1413 - Obec je nariadením správcu arcibiskupských majetkov Barnabáša Branchaiho pripojená k Rožňave. Namiesto poddanskej dane platila obec pozemkovú daň, tzv. teragium, a tým sa jej občania považovali za rovnocenných s občanmi Rožňavy. Obec sa zaťažuje platením mýta a prikazuje sa jej odovzdávať vyťaženú rudu Rožňave.
1427 - V daňovom súpise sa Čučma spomína ešte vždy ako majetok ostrihomského arcibiskupstva.
1494 - Čučma nariadením kardinála Hyppolita d´Este bola povinná prispievať na výdavky Rožňavy.
1523 - Na základe článku 39 mohla Čučma s vyťaženou rudou voľne disponovať a odpredávať ju.
1548 - Príchod osídlencov, baníkov nemeckého pôvodu. Názov obce z roku 1548 CHUCHON, CHUCHUN, CZYWCZION.
1549 - Úsilie obce o osamostatnenie bolo zavŕšené listinou arcibiskupa Pavla de Varda.
1711 - Listinou potvrdzuje arcibiskup gróf Ferenc Forgách právo voliť richtára obce.
1776 - Po cirkevnej stránke obec patrila pod rožňavskú cirkev „Boldogsságos Szűz Mária“. Od roku 1776 bola podriadená rožňavskému rímsko-katolíckemu biskupskému úradu.
Prehliadka histórie baníctva a hutníctva
Ide o rozsiahlu činnosť, ktorá dala podmienky pre založenie obce a dávala jej obyvateľom - baníkom možnosť práce i keď táto bola veľmi náročná, ťažká a nebezpečná. Baníci dochádzali do práce často z veľkých vzdialeností, z Nadabuly, Rožňavy, peši, ako v lete tak i v zime. Podmienky pri práci v podzemí boli nepriaznivé, zdraviu veľmi škodlivé, najmä pri dobývaní antimónových rúd, kde bolo veľa kremeňa, ktorý spôsobil vdychovaním jeho prachových mikrokryštálkov pri vŕtaní silikózu pľúc, takže baníci umierali veľmi mladí. Časté boli i smrteľné úrazy pri zavalení bane. Aj touto dokumentáciou si pripomíname a vzdávame úctu statočnosti a pracovitovosti baníkov, ktorých zamestnávali odborne znalí podnikatelia pri ťažbe a úprave rúd.
V stredoveku mal najväčší význam výskyt zlatých, strieborných a medených rúd. Od 17. storočia to bola antimónová a v prvej polovici 19. storočia i mangánová ruda. Rokom 1952 sa pre nerentabilnosť ťažba na ložiskách nerastných surovín skončila.
Ťažené rudné suroviny
Antimónové rudy:
ložiská: Matej, Vincent, Gabriela-Klement, Jozef. Ťažený hlavný minerál bol antimonit –
Sb2S3. Po úprave sa získal antimón, zlato, striebro.
Medené rudy
ložisko Medená a žily s Cu minerálmi. Minerál chalkopyrit – CuFeS2, meď.
Mangánové rudy
ložisko Malvína (Čierna baňa). Minerál rodonit – (Mn2+,Fe2+,Mg,Ca)SiO3, mangán.
Ťažba antimónových rúd siaha až do stredoveku, kedy sa tu o ťažbu zaujímala i rodina Fugger z Nemecka, ktorá ovplyvňovala banské podnikanie v Európe. V 19. storočí sa majiteľmi baní stali rodiny Demuthovcov, Roxerovcov a Trnkovcov, následne firma Müller a potom viedenská firma Odendall a Schalmann. Po nej prevzala bane spoločnosť Antimónové a hutnícke závody, úč. spol. Banská Bystrica (ABHZ).
Antimónové zrudnenie okolia Čučmy je súčasťou takmer
Podľa archívnych údajov je pravdepodobné, že ťažba antimónových rúd bola na Slovensku započatá ako prvá práve v okolí obce Čučma. Začala sa už v 16. storočí, o čom svedčí i prvý údel na činnosť antimónovej bane v Majerskej doline pridelený 23.8.1698 (Maderspach -
Odhad vyťaženej rudy na jednotlivých ložiskách v tonách počas celého obdobia ťažby je: Ložisko Matej 40 000, Vincent 19 000, Gabriela 230 000, ostatné 10 000 = spolu 407 000 ton.
Okrem Sb - rúd sa v menšom množstve ťažila mangánová ruda na ložisku Malvína (Čierna baňa) a potom medené rudy na viacerých žilách v okolí, ale hlavne na Medenej bani.
Razenie banských diel v minulosti

Banské diela sa až do použitia strelného prachu, ktorý bol prvýkrát použitý v Banskej Štiavnici v roku 1627, razili veľmi namáhavou ručnou prácou, a to pomocou kladiva a želiezka. Tieto dva skrížené najstaršie banícke nástroje sú i celosvetovým baníckym znakom v baníckom odvetví.
