Pavol Jozef Šafárik po otcovi zdedil vysokú štíhlu postavu. Medzi jeho súrodencami bol väčší vekový rozdiel. Brat Ján ho podporoval vo vedeckých úsiliach, so sestrou Máriou ho spájala telesná a duševná podobnosť, vzájomné porozumenie, rovnaká povaha. Otec sa po smrti manželky aj proti vôli svojich detí oženil s vdovou Rozáliou Lovčánkovou, rod. Drábovou z Jelšavy (1768-1855), ktorá mu priviedla dve deti z prvého manželstva - dcéru Rozinu a syna Pavla.
Svet Šafárikovho detstva bol pestrý. Rád sa túlal v prírode, lovil raky, zbieral lesné plody, priúčal sa cigánskej reči. Prvé vzdelanie dostal v rodičovskom dome. Prekypoval čitateľskou vášňou, naučil sa český a latinský jazyk. V škole ho učil slovenský učiteľ Ján Droschel a doma okrem otca aj obaja starší bratia. Doma sa rozhodlo, že pôjde študovať, ako sa vtedy vravelo, dali ho na učený stav. Na jeseň roku 1805 sa rozlúčil s rodiskom a odišiel študovať na rožňavské nižšie evanjelické latinské gymnázium. Študoval tzv. donát, gramatiku a syntax, t. j. učil sa základy humanitných a prírodovedných predmetov a cvičil sa v jazykoch - latinčine, maďarčine a v nemčine. Riaditeľom školy bol vzdelaný muž Ondrej Farkaš, ale učil ho Michal Šarkányi, ktorého syn Pavol sa oženil so Šafárikovou sestrou Máriou. Samozrejme, že štúdium ukončil s výborným prospechom. Ďalej pokračoval na vyššom evanjelickom gymnáziu v Dobšinej. Profesorom mu bol Ondrej Madarász, u ktorého získal pevné základy z rétoriky a poetiky. Vyučovalo sa po latinsky, ale spoločenskou rečou bola nemčina. Z Dobšinej odchádzal ako najvýbornejší žiak, ovládajúci okrem rodného jazyka aj jazyk latinský, maďarský, nemecký a český.
Za ďalšie štyri roky skončil päťročný kurz lýcea v Kežmarku, kde si osvojil aj základy antického a súdobého básnictva a už aj sám písal básne. Do Jeny v roku 1815 už odchádzal ako uznávaný slovenský a český básnik. Zapísal sa na teologickú fakultu, pretože štúdium teológie bolo podporované ročným štipendiom 100 zlatých. Navštevoval však aj jazykovedné, historické, prírodovedné prednášky a semináre a zároveň pokračoval v publicistike. Sústredil sa na tri okruhy problémov: na zbieranie ľudových piesní, na otázky prozódie (náuka o zvukovej stránke, o prízvuku a o verši) a na spracovanie jazykových a literárnych dejín slovanských národov. Po ukončení štúdií sa vrátil do Kobeliarova. Bol to jeho posledný pobyt v rodisku, do ktorého sa už nikdy v živote nevrátil.
Po prázdninách prijal miesto súkromného vychovávateľa syna oravského podžupana Ladislava Kubínyiho v Bratislave s úmyslom intenzívne sa venovať vedeckej práci. Počas dvojročného účinkovania v Bratislave dostal niekoľko ponúk na kazateľské alebo učiteľské miesto. Prijal miesto riaditeľa a profesora pravoslávneho gymnázia v Novom Sade v Srbsku.
Pred odchodom k južným Slovanom mu v Jene udelili doktorát filozofie a slobodných umení. Onedlho, v júni 1822 sa oženil s 19 ročnou Júliou Ambrózyovou (1803-1876). Jej otec pochádzal z Paludze v okrese Liptovský Mikuláš a matka z Jasenovej na Orave. V Novom Sade sa im narodilo päť detí: Ľudmila, Milena, Mladen Svätopluk (umrel v útlom veku), Vojtech a Božena a v Prahe ďalších šesť detí: dvojičky Jaroslav a Bohuslav (umrel) Jaromír I. a II. (obaja umreli v detskom veku), Vladislav a naostatok Bohdan, ktorý tiež umrel mladý. Z 11 detí ostali nažive traja synovia: Vojtech, Jaroslav, Vladimír a jediná dcéra Božena. Stále túžil po návrate domov, a tak sa v apríli 1832 presťahovali do Prahy, kde vlastne prežil tri desiatky rokov plodného života. Ale značné rodinné starosti a finančné problémy pretrvávali. Na sklonku života ho často prepadal strach, depresie, prenasledovali ho choroby. V rokoch 1860-1861 chradol. 14. mája 1860 ho postihla náhla mozgová príhoda, ktorá zanechala ďalšie stopy na jeho zdraví a v stredu 26. júna 1861 o pol jednej odpoludnia dotĺklo jeho srdce. Šafárikov pohreb bol veľmi dôstojný. Pochovávali ho v podvečer o šiestej hodine, deň bol pochmúrny, pršalo. Akoby nielen ľudia, ale aj príroda ronila slzy a mohutný sprievod sa lúčil s veľkým učencom, Slovákom a Slovanom.
