Nedeľa 25. marca 2012 bola krásnym dňom. Väčšina z nás pracovala v záhradách a plnými dúškami čerpala čerstvý vzduch a energiu z príjemného slniečka. No nie pre každého bola nedeľa krásna. Smutnou bola najmä pre rodinu Imricha Gibalu v Banskej Bystrici. Ráno o 9.00 hodine dotĺklo srdce statočného človeka, brigádneho generála vo výslužbe Mgr. Imricha GIBALU. Navždy nás opustil človek, ktorý časť svojho života, najmä dospievajúceho veku, prežil v našej dedinke – Čierny Potok na Gemeri. Narodil sa 31. októbra 1920 v Hriňovej ako jedno z 9 detí rodičov Márie a Juraja Gibalovcov. Keď mal mladý Imriško takmer 3 roky rodičia sa presťahovali v roku obce Čamovce pri Fiľakove a neskôr v roku 1925 do osady Durenda – dnes súčasť Čierneho Potoka. V tomto období sa na bírešský majetok prisťahovalo celkom 12 rodín a na neďaleký Hodoš ďalších 11 rodín. Takmer všetky rodiny pochádzali z Podpoľania.
Školu začal navštevovať v Hodejove v roku 1927, neskôr po otvorení školy v Čiernom Potoku. Po ukončení základnej školy v rokoch 1932-1938 navštevoval reálne gymnázium v Rimavskej Sobote.
Po Viedenskej arbitráži (dohoda fašistického Nemecka, Talianska a Horthyho Maďarska) 2. novembra 1938, bolo Slovenskému štátu uložené „ultimátum“ v dobe od 5. do 10. novembra 1938 odstúpiť Maďarsku vytýčené územie. Maďarskí fašisti zrušili všetky nemaďarské školy a zaviedli jediný úradný jazyk - maďarčinu. Mladý Imrich, ktorý bol už dostatočne zorientovaný v dianí a politických súvislostiach, jednak z obavy pred perzekúciou nyilasiovcov, jednak možnosti povolania do horthyho armády so súhlasom rodičov po takmer roku od zatvorenia škôl odišiel ilegálne na Slovensko ku starým rodičom do Hriňovej. Z ich podporou dokončil štúdium na Gymnáziu v Tisovci, ktoré navštevoval od roku 1939 a ukončil v roku 1941.
Po skončení gymnázia ako čerstvý maturant bol povolaný do vojenskej služby v Slovenskej armáde v Levoči a následne ako príslušník zaisťovacej divízie Slovenskej armády odoslaný po boku fašistického Nemecka na východný front v oblasti Bieloruska. Nebol jediným vojakom Slovenskej armády, ktorý z duše nemal záujem bojovať proti bratskému slovanskému národu, a tak využil možnosť a prihlásil sa spolu s ďalšími vojakmi na štúdium do vojenskej akadémie v Bratislave. V tom čase - po rozpade ČSR - Slovenská armáda pociťovala akútny nedostatok dôstojníkov.
Po úspešnom vyradení po absolvovaní vojenskej akadémie koncom mája 1944 bol opäť odvelený s rotou záložníkov do oblasti Baligrodu na rieke San na výkon opevňovacích prác na východný front. Po dvoch mesiacoch boli premiestnení do Šarbova vo Východných Karpatoch. Po vyhlásení SNP a odzbrojení dvoch východoslovenských divízií fašistami, ako veliteľ roty odmietol ďalej bojovať po boku fašistov a po strastiplnom 13 nocí trvajúcom presune pešo sa dostal so svojimi vojakmi nad Zvolen na povstalecké územie.
Dňa 26.9.1944 už bol ako veliteľ roty odvelený do obranných bojov povstaleckej armády v priestore Dolné Hámre – Sandrik – Hodruša a po ústupe pri Hronskej Dúbrave.
Počas silného útoku fašistov niekoľko jeho vojakov padlo v boji. Preto sám zaľahol k obsluhe guľometu a vtedy bol dňa 10.10.1944 ťažko ranený. Pre následky zranenia (poranenie hrudníka s prelomením ľavej kľúčnej kosti, dolnej čeľuste a strata ľavého oka) bol letecky z Troch Dubov (dnes Sliač) transportovaný do Poľnej nemocnice 1. Ukrajinského frontu pod velením maršála Koneva do Ľvova.
Po vyliečení vo februári 1945 bol zaradený už k I. Československému armádnemu zboru v ZSSR, ktorého jednotky bojovali už v okolí Popradu. Tu bol zaradený do výcvikového strediska pre nováčikov v Levoči.
Po skončení 2. svetovej vojny bol vyslaný z Košíc do vojenského telovýchovného kurzu v Prahe. Po jeho absolvovaní bol ustanovený ministrom národnej obrany do funkcie náčelníka telesnej prípravy divízie v Košiciach. Od tejto doby zastával funkcie v Československej armáde v oblasti telovýchovy na rôznych postoch.
V roku 1955 začal diaľkové štúdium na Inštitúte telesnej výchovy a športu Karlovej univerzity v Prahe. Štúdium ukončil v roku 1960 na rovnakom inštitúte - na Univerzite Komenského v Bratislave.
V rokoch 1961 až 1967 vykonával funkciu náčelníka katedry telesnej výchovy na vyššom vojenskom učilišti kpt. Otakara Jaroša a od roku 1973 do 1976 náčelníka katedry telesnej výchovy na Vysokej vojenskej škole pozemného vojska gen. L. Svobodu vo Vyškove. Medzi týmito dvomi pôsobeniami robil v rokoch 1968 – 1972 veliteľa Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica. Od 1.8.1976 ukončil aktívnu vojenskú činnosť a po 35 rokoch v armáde bol daný do výslužby.
Zosnulý generál Imrich Gibala bol všestranne talentovaný a vzdelaný muž. Ovládal svetové jazyky (francúzštinu, angličtinu, ruštinu). V mladosti sa venoval ochotníckemu divadlu, hrával za Hodejov aktívne futbal. Rekreačne sa venoval atletike, lyžovaniu. Jeho najväčšou záľubou bola poézia a próza. Vydal celkom sedem zbierok básní a poviedok pod pseudonymom „I. G. Čiernopotocký“. V zbierke z roku 2006 „Plod veľkej lásky, veľkej nenávisti“, venovanej výročiu SNP, venoval niekoľko básní svojej mladosti v Čiernom Potoku, tragédii tejto obce a obyvateľov počas okupácie Maďarskom, obetiam maďarských fašistov z obce a okolitých osád, úcte a odkazu bojovníkov proti fašizmu nasledujúcim generáciám, radosti zo slobody.
Za svoju protifašistickú odbojovú činnosť je nositeľom celého radu československých, slovenských a zahraničných vyznamenaní.
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku, obyvatelia obce Čierny Potok aj touto cestou vyjadrujú hlbokú sústrasť pri úmrtí brigádneho generála Mgr. Imricha Gibalu, človeka s otvoreným, statočným srdcom, čistým charakterom, vlastenca, ktorého život a postoje v ňom sú naším vzorom. Česť jeho pamiatke!
JUDr. Jozef PUPALA,
predseda ZO SZPB Čierny Potok
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.