V roku 1968 emigroval do Švajčiarska a usadil sa v Birsfeldene, kde zo začiatku pracoval v podniku na výrobu farieb.
L. V. Danielik zo začiatku maľoval akvarely a olejomaľby. Od 70. rokov pracoval s umelou hmotou. Rád experimentoval, a tak vyvinul a vynašiel nové postupy. Stal sa odborníkom na modelovanie umelých plastík a obrazov. Tak sa začala jeho veľká kariéra, otvoril si stálu výstavu svojich obrazov, organizoval kolektívnu výstavu. K svojmu umeleckému menu L. V. Danielik vždy pripisoval „z Muráňa” – hrdo sa hlásil k svojej rodnej obci. Zachovala sa aj korešpondencia v rodine Beňovcov na nižnom konci, kde okrem iného píše, že vo svete sa cíti šťastný, že sa mu plány daria, čo hľadal, to našiel a čas to dorieši..
V roku 1976 získal veľkú cenu Francúzska – striebro a diplom, v roku 1977 veľkú Belgicko–španielsku cenu – zlatú a diplom, v Paríži významnú cenu Rubensovu a stal sa čestným členom akadémie humánnych vied. Tých ocenení bolo stále viac a viac. Cítil sa veľmi zaneprázdnený, ale šťastný. Celá jeho tvorba má svoju zreteľnú myšlienku, symboliku a význam. Výtvarník rieši svoje neduhy a krivdy, ktoré cíti a dáva im podoby. Z jeho tvorby (umelá hmota) možno spomenúť: Modré tiene, Eufória mora a slnka, Postava, Rozhovor s Irenou, Tri postavy, Frieden (Mier).Predpokladám, že obrazy L.V. Danielika v Muráni nikto nevlastní a pre Muránčanov je tento autor takmer neznámy. Vo svete sa však preslávil a zaslúži si našu úctu a uznanie za šírenie dobrého mena svojou výtvarnou tvorbou. Zomrel 6. apríla 1992 v Birsfeldene vo Švajčiarsku a urna s jeho pozostatkami bola uložená na muránskom cintoríne.
Adela Michalská
{gallery}obsah/muran/danielik{/gallery}
{jcomments on}

































Málokto z našich občanov vie, že na muránskom cintoríne odpočíva významná osobnosť – v mnohých krajinách oceňovaný výtvarník Ladislav Vereb – Danielik. Využila som preto návštevu akademického maliara Jozefa Beňu v Muráni, ktorý v roku 2001 získal cenu starostu obce za monumentálnu tvorbu, maľbu a knižnú ilustráciu a poprosila som ho, aby nám predstavil tohto výtvarníka, nakoľko sa hlásil k priateľstvu s ním.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a