Neraz zabudnutá pesnička o nej ožíva. V mysliach nám utkveli niektoré, čo nám spievali mamy, keď nás brávali k riečke, potoku a dreveným piestom do rytmu klepkávali po odevoch či pokrovcoch na kameňoch, aby sme v rodine čistí, zdraví boli. Aj vyplakávali sme opraté v tečúcej vodičke a riečka všetko nečisté, zlé odplavila.
,,Pod Muráňom stojí lipka zelená, pod ňou tečie tá vodička studená. Kto z tej vody piť bude, mrcha ženu mať bude a z tej ženy nikdy dobrá nebude!“ – zanôtili ženičky. ,,No toto tak nenechám!“ a priamo z Muránky prišla rada nešťastnému mládencovi:
,,Neboj sa ty, šuhajíčku, žeby zlej, len sa napi tej vodičky studenej. Budeš ty mať ženičku, červenú ak ružičku, čo ti bude verná tvojmu srdiečku!“
Parobok neváhal, poslať pytačov do rodiny dievčaťa, ktoré si vyvolil a možno dodnes s láskou píjava čistú muránsku vodu. Pri 
muránskych bujných vodách, pôtočikoch i udržiavaných studničkách sa určite zrodili mnohé piesne, a nielen veselé, ale aj presiaknuté bolesťou!
,,Pod Muráňom v tej doline, hej, čierny havran vodu pije... Pije ju on vo veľkom žiaľu, že mu milá v cudzom kraju...“
Zarmútená Muránka azda žiali až dodnes, že naša mlaď opúšťa svoj domov, rodný kraj. Záverom a do tretice ešte slová od našich milovaných prameňov, ktorými takmer pred 70 rokmi (1954) privítali v Muráni folkloristky nášho prvého lekára MUDr. Františka Drába v zriadenom zdravotnom stredisku na Novej ulici a počastovali ho čistou pramenitou vodou:
,,Kto sa raz napije tej Muránskej vody, nechce ísť z Muráňa, pre Muráň sa zrodil!“
-RS-
Fotografiu z roku 1970, na obrázku vpravo hore, Muránskym novinám ponúkla pani Želmíra Fabová – Pálová z Muránskej Lehoty. Vtedy MUDr. František Dráb vyzval dobrovoľných darcov krvi z Piloimpregny Muráň k odberu. Na priloženom zábere je časť členov miestnej organizácie Československého Červeného kríža v Muráni, ktorým tiež patrila vďaka nemocných – odkázaných na liek najcennejší. V prvom rade zľava: p. Albínyová, Ferenčíková, Austová, Olejníková, Uhliarová, Beňová, Halušková, Pálová, Rusníková. Pod nimi zľava: p. Bábeľa, Majerčík, Senko a Beňo. Medzi uvedenými darcami krvi čestné miesto zastáva pani MARTA HALUŠKOVÁ, ktorá svoju krv darovala 42 krát, z toho 3 krát priamo na výzvu telegramom. Jej vzácna krvná skupina je nulka. Medzi jej ocenenia patrí odznak – kvapka krvi, je držiteľkou Janského plakety za najvyšší odber krvi. Text: Adela Michalská.
(Zdroj: muránske noviny č.4/2023)
Poznámka MG:
V 3. čísle Muránskych novin z roku 2015 je uverejnená i milá Spomienka, ktorá približuje manželov Drábovcov o ich spoločnom pôsobení ako lekárov na Gemeri, najmä v Muráni a v Revúcej. Autorka, ktorá je podpísaná skratkou -RS- na 8. stránke novín o.i. napísala:
Manželia - lekári MUDr. František a MUDr. Viera Drábovci prišli z východného Slovenska do Muráňa v roku 1954, keď bolo zriadené zdravotné stredisko na Novej ulici. V jeho priestoroch našli aj ubytovanie a v Muráni sa im narodili dve dcéry Beátka a Juditka (teraz Kochjarová). Štvorčlenná rodina sa neskôr presťahovala do Revúcej, ale s priateľmi a známymi z Muráňa Drábovci aj naďalej radi udržiavali kontakt. MUDr. Dráb pôsobil v našej obci ako obvodný lekár až do konca svojho života. Mnohí pacienti a členovia Červeného kríža si na tohto skvelého človeka spomínajú s úctou, vďační za jeho ľudský prístup ku všetkým ľuďom - nemocným z Muráňa a okolitých obcí. Pani doktorka Drábová najprv pracovala ako obvodná detská lekárka v Revúcej, ale neskôr sa špecializovala na odbor detský kardiológ. V revúckej nemocnici pôsobila až do odchodu na dôchodok. Citlivo, zodpovedne a láskyplne pristupovala ku všetkým svojim maličkým i väčším pacientom, ktorých trápilo srdiečko. Rodičia sa k nej utiekali s veľkou dôverou a nádejou. … Pani Eva KOTERBOVÁ:„Keď sme boli 5. februára 2015 zagratulovať pani doktorke k 80. narodeninám, ešte sme netušili, že naše stretnutie s ňou je posledné. Celý život liečila detské srdiečka a nakoniec ju zradilo to vlastné.
Na obrázku vpravo: vrchný rad zľava - B. VROBLOVÁ, MUDr. V. DRÁBOVÁ, R. CVERNOVÁ, E. ORDZIAKOVÁ, MUDr. E. UHRINOVÁ, E. KVOVAČKOVÁ, M. KOVALANČÍKOVÁ, dolný rad - M. BURJAKOVÁ, E. KOTERBOVÁ, MUDr. O. VIESTOVÁ, D. ŠTEMPELOVÁ, MUDr. R. GREGOROVÁ. Foto: archív E.K.
Uverejnené so súhlasom autorky príspevku -RS-
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).