Z jeho detí, ktoré ostali nažive, otca nik nenasledoval.
Dcéra Božena sa vydala za Jozefa Jirečka, literárneho historika a českého politika, syn Vojtech vyštudoval chémiu a stal sa význačným chemikom a profesorom na pražskej technike, syn Jaroslav ukončil medicínu na pražskej univerzite a po návrate z vojny v Taliansku sa stal vrchným asistentom na Jozefínskej akadémii vo Viedni. Syn Vladislav robil rodičom najväčšie problémy, začal študovať právo na pražskej univerzite, ale štúdium nedokončil, odišiel k vojsku a bojoval v Taliansku, tam bol aj ranený, neskôr po štúdiách vstúpil do služieb štátneho knižného skladu. V jeho šľapajach šiel jedine synovec dr. Janko Šafárik, profesor histórie v Belehrade. Pavlovi Jozefovi Šafárikovi sa dostali za života mnohé pocty, uznania a čestné členstvá v učených spoločnostiach: bol nositeľom rakúskeho rytierskeho radu, pruského radu za zásluhy, ruského radu sv. Anny, členom akadémie vied vo Viedni, akadémie v Petrohrade, Berlíne a Mníchove, učených spoločností v Göttingene, Jene, Krakove a Zhorelci, zemepisnej spoločnosti v Petrohrade, archeologickej spoločnosti v Odese, holandskej literárnej spoločnosti v Leydene, historickej spoločnosti v Korutansku, bol čestným členom Múzea Českého kráľovstva, členom dejepisnej spoločnosti v Záhrebe a sekcie štatistických dejín v Brne, členom charkovskej univerzity a estónskej učenej spoločnosti v Dorpate, čestným členom pražskej filozofickej fakulty a čestným občanom mesta Prahy.
Vedecká činnosť Pavla Jozefa Šafárika sa prejavila aj v jeho bohatej publikačnej činnosti. Napísal veľa štúdií, pojednaní, statí, mnohé z nich vyšli knižne, napríklad vedecké práce: Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (1826, Pešť) - (Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí - obrovská encyklopedická kniha, prvý pokus o akúsi systematickú správu o slovanských jazykoch ako celku), Slovanské starožitnosti (1837+1865, Praha), Slovanský národopis (1842, 2 vydania, Praha), Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitizmus (O pôvode a vlasti hlaholského písma), 1858; zbierky ľudovej poézie a piesní: Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných. 1-2 (Pešť 1823-1827), Národnie zpiewanky - Pisne swetské Slowáků v Uhrách, spolu s Jánom Kollárom (1834-1835, Buda); básnické zbierky: Ode festiva (1814), Tatranská múza s lyrou slovanskou (1814); a mnohé ďalšie.
Literárny vedec a historik Miloš Kovačka charakterizoval činnosť a význam Pavla Jozefa Šafárika takto: „V slovenskej vede a kultúre predstavuje Pavol Jozef Šafárik veľmi dôležitú kapitolu. 
Ako básnik, folklorista, ako teoretik verša, ako inšpirátor obnovy a novej vývinovej etapy literárneho a kultúrneho života, ako vedec – literárny a kultúrny historik, ako jazykovedec a bádateľ v oblasti etnogenézy Slovanov, ako znalec slovanských starožitností a slovanského národopisu, ako jeden zo zakladateľov slavistiky a predstaviteľ slovanského obrodenia, ako osobnosť konajúca na báze humanizmu, demokratizmu a rovnoprávnych vzťahov slovanských národov, ale i ako knihovník a bibliograf, ako budovateľ gymnaziálnej knižnice v Novom Sade a Univerzitnej knižnice v Prahe, ako jeden z tvorcov hlavných vývinových línií slovanského a slovenského života v 19. storočí. V šafárikovskej slovanskej i slovenskej kapitole zohráva veľmi dôležitú rolu i jeho mravný odkaz, ktorý sa utváral a osvedčil v zápasoch o vedecké poznanie, korektnosť, o objektívnosť znalostí, a ktorý sa prejavil v serióznej kritike a osobitne v autokritike – v schopnosti priznať vedecký omyl, nesprávnu premisu, chybne vedenú cestu k zisteniu pravdy.
To všetko boli a sú zreteľné dôvody na to, aby sa P. J. Šafárikovi ako vynikajúcej osobnosti slovenského a slovanského, v neposlednom rade európskeho života venovala osobitná pozornosť.”
10. máj 2010
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.