Používania oboch nástrojov pri razení kresanice sa dialo nasledovne:
Baník udieral kladivom, ktoré držal v pravej ruke, na želiezko a takto odsekával na čeľbe banského diela kusy horniny.
vo vlhkom prostredí s denným postupom niekoľko desiatok cm. Rudu a horninu musel baník vynášať z bane tak, že ju naložil dreveným korýtkom, alebo „brotwanom“ do dreveného banského vozíka – zvaného „hunt“. Tento vozík ručne ťahal z bane von po drevených doskách, ktoré boli spájané medzi sebou bez použitia klincov.
Bezmenná štôlňa – „KRESANICA“
Bola objavená pri čistení okraja miestnej komunikácie v roku 2011 a prejavila sa veľkým výtokom banskej vody. Predtým tu bol prameň využívaný obyvateľmi ako pitná voda. Banské dielo je typickou ukážkou razenia bane ručne, a to pomocou kladiva a želiezka, v banskej terminológii nazývanej „kresanica“. Prístupná časť štôlne má zatiaľ zameranú celkovú dĺžku
Majerská dolina
Medzi Rožňavskou a Majerskou dolinou vystupuje horský hrebeň zvaný Rozgang. V závere Majerskej doliny sa nachádzajú zostatky stavieb, ktorých priestor bol ohradený kamenným múrom. Predpokladá sa, že práve tu objavili hľadači rúd v dávnej minulosti prvé príznaky antimónového zrudnenia a mali tu i svoje dočasné bývanie v stavbe známej ako „banícky krám“. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že tu sa už v roku 1827 započalo s banskými prácami, a to na štôlni Vrchný Michal a taktiež na ložisku Jozef. Neskoršie, keď sa hlavné aktivity s banskými prácami presunuli do bohatších partii s antimónovým zrudnením v oblasti štôlní Horný a Dolný Klement, sa táto lokalita využila na hospodárske účely. Svedčia o tom i údaje v starých mapách ako „Juhoda“ (ovčinec) a v mape, asi z 19. storočia, presne meračsky zakreslený „Majer Hof“ (Majerský dvor). Takto pravdepodobne vznikol i názov doliny – Majerská dolina.
Lesná cesta dolinou slúžila i ako prístupová cesta k banským dielam v jej závere, ale i k štôlniam. Štôlňa Spodný Klement (Hilfsstollen) bola v 50-tych rokoch i vyzmáhaná a robili sa tu prieskumné práce. Zostatky múrov prevádzkových budov sú i dnes viditeľné.
V SV časti Majerskej doliny smerom na Dobošku sa antimónové zrudnenie overovalo tromi štôlňami Jozef, situovanými nad sebou vo svahu. Prieskum v banských dielach v 50-tych rokoch tu nepriniesol pozitívne výsledky.
V doline sa v minulosti hľadalo zlato i ryžovaním v pretekajúcom údolnom potoku. Odberom vzoriek geológov Geologického ústavu Dionýza Štúra, Bratislava v 20. storočí (P. Kulich) sa v nánosoch potoka zistila v šlichoch prítomnosť plieškov rýdzeho zlata vo väčšom množstve.

Ložisko mangánu – Malvína (Čierna baňa)
Výskyt tejto nerastnej suroviny je známy už od roku 1699, kedy tu boli pridelené banské polia na vyhľadávanie Au, Ag, Cu a iné nerasty.
Otvorené bolo dvomi štôlňami, vrchnej o dĺžke
Ložisko medi – Medená
Otvorené bolo šachtou z povrchu lokalizovanou v blízkosti flotačnej úpravne v Čučma-závod. Podľa archívnych podkladov bola šachta hlboká
V rokoch 1954–56 bolo zrudnenie predmetom prieskumných prác realizovaných Východoslovenským rudným prieskumom – závod Čučma. Odvŕtané boli vrty Č-1 o hĺbke
Najväčšie ložiská Sb - rúd v okolí Čučmy
Ložisko Gabriela
Patrilo k najväčším akumuláciám antimonitového zrudnenia v Spišsko gemerskom Rudohorí. Otvorené bolo štôlňami: Vyšný a Spodný Michal, Vrchný Klement (začiatok ražby 1875), Dolný Klement (1880) a Gabriela (1909). Z úrovne št. Gabriela bola vyrazená

Ložisko Vincent
O tomto ložisku sa zachovalo málo údajov. Sprístupnené bolo št. Vincent (započatie razenia 1880).
Najhlbší obzor bol vyrazený zo šachty Medená, hĺbenej na Cu zrudnenie.
