Neraz zabudnutá pesnička o nej ožíva. V mysliach nám utkveli niektoré, čo nám spievali mamy, keď nás brávali k riečke, potoku a dreveným piestom do rytmu klepkávali po odevoch či pokrovcoch na kameňoch, aby sme v rodine čistí, zdraví boli. Aj vyplakávali sme opraté v tečúcej vodičke a riečka všetko nečisté, zlé odplavila.
,,Pod Muráňom stojí lipka zelená, pod ňou tečie tá vodička studená. Kto z tej vody piť bude, mrcha ženu mať bude a z tej ženy nikdy dobrá nebude!“ – zanôtili ženičky. ,,No toto tak nenechám!“ a priamo z Muránky prišla rada nešťastnému mládencovi:
,,Neboj sa ty, šuhajíčku, žeby zlej, len sa napi tej vodičky studenej. Budeš ty mať ženičku, červenú ak ružičku, čo ti bude verná tvojmu srdiečku!“
Parobok neváhal, poslať pytačov do rodiny dievčaťa, ktoré si vyvolil a možno dodnes s láskou píjava čistú muránsku vodu. Pri 
muránskych bujných vodách, pôtočikoch i udržiavaných studničkách sa určite zrodili mnohé piesne, a nielen veselé, ale aj presiaknuté bolesťou!
,,Pod Muráňom v tej doline, hej, čierny havran vodu pije... Pije ju on vo veľkom žiaľu, že mu milá v cudzom kraju...“
Zarmútená Muránka azda žiali až dodnes, že naša mlaď opúšťa svoj domov, rodný kraj. Záverom a do tretice ešte slová od našich milovaných prameňov, ktorými takmer pred 70 rokmi (1954) privítali v Muráni folkloristky nášho prvého lekára MUDr. Františka Drába v zriadenom zdravotnom stredisku na Novej ulici a počastovali ho čistou pramenitou vodou:
,,Kto sa raz napije tej Muránskej vody, nechce ísť z Muráňa, pre Muráň sa zrodil!“
-RS-
Fotografiu z roku 1970, na obrázku vpravo hore, Muránskym novinám ponúkla pani Želmíra Fabová – Pálová z Muránskej Lehoty. Vtedy MUDr. František Dráb vyzval dobrovoľných darcov krvi z Piloimpregny Muráň k odberu. Na priloženom zábere je časť členov miestnej organizácie Československého Červeného kríža v Muráni, ktorým tiež patrila vďaka nemocných – odkázaných na liek najcennejší. V prvom rade zľava: p. Albínyová, Ferenčíková, Austová, Olejníková, Uhliarová, Beňová, Halušková, Pálová, Rusníková. Pod nimi zľava: p. Bábeľa, Majerčík, Senko a Beňo. Medzi uvedenými darcami krvi čestné miesto zastáva pani MARTA HALUŠKOVÁ, ktorá svoju krv darovala 42 krát, z toho 3 krát priamo na výzvu telegramom. Jej vzácna krvná skupina je nulka. Medzi jej ocenenia patrí odznak – kvapka krvi, je držiteľkou Janského plakety za najvyšší odber krvi. Text: Adela Michalská.
(Zdroj: muránske noviny č.4/2023)
Poznámka MG:
V 3. čísle Muránskych novin z roku 2015 je uverejnená i milá Spomienka, ktorá približuje manželov Drábovcov o ich spoločnom pôsobení ako lekárov na Gemeri, najmä v Muráni a v Revúcej. Autorka, ktorá je podpísaná skratkou -RS- na 8. stránke novín o.i. napísala:
Manželia - lekári MUDr. František a MUDr. Viera Drábovci prišli z východného Slovenska do Muráňa v roku 1954, keď bolo zriadené zdravotné stredisko na Novej ulici. V jeho priestoroch našli aj ubytovanie a v Muráni sa im narodili dve dcéry Beátka a Juditka (teraz Kochjarová). Štvorčlenná rodina sa neskôr presťahovala do Revúcej, ale s priateľmi a známymi z Muráňa Drábovci aj naďalej radi udržiavali kontakt. MUDr. Dráb pôsobil v našej obci ako obvodný lekár až do konca svojho života. Mnohí pacienti a členovia Červeného kríža si na tohto skvelého človeka spomínajú s úctou, vďační za jeho ľudský prístup ku všetkým ľuďom - nemocným z Muráňa a okolitých obcí. Pani doktorka Drábová najprv pracovala ako obvodná detská lekárka v Revúcej, ale neskôr sa špecializovala na odbor detský kardiológ. V revúckej nemocnici pôsobila až do odchodu na dôchodok. Citlivo, zodpovedne a láskyplne pristupovala ku všetkým svojim maličkým i väčším pacientom, ktorých trápilo srdiečko. Rodičia sa k nej utiekali s veľkou dôverou a nádejou. … Pani Eva KOTERBOVÁ:„Keď sme boli 5. februára 2015 zagratulovať pani doktorke k 80. narodeninám, ešte sme netušili, že naše stretnutie s ňou je posledné. Celý život liečila detské srdiečka a nakoniec ju zradilo to vlastné.
Na obrázku vpravo: vrchný rad zľava - B. VROBLOVÁ, MUDr. V. DRÁBOVÁ, R. CVERNOVÁ, E. ORDZIAKOVÁ, MUDr. E. UHRINOVÁ, E. KVOVAČKOVÁ, M. KOVALANČÍKOVÁ, dolný rad - M. BURJAKOVÁ, E. KOTERBOVÁ, MUDr. O. VIESTOVÁ, D. ŠTEMPELOVÁ, MUDr. R. GREGOROVÁ. Foto: archív E.K.
Uverejnené so súhlasom autorky príspevku -RS-
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.