Zalistovala som v niektorých regionálnych novinách a napr. v Štítnických zvestiach (č. 3, 2007, s. 12) uvádzajú, že na cintoríne v Štítniku sa v júli 2007 konal pietny akt pri príležitosti úmrtia významného barokového básnika, právnika a podžupana Štefana Gyöngyösiho (1629 – 1704). Akciu vtedy zorganizovala Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku. Autor príspevku uvádza, že študoval v Prešove a na kolégiu v Sárospataku, kde ho učil aj J. A. Komenský. Potom bol prísediacim súdnej tabule Gemerskej stolice, tiež vojenským sudcom vo Fiľakove a v rokoch 1663 – 1667 úradníkom na hrade Muráň, kde napísal svoje najznámejšie dielo Muránska Venuša v rozhovore s Marsom.
Neskôr bol právnikom vo Viedni, právnym sudcom na Krásnej Hôrke, vyslancom Gemerskej stolice v Krajinskom sneme v Soprone a Bratislave. V poslednom období svojho života (asi 15 rokov) pôsobil ako Gemerský podžupan. Ostatné jeho diela: Veniec ruží, Z popola vzkriesený Fénix, Pamiatky Jána Keménya, Zrkadlo skutočného priateľstva a lásky.Náš historik Ing. Pavol Hlodák v diele Šľachtický rod Séčiovcov (2008, s. 90 – 91) načrtol ešte detailnejší pohľad na osobnosť Štefana Gyöngyösiho a jeho pôsobenie na hrade Muráň. Manželia Mária Séčiová a František Vešeléni si ho veľmi obľúbili, bol to príjemný a milý človek. Tohto advokáta a básnika i komorníka mali v stálej blízkosti. Márii slúžil aj v ťažkom období, keď už bola vdovou. Dokonca samotnú Máriu podnietil k tomu, aby sa aj ona venovala literatúre. Pokúsila sa písať verše a pesničky. Na Muráni mali veľkú knižnicu s hodnotnou literatúrou. Manželia, keď im to dovolil čas, veľa čítali. Gyöngyösi ich sprevádzal aj v kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach, kde pripravil do tlače aj prvé vydanie svojho diela o Muránskej Venuši (1664).
- RS-
{jcomments on}

































Historické témy, ako sa často presviedčame už od 1. čísla Muránskych novín, sú blízke najmä našim starším občanom. Dejiny hradu Muráň i obce ich neraz motivujú k analytickým diskusiám a nevšedným spomienkam, ktoré určite nie sú zaznamenané v žiadnom druhu literatúry. V našich obecných novinách sa práve preto snažíme zachytiť každý takýto podnet a dopátrať sa aspoň k akej – takej pravde.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a