K sprostredkovaniu týchto spomienok pomohlo mi tohtoročné retro vydanie Muránskych novín č. 1 pod titulom:
V januári 2010 na oslavách oslobodenia Muráňa získali jubilejné ocenenia súvisiace so SNP aj manželia Eduard a Anna Kotzmanovci. Mnohé z ich života sme sa dozvedeli z bohatých záznamov pána Kotzmana, ktorý bol v 50. rokoch členom Rady ONV v Revúcej (1953). Predtým aj predsedom MNV v Muráni (1950). V súvislosti so SNP, ktoré si každoročne pripomíname 29. augusta, nás zaujal záznam, ktorý sa týkal jeho svokra Juraja Sklenárika – zavraždeného v čase druhej svetovej vojny: „Július Berzéti nám oznámil, že na Dieliku je kostra človeka. Veď náš otec je tam zabitý...“
Bývalý predseda MNV v Muráni Juraj Haluška uviedol pre Zoru Gemera v roku 1989, že „politického vedúceho Juraja Sklenárika Nemci mučili a ťahali za autom smerom na Tisovec . Jeho stopa sa vtedy stratila. Jeho pozostatky sa našli pri bagrovaní cesty na Dieliku. Až v roku 1988 jeho totožnosť dokázala aj expertíza v Prahe...“ Na našu otázku: „Kto bol vlastne Juraj Sklenárik?“ nám pomohla nájsť odpoveď jeho najbližšia príbuzná – dcéra pani Anna Kotzmanová.
|
1. Koľko rokov mal váš otec, keď sa stala vyššie uvedená tragická udalosť? Ako dokumenty Ministerstva národnej obrany uvádzajú, zomrel násilnou smrťou 4. novembra 1944. Koľko rokov mala vtedy vaša mama? „Môj otec sa narodil 2. septembra 1900. V roku 1944 mal teda 44 rokov. Naša mama Janka Sklenáriková, rodená Lábajová mala 47 rokov. Ona bola od otca staršia o 3 roky.“ 2. Ako si na tieto ťažké časy spomínate vy – jeho deti? „Moji rodičia mali spolu päť dcér: Anna, Alžbeta, Mária, Klára a Magdaléna. Ja – Anna som bola najstaršia, v čase zavraždenia otca som mala 22 rokov a bola som už vydatá. Mojím manželom sa stal Eduard Kotzman.“
„Moja mama veľmi ťažko znášala toto nečakané odlúčenie..., veď bol živiteľom rodiny. Pracovala u sedliakov za stravu, potraviny – múku... Dostávala podporu od štátu – žobračenku v hodnote 20 korún na celú rodinu. Z toho sme kupovali masť a cukor. Pomáhali sme si tak, ako sme vedeli. Skromne v biede. Vojnové udalosti poznačili celú rodinu.“ 4. Dcéry Juraja Sklenárika napriek takejto ťažkej ujme si našli životných partnerov, hoci štyroch z nich už nepoznal. Kde žijú alebo žili so svojimi rodinami? „Z nich som zostala už iba ja – najstaršia. S manželom Eduardom Kotzmanom sme v Muráni vychovávali tri deti. Ďalšie sestry: Alžbeta s manželom Ferdinandom Čičkom bývali v Žiline a mali dve deti, Mária s Jánom Haluškom boli Muránčania a vychovali tri dcéry, podobne tri deti aj Klára so Štefanom Rybárom z Rajca. V Muráni žila aj najmladšia sestra Magdaléna s manželom Vladimírom Baheníkom a dvoma dcérami.“ 5. Vo Vašej rodine sa teda priezvisko Sklenárik nezachovalo, keďže otec nemal syna, hoci v Muráni toto priezvisko stále patrí medzi frekventované. Kto ešte zo žijúcich Sklenárikovcov patrí k jeho príbuzným?
6. Povedali ste, že vášho otca zradil švagor. Čo bolo potom s ním? Ako ste sa k nemu správali? „Po zrade sa s manželkou a dcérou vybral do Rajca. Aké bolo však jeho prekvapenie! Partizáni vystrieľali celú jeho rodinu. Po vojne za zradu sedel vo väzení štyri roky. Bol náležite potrestaný.“ 7. Spomínali ste, že v roku 1988 sa našli jeho pozostatky. Kto vás oslovil? „Predseda MNV v Muráni Juraj Haluška a jeden pán z kriminálky doniesli v krabici pozostatky otca, kosti. Na základe expertízy zistili, že sú jeho. Povedali nám, aby sme ho v tichosti pochovali k mame, čo sme aj urobili.“ 8. Dostal váš otec nejaké vyznamenanie IN MEMORIAM ako obeť Slovenského národného povstania? „Presne určiť neviem, ale dostal viacero vyznamenaní. Moja mama dostávala po otcovi príplatok ku dôchodku v podobe 255-ky. Mám osvedčenie v češtine z roku 1971, že otec bol účastníkom boja za oslobodenie a čs. politickým väzňom, ktorý bol popravený príslušníkmi SS.“ |
3. Ako to prežívala vaša mama a ako dokázala uživiť rodinu bez otca?
„Môjmu otcovi žije jediná sestra Margita Sklenáriková. Má 92 rokov a býva v Revúcej. Nebola vydatá, ale mala dcéru Blaženu – vydatú Kvetkovú, ktorá už zomrela.“
Adela Michalská a Mgr. Ružena Svoreňová
(Muránske noviny 4/2010, str. 3)
 |
 |
 |
Tento rok si milí Muránčania pripomíname už 122. výročie narodenia Juraja Sklenárika, otca pani Anny Kotzmanovej rod. Skenárikovej, ktorá sa dožila 19. 03. 2022 svojho životného jubilea 100 rokov. Týmto jej dodatočne srdečne blahoželáme.
Fotografie Archív OcÚ Muráň.
Pripravil: Ondrej Doboš, Maj Gemer
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).