka a Dežka). Na Pajte nás učila presádzať skalné ruže. Raz sme sa aj stratili, hľadali sme ďalšie priesady a našli nás v priestore, kde počas vojny postrieľali vojakov. Na Pajte kozičky, ovečky vypásali trávu a my sme bosí pobehovali za psíkom – rozprávkovým vlkom, lebo plašil kozliatka bez mamičky. Ukrývali sme sa za ihličnaté stromy, kamenné horičky pred „Martinkom Klingáčikom“, ktorým vždy chcela byť mimoriadne čiperná malá Dáša GRANTNEROVÁ. Neviem odkiaľ jej rodičia prišli (ani kam potom odišli). Mamička jej stále čítala rozprávky a ona nám ich vždy vyrozprávala a hneď nám aj prideľovala úlohy. Raz si vybrala za hlavnú hrdinku maličkú Boženku, ktorá sa neraz za nami vytratila z domčeka starkej BERČÍKOVEJ. Stál na rozhraní Majera a Pastovníka, ktorý sa tiež stal zárukou našej predškolskej slobody. Radi sme zbehli z Majera po strmom chodníku dolu k vodičke, často aj s vedierkami, lebo vodovod sme ešte nemali. Pri rybníčku mala Boženka hlavné slovo. Ako rozprávková „zlatá rybka“ tlmočila rybičkám v Pastovníku naše želania. Aj túto rozkošnú spomienku si želala Boženka – teraz pani BELKOVÁ (1951), lebo tieto najstaršie časti obce Muráň aj jej prirástli k srdcu. Všetky tie nádherné zážitky z detstva, mentalita tamojších obyvateľov i domčeky vsadené do svahu kopca. Keď zvon oznamoval poludnie a mamy i starké nás zvolávali na obed... Ale potom, hybaj zase na Pajtu!
V Pastovníku pod kopcom Majera nebolo malých detí. Tam sa už mladí ženili a vydávali. O svadbách sme my – deti často vedeli skôr ako naši rodičia. Už ako školáčka som mame oznamovala, že Vladko BAHENÍK si berie Magdušku SKLENÁRIKOVÚ. Aj oni sa potom vytratili z Pastovníka do nového domu na Spišskom – tak ako neskôr ich priezvisko z Muráňa, lebo mali dve dcéry Marienku a Magdušku a tie sa vydali... Boli to starí rodičia p. JANKY SPIŠÁKOVEJ.
Teraz by mal zazvoniť zvonec! Všetci sme sa odsťahovali do nových domov, v ktorých sa narodili ďalšie deti a život nepretržite písal nové neopakovateľné príbehy.
- RS –
Zdroj: Muránske noviny č. 3/2020)
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-