K sprostredkovaniu týchto spomienok pomohlo mi tohtoročné retro vydanie Muránskych novín č. 1 pod titulom:
V januári 2010 na oslavách oslobodenia Muráňa získali jubilejné ocenenia súvisiace so SNP aj manželia Eduard a Anna Kotzmanovci. Mnohé z ich života sme sa dozvedeli z bohatých záznamov pána Kotzmana, ktorý bol v 50. rokoch členom Rady ONV v Revúcej (1953). Predtým aj predsedom MNV v Muráni (1950). V súvislosti so SNP, ktoré si každoročne pripomíname 29. augusta, nás zaujal záznam, ktorý sa týkal jeho svokra Juraja Sklenárika – zavraždeného v čase druhej svetovej vojny: „Július Berzéti nám oznámil, že na Dieliku je kostra človeka. Veď náš otec je tam zabitý...“
Bývalý predseda MNV v Muráni Juraj Haluška uviedol pre Zoru Gemera v roku 1989, že „politického vedúceho Juraja Sklenárika Nemci mučili a ťahali za autom smerom na Tisovec . Jeho stopa sa vtedy stratila. Jeho pozostatky sa našli pri bagrovaní cesty na Dieliku. Až v roku 1988 jeho totožnosť dokázala aj expertíza v Prahe...“ Na našu otázku: „Kto bol vlastne Juraj Sklenárik?“ nám pomohla nájsť odpoveď jeho najbližšia príbuzná – dcéra pani Anna Kotzmanová.
|
1. Koľko rokov mal váš otec, keď sa stala vyššie uvedená tragická udalosť? Ako dokumenty Ministerstva národnej obrany uvádzajú, zomrel násilnou smrťou 4. novembra 1944. Koľko rokov mala vtedy vaša mama? „Môj otec sa narodil 2. septembra 1900. V roku 1944 mal teda 44 rokov. Naša mama Janka Sklenáriková, rodená Lábajová mala 47 rokov. Ona bola od otca staršia o 3 roky.“ 2. Ako si na tieto ťažké časy spomínate vy – jeho deti? „Moji rodičia mali spolu päť dcér: Anna, Alžbeta, Mária, Klára a Magdaléna. Ja – Anna som bola najstaršia, v čase zavraždenia otca som mala 22 rokov a bola som už vydatá. Mojím manželom sa stal Eduard Kotzman.“
„Moja mama veľmi ťažko znášala toto nečakané odlúčenie..., veď bol živiteľom rodiny. Pracovala u sedliakov za stravu, potraviny – múku... Dostávala podporu od štátu – žobračenku v hodnote 20 korún na celú rodinu. Z toho sme kupovali masť a cukor. Pomáhali sme si tak, ako sme vedeli. Skromne v biede. Vojnové udalosti poznačili celú rodinu.“ 4. Dcéry Juraja Sklenárika napriek takejto ťažkej ujme si našli životných partnerov, hoci štyroch z nich už nepoznal. Kde žijú alebo žili so svojimi rodinami? „Z nich som zostala už iba ja – najstaršia. S manželom Eduardom Kotzmanom sme v Muráni vychovávali tri deti. Ďalšie sestry: Alžbeta s manželom Ferdinandom Čičkom bývali v Žiline a mali dve deti, Mária s Jánom Haluškom boli Muránčania a vychovali tri dcéry, podobne tri deti aj Klára so Štefanom Rybárom z Rajca. V Muráni žila aj najmladšia sestra Magdaléna s manželom Vladimírom Baheníkom a dvoma dcérami.“ 5. Vo Vašej rodine sa teda priezvisko Sklenárik nezachovalo, keďže otec nemal syna, hoci v Muráni toto priezvisko stále patrí medzi frekventované. Kto ešte zo žijúcich Sklenárikovcov patrí k jeho príbuzným?
6. Povedali ste, že vášho otca zradil švagor. Čo bolo potom s ním? Ako ste sa k nemu správali? „Po zrade sa s manželkou a dcérou vybral do Rajca. Aké bolo však jeho prekvapenie! Partizáni vystrieľali celú jeho rodinu. Po vojne za zradu sedel vo väzení štyri roky. Bol náležite potrestaný.“ 7. Spomínali ste, že v roku 1988 sa našli jeho pozostatky. Kto vás oslovil? „Predseda MNV v Muráni Juraj Haluška a jeden pán z kriminálky doniesli v krabici pozostatky otca, kosti. Na základe expertízy zistili, že sú jeho. Povedali nám, aby sme ho v tichosti pochovali k mame, čo sme aj urobili.“ 8. Dostal váš otec nejaké vyznamenanie IN MEMORIAM ako obeť Slovenského národného povstania? „Presne určiť neviem, ale dostal viacero vyznamenaní. Moja mama dostávala po otcovi príplatok ku dôchodku v podobe 255-ky. Mám osvedčenie v češtine z roku 1971, že otec bol účastníkom boja za oslobodenie a čs. politickým väzňom, ktorý bol popravený príslušníkmi SS.“ |
3. Ako to prežívala vaša mama a ako dokázala uživiť rodinu bez otca?
„Môjmu otcovi žije jediná sestra Margita Sklenáriková. Má 92 rokov a býva v Revúcej. Nebola vydatá, ale mala dcéru Blaženu – vydatú Kvetkovú, ktorá už zomrela.“
Adela Michalská a Mgr. Ružena Svoreňová
(Muránske noviny 4/2010, str. 3)
 |
 |
 |
Tento rok si milí Muránčania pripomíname už 122. výročie narodenia Juraja Sklenárika, otca pani Anny Kotzmanovej rod. Skenárikovej, ktorá sa dožila 19. 03. 2022 svojho životného jubilea 100 rokov. Týmto jej dodatočne srdečne blahoželáme.
Fotografie Archív OcÚ Muráň.
Pripravil: Ondrej Doboš, Maj Gemer
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.