Na Majeri ešte vtedy nebolo veľa detí, ale zato v každej rodine. My sme bývali na jeho „vŕšku“ už v modernejšom dome. Podobne aj naši najbližší susedia na tomto kopci Goldschmidtovci, avšak ich chlapci Viktor a Ferko už boli školáci. Keď nás rodičia zobrali na vláčik, s úžasom sme sledovali ich otca – prednostu stanice a kartónové cestovné lístky sme si doma chránili ako vzácnu hračku.
SKLENÁRIKOVCI mali na Majeri ešte len kučeravého Mariana a ešte „troch zhavranelých bratov“ – ako sme volali ich husi, gunárov, ktorí nás stále prenasledovali. FRANDELOVCI mali iba Vierku – dievčatko ako z rozprávky „Zlatovláska“. HAJDÚKOVCI mali iba mňa „Šípovú Ruženku“ – neustále stráženú v dome obkolesenom maminými ružami. MIKLÓŠOVCI, ktorí sa z Muráňa časom vytratili, mali tmavovlasú Táničku – roztomilú malú slečnu ako z rozprávky „Perníková chalúpka“. Ona už vtedy mala aj malého bračeka a mamičku Kláriku... Viaceré mamy na Majeri sa volali Margitky, jedna bola Borka... Žili tam aj NOHAVIČKOVCI – starkí už veľkej školáčky Magdušky GOLDSCHMIDTOVEJ z Jelšavy (sestra Janka a Dežka). Na Pajte nás učila presádzať skalné ruže. Raz sme sa aj stratili, hľadali sme ďalšie priesady a našli nás v priestore, kde počas vojny postrieľali vojakov. Na Pajte kozičky, ovečky vypásali trávu a my sme bosí pobehovali za psíkom – rozprávkovým vlkom, lebo plašil kozliatka bez mamičky. Ukrývali sme sa za ihličnaté stromy, kamenné horičky pred „Martinkom Klingáčikom“, ktorým vždy chcela byť mimoriadne čiperná malá Dáša GRANTNEROVÁ. Neviem odkiaľ jej rodičia prišli (ani kam potom odišli). Mamička jej stále čítala rozprávky a ona nám ich vždy vyrozprávala a hneď nám aj prideľovala úlohy. Raz si vybrala za hlavnú hrdinku maličkú Boženku, ktorá sa neraz za nami vytratila z domčeka starkej BERČÍKOVEJ. Stál na rozhraní Majera a Pastovníka, ktorý sa tiež stal zárukou našej predškolskej slobody. Radi sme zbehli z Majera po strmom chodníku dolu k vodičke, často aj s vedierkami, lebo vodovod sme ešte nemali. Pri rybníčku mala Boženka hlavné slovo. Ako rozprávková „zlatá rybka“ tlmočila rybičkám v Pastovníku naše želania. Aj túto rozkošnú spomienku si želala Boženka – teraz pani BELKOVÁ (1951), lebo tieto najstaršie časti obce Muráň aj jej prirástli k srdcu. Všetky tie nádherné zážitky z detstva, mentalita tamojších obyvateľov i domčeky vsadené do svahu kopca. Keď zvon oznamoval poludnie a mamy i starké nás zvolávali na obed... Ale potom, hybaj zase na Pajtu!
V Pastovníku pod kopcom Majera nebolo malých detí. Tam sa už mladí ženili a vydávali. O svadbách sme my – deti často vedeli skôr ako naši rodičia. Už ako školáčka som mame oznamovala, že Vladko BAHENÍK si berie Magdušku SKLENÁRIKOVÚ. Aj oni sa potom vytratili z Pastovníka do nového domu na Spišskom – tak ako neskôr ich priezvisko z Muráňa, lebo mali dve dcéry Marienku a Magdušku a tie sa vydali... Boli to starí rodičia p. JANKY SPIŠÁKOVEJ.
Teraz by mal zazvoniť zvonec! Všetci sme sa odsťahovali do nových domov, v ktorých sa narodili ďalšie deti a život nepretržite písal nové neopakovateľné príbehy.
- RS –
Zdroj: Muránske noviny č. 3/2020)


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a