obce Čamovce pri Fiľakove a neskôr v roku 1925 do osady Durenda – dnes súčasť Čierneho Potoka. V tomto období sa na bírešský majetok prisťahovalo celkom 12 rodín a na neďaleký Hodoš ďalších 11 rodín. Takmer všetky rodiny pochádzali z Podpoľania.
Školu začal navštevovať v Hodejove v roku 1927, neskôr po otvorení školy v Čiernom Potoku. Po ukončení základnej školy v rokoch 1932-1938 navštevoval reálne gymnázium v Rimavskej Sobote.
Po Viedenskej arbitráži (dohoda fašistického Nemecka, Talianska a Horthyho Maďarska) 2. novembra 1938, bolo Slovenskému štátu uložené „ultimátum“ v dobe od 5. do 10. novembra 1938 odstúpiť Maďarsku vytýčené územie. Maďarskí fašisti zrušili všetky nemaďarské školy a zaviedli jediný úradný jazyk - maďarčinu. Mladý Imrich, ktorý bol už dostatočne zorientovaný v dianí a politických súvislostiach, jednak z obavy pred perzekúciou nyilasiovcov, jednak možnosti povolania do horthyho armády so súhlasom rodičov po takmer roku od zatvorenia škôl odišiel ilegálne na Slovensko ku starým rodičom do Hriňovej. Z ich podporou dokončil štúdium na Gymnáziu v Tisovci, ktoré navštevoval od roku 1939 a ukončil v roku 1941.
Po skončení gymnázia ako čerstvý maturant bol povolaný do vojenskej služby v Slovenskej armáde v Levoči a následne ako príslušník zaisťovacej divízie Slovenskej armády odoslaný po boku fašistického Nemecka na východný front v oblasti Bieloruska. Nebol jediným vojakom Slovenskej armády, ktorý z duše nemal záujem bojovať proti bratskému slovanskému národu, a tak využil možnosť a prihlásil sa spolu s ďalšími vojakmi na štúdium do vojenskej akadémie v Bratislave. V tom čase - po rozpade ČSR - Slovenská armáda pociťovala akútny nedostatok dôstojníkov.
Po úspešnom vyradení po absolvovaní vojenskej akadémie koncom mája 1944 bol opäť odvelený s rotou záložníkov do oblasti Baligrodu na rieke San na výkon opevňovacích prác na východný front. Po dvoch mesiacoch boli premiestnení do Šarbova vo Východných Karpatoch. Po vyhlásení SNP a odzbrojení dvoch východoslovenských divízií fašistami, ako veliteľ roty odmietol ďalej bojovať po boku fašistov a po strastiplnom 13 nocí trvajúcom presune pešo sa dostal so svojimi vojakmi nad Zvolen na povstalecké územie.
Dňa 26.9.1944 už bol ako veliteľ roty odvelený do obranných bojov povstaleckej armády v priestore Dolné Hámre – Sandrik – Hodruša a po ústupe pri Hronskej Dúbrave.
Počas silného útoku fašistov niekoľko jeho vojakov padlo v boji. Preto sám zaľahol k obsluhe guľometu a vtedy bol dňa 10.10.1944 ťažko ranený. Pre následky zranenia (poranenie hrudníka s prelomením ľavej kľúčnej kosti, dolnej čeľuste a strata ľavého oka) bol letecky z Troch Dubov (dnes Sliač) transportovaný do Poľnej nemocnice 1. Ukrajinského frontu pod velením maršála Koneva do Ľvova.
Po vyliečení vo februári 1945 bol zaradený už k I. Československému armádnemu zboru v ZSSR, ktorého jednotky bojovali už v okolí Popradu. Tu bol zaradený do výcvikového strediska pre nováčikov v Levoči.
Po skončení 2. svetovej vojny bol vyslaný z Košíc do vojenského telovýchovného kurzu v Prahe. Po jeho absolvovaní bol ustanovený ministrom národnej obrany do funkcie náčelníka telesnej prípravy divízie v Košiciach. Od tejto doby zastával funkcie v Československej armáde v oblasti telovýchovy na rôznych postoch.
V roku 1955 začal diaľkové štúdium na Inštitúte telesnej výchovy a športu Karlovej univerzity v Prahe. Štúdium ukončil v roku 1960 na rovnakom inštitúte - na Univerzite Komenského v Bratislave.
V rokoch 1961 až 1967 vykonával funkciu náčelníka katedry telesnej výchovy na vyššom vojenskom učilišti kpt. Otakara Jaroša a od roku 1973 do 1976 náčelníka katedry telesnej výchovy na Vysokej vojenskej škole pozemného vojska gen. L. Svobodu vo Vyškove. Medzi týmito dvomi pôsobeniami robil v rokoch 1968 – 1972 veliteľa Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica. Od 1.8.1976 ukončil aktívnu vojenskú činnosť a po 35 rokoch v armáde bol daný do výslužby.
Zosnulý generál Imrich Gibala bol všestranne talentovaný a vzdelaný muž. Ovládal svetové jazyky (francúzštinu, angličtinu, ruštinu). V mladosti sa venoval ochotníckemu divadlu, hrával za Hodejov aktívne futbal. Rekreačne sa venoval atletike, lyžovaniu. Jeho najväčšou záľubou bola poézia a próza. Vydal celkom sedem zbierok básní a poviedok pod pseudonymom „I. G. Čiernopotocký“. V zbierke z roku 2006 „Plod veľkej lásky, veľkej nenávisti“, venovanej výročiu SNP, venoval niekoľko básní svojej mladosti v Čiernom Potoku, tragédii tejto obce a obyvateľov počas okupácie Maďarskom, obetiam maďarských fašistov z obce a okolitých osád, úcte a odkazu bojovníkov proti fašizmu nasledujúcim generáciám, radosti zo slobody.
Za svoju protifašistickú odbojovú činnosť je nositeľom celého radu československých, slovenských a zahraničných vyznamenaní.
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku, obyvatelia obce Čierny Potok aj touto cestou vyjadrujú hlbokú sústrasť pri úmrtí brigádneho generála Mgr. Imricha Gibalu, človeka s otvoreným, statočným srdcom, čistým charakterom, vlastenca, ktorého život a postoje v ňom sú naším vzorom. Česť jeho pamiatke!
JUDr. Jozef PUPALA,
predseda ZO SZPB Čierny Potok
































Nedeľa 25. marca 2012 bola krásnym dňom. Väčšina z nás pracovala v záhradách a plnými dúškami čerpala čerstvý vzduch a energiu z príjemného slniečka. No nie pre každého bola nedeľa krásna. Smutnou bola najmä pre rodinu Imricha Gibalu v Banskej Bystrici. Ráno o 9.00 hodine dotĺklo srdce statočného človeka, brigádneho generála vo výslužbe Mgr. Imricha GIBALU. Navždy nás opustil človek, ktorý časť svojho života, najmä dospievajúceho veku, prežil v našej dedinke – Čierny Potok na Gemeri. Narodil sa 31. októbra 1920 v Hriňovej ako jedno z 9 detí rodičov Márie a Juraja Gibalovcov. Keď mal mladý Imriško takmer 3 roky rodičia sa presťahovali v roku
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-