Na Majeri ešte vtedy nebolo veľa detí, ale zato v každej rodine. My sme bývali na jeho „vŕšku“ už v modernejšom dome. Podobne aj naši najbližší susedia na tomto kopci Goldschmidtovci, avšak ich chlapci Viktor a Ferko už boli školáci. Keď nás rodičia zobrali na vláčik, s úžasom sme sledovali ich otca – prednostu stanice a kartónové cestovné lístky sme si doma chránili ako vzácnu hračku.
SKLENÁRIKOVCI mali na Majeri ešte len kučeravého Mariana a ešte „troch zhavranelých bratov“ – ako sme volali ich husi, gunárov, ktorí nás stále prenasledovali. FRANDELOVCI mali iba Vierku – dievčatko ako z rozprávky „Zlatovláska“. HAJDÚKOVCI mali iba mňa „Šípovú Ruženku“ – neustále stráženú v dome obkolesenom maminými ružami. MIKLÓŠOVCI, ktorí sa z Muráňa časom vytratili, mali tmavovlasú Táničku – roztomilú malú slečnu ako z rozprávky „Perníková chalúpka“. Ona už vtedy mala aj malého bračeka a mamičku Kláriku... Viaceré mamy na Majeri sa volali Margitky, jedna bola Borka... Žili tam aj NOHAVIČKOVCI – starkí už veľkej školáčky Magdušky GOLDSCHMIDTOVEJ z Jelšavy (sestra Janka a Dežka). Na Pajte nás učila presádzať skalné ruže. Raz sme sa aj stratili, hľadali sme ďalšie priesady a našli nás v priestore, kde počas vojny postrieľali vojakov. Na Pajte kozičky, ovečky vypásali trávu a my sme bosí pobehovali za psíkom – rozprávkovým vlkom, lebo plašil kozliatka bez mamičky. Ukrývali sme sa za ihličnaté stromy, kamenné horičky pred „Martinkom Klingáčikom“, ktorým vždy chcela byť mimoriadne čiperná malá Dáša GRANTNEROVÁ. Neviem odkiaľ jej rodičia prišli (ani kam potom odišli). Mamička jej stále čítala rozprávky a ona nám ich vždy vyrozprávala a hneď nám aj prideľovala úlohy. Raz si vybrala za hlavnú hrdinku maličkú Boženku, ktorá sa neraz za nami vytratila z domčeka starkej BERČÍKOVEJ. Stál na rozhraní Majera a Pastovníka, ktorý sa tiež stal zárukou našej predškolskej slobody. Radi sme zbehli z Majera po strmom chodníku dolu k vodičke, často aj s vedierkami, lebo vodovod sme ešte nemali. Pri rybníčku mala Boženka hlavné slovo. Ako rozprávková „zlatá rybka“ tlmočila rybičkám v Pastovníku naše želania. Aj túto rozkošnú spomienku si želala Boženka – teraz pani BELKOVÁ (1951), lebo tieto najstaršie časti obce Muráň aj jej prirástli k srdcu. Všetky tie nádherné zážitky z detstva, mentalita tamojších obyvateľov i domčeky vsadené do svahu kopca. Keď zvon oznamoval poludnie a mamy i starké nás zvolávali na obed... Ale potom, hybaj zase na Pajtu!
V Pastovníku pod kopcom Majera nebolo malých detí. Tam sa už mladí ženili a vydávali. O svadbách sme my – deti často vedeli skôr ako naši rodičia. Už ako školáčka som mame oznamovala, že Vladko BAHENÍK si berie Magdušku SKLENÁRIKOVÚ. Aj oni sa potom vytratili z Pastovníka do nového domu na Spišskom – tak ako neskôr ich priezvisko z Muráňa, lebo mali dve dcéry Marienku a Magdušku a tie sa vydali... Boli to starí rodičia p. JANKY SPIŠÁKOVEJ.
Teraz by mal zazvoniť zvonec! Všetci sme sa odsťahovali do nových domov, v ktorých sa narodili ďalšie deti a život nepretržite písal nové neopakovateľné príbehy.
- RS –
Zdroj: Muránske noviny č. 3/2020)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.