Hĺbkový vývoj zrudnenia ako i ložiska Gabriela bol overovaný vrtnými prácami Sb-1, Sb-2 a Sb-5, projektovaných Geologickým ústavom Dionýza Štúra (Pecho 1985). Výsledky neboli priaznivé.
Ložisko Matej
Sprístupnené bolo štôlňami Horný (začiatok razenia 1903) a Dolný Matej, ktorá bola zaústená v areáli pod úpravňou. Na povrchu sú viditeľné viaceré krátke štôlne a množstvo píng. Podľa zachovalej banskej mapy z roku 1940, z obdobia, keď toto a iné ložiska boli ťažené maďarským štátom, bolo rozfárané v smernej dĺžke
Zrudnenie vystupuje v porfyroidoch a na ich styku s grafitickými fyllitmi. Mocnosť žily sa pohybovala do
Získavanie antimónu v minulosti
Antimón ako kov sa v minulosti získaval veľmi jednoduchou úpravníckou metódou, a to tak, že kusová ruda – antimonit sa rozbila na kúsky o veľkosti 2-
Vrchná nádoba mala na spodku 3 až 5 dierok. Nádoby sa naplnili kúskami rudy a čo najviac sa ich uložilo vedľa seba do ohniska z dreveného uhlia, kde pri teplote 400 až 500 stupňov C pretiekol antimón do spodnej nádoby.
Táto sa následne rozbila a získaný spečený koncentrát – crudum, s obsahom Sb do 60 % bol produktom pre získanie čistého kovu.
Nádoby v celku sú vystavené v Baníckom múzeu v Rožňave.
Úpravňa Sb-rúd – Čučma-závod
V roku 1900 tu postavili mechanickú mokrú gravitačnú úpravňu rodiny Müller a Eiholz. V roku 1906 sa stala jej majiteľom viedenská firma Odendall a Schalmann a od nej ju prevzali v roku 1926 Antimónové banské a hutné závody (V. Lázár 1959). Flotačná úpravňa bola postavená v roku 1931.
Nutná energia pre strojné zariadenia bola zaistená cez
Výsledným produktom z úpravne bol cca 60% Sb-koncentrát s obsahom zlata 25 až 40 g/t., ktorý sa dopravoval na finálny produkt do úpravne vo Vajskovej pri Podbrezovej. Zo starých odpadov sa vyrábal i koncentrát s obsahom zlata až 250 g/t. V roku 1936 tu bola postavená i šachtová pec na spracovanie odpadov z „mokromechanickej“ úpravy rudy, vyprodukovaných pred postavením flotácie. Priemerný obsah Sb v rude bol od 3,77 do 10,56 %, obsah zlata 4,2 do 9,7 v g/t.
Spôsob úpravy bol na túto dobu veľmi progresívny a účinný. V roku 1939 pracovalo v baniach a úpravni 230 pracovníkov.
V rokoch 1938 až 1945, kedy táto časť územia pripadla Maďarsku, tu ťažobné práce na Sb a Mn rudy realizoval maďarský štát. Od 1.1.1946 bol závod Čučma začlenený do n. p. Rudné bane a huty na farebné kovy, Banská Bystrica. Ťažba rúd bola ukončená v roku 1952, ale úpravňa – flotácia bola v prevádzke do roku 1958 a využívali ju Železorudné bane, závod Rožňava i na flotáciu rudy z ložiska Mária.
O význame obsahu zlata v rude svedčí i údaj z ložísk Gabriela a Matej (R. Klein, 1940), kedy bolo v rokoch 1932 až 1938 získané
Štôlňa Csengö (Zvonivá)
Horský hrebeň nazvaný Rozgang vystupuje medzi Rožňavskou a Majerskou dolinou a bol v
Rožňavská Metercia
Jedným z najvýznamnejších obrazov zobrazujúcich i banícku činnosť v 16. storočí je obraz z roku 1513 od neznámeho maliara.
Z pohľadu baníckej činnosti je unikátny i tým, že zobrazuje vtedajší spôsob razenia banských diel, ich zameriavanie, ťažbu, dopravu a úpravy nerastnej suroviny. Za pravdepodobnú lokalitu, kde sa táto činnosť vykonávala a bola predlohou maliara, je hrebeň zvaného Rozgang, kde sa v tom čase razila štôlňa Csengö.
Pri nej je teraz umiestnená i dokumentárna tabuľa o Metercii.
Originál obrazu, zobrazujúceho Svätú Annu s dcérou Máriou a Božím Synom, sa nachádza v Biskupskej katedrále v Rožňave.
ZDAR BOH - Glück auf - Jó szerencsét !
Spracoval:
RNDr. Ondrej Rozložník,
február 2012
{gallery}obsah/cucma/velke{/gallery}
{jcomments on}
































Základné údaje o obci:
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-