v okolí mi vtedy priam vnukla myšlienku obdivu k obyvateľom obce, ktorí si ťažkou prácou a vytrvalosťou zarábali na živobytie v tomto síce krásnom a zdravom prostredí, ale najmä v omnoho drsnejších životných podmienkach v porovnaní s ľuďmi žijúcimi v nižších a bohatších regiónoch.
Dnes, keď žijem v úplne inom prostredí a v inom čase, mám celkom iný pohľad na túto obec. Získavam si ho aj prostredníctvom internetu. Už dávno som povedal, že záhumnia obcí sa v súčasnosti posunuli za chotár veľmi ďaleko a nie je problém zistiť informácie o živote v obci, i keď je to ďaleko od ich zdroja. Rozširuje sa sieť internetu a aj počítačová gramotnosť obyvateľov nielen miest, ale i obcí. Bol som milo prekvapený, keď som na internete pred pár rokmi zistil, že Stratená nie je na webovej sieti stratená. 
Vlastní oficiálnu stránku, ktorá má pekný a moderný vzhľad, kde sa návštevníci dozvedia všetko podstatné o obci a jej okolí. Zrejme, aj keď má obec iba 135 obyvateľov, má medzi nimi aj takých, ktorým nie je počítačová gramotnosť cudzia. A keď nepomôžu domáci, nájdu sa rodáci žijúci aj ďaleko od Stratenej, ktorí pomôžu svojimi odbornými radami či konkrétnymi činmi.
Kto pracuje s informáciami, aby ich zároveň využil pri tvorbe obecnej stránky, vie, že to nie je maličkosť. Zozbierať informácie, spracovať ich a ešte sa aj v pravú chvíľu s nimi prezentovať na obecnej stránke. Keď som počul, že túto stránku vymyslela, dala jej zaujímavý vzhľad a pravidelne sa o ňu stará starostka obce pani Erika Oravcová, zbystril som pozornosť. Sám dobre viem, že niečo také mať je pekná vec, ktorá zlepšuje rozhľad u vlastných občanov, ale nie je to len to. Veď byť starostkou obce, to nie je len starať sa o obecnú stránku, ale hlavne o iné dôležité veci v záujme občanov a zároveň si plniť povinnosti voči samospráve a nadriadeným orgánom. A práve preto starostke Stratenej patrí môj obdiv, že pri plnení iných povinností si našla čas aj na tvorbu obecnej stránky. A to nie je všetko! Keď som poznávaním stránky zistil, že Obecný úrad vydáva aj Spravodaj, farebne ilustrované obecné noviny, nevychádzal som z údivu. A keď som si všimol, kto má hlavný podiel na jeho vydávaní, musel som uznať, že Stratená v osobe starostky obce Eriky Oravcovej má v svojom vedení človeka na pravom mieste.
Ona je vlastne aj šéfredaktorkou spravodaja, jeho zostavovateľkou i tvorcom. Poviete si, že ľahko môže robiť niečo také, keď pozná obyvateľov obce, vie o všetkom, čo sa v obci deje, a to všetko z prvej ruky, lebo veď starostka by takou mala byť. Musíme však uznať, že aj keď každá obec má starostu, a predsa nevydáva ani obecné noviny, ani spravodaj. A to aj oveľa väčšie i s väčším ekonomickým zázemím ako je táto obec, ktorá je spojená s osadou Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Najbližšie noviny vydáva iba mesto Dobšiná, obec Vlachovo a Gemerská Poloma. Sem-tam sa môže nimi pochváliť ešte aj Nižná Slaná, ale to je na Slanskej doline všetko. Aj Rožňava, ako okresné mesto, musela pre nedostatok prostriedkov prestať vydávať Rožňavské listy. Ale Stracensko-Ladovský Spravodaj vychádza stále.
Nie, nie je to len spravodaj o tom, kedy a ako zasadalo obecné zastupiteľstvo a aké prijalo uznesenia k prerokovaným bodom. Zrejme by to ani nestačilo na zaplnenie stránok týchto novín. Všimol som si, že spravodaj si dal za úlohu priblížiť všetko, čo sa v obci udialo od ostatného čísla, stal sa akousi kronikou obce, všíma si jubilantov, alebo ľudí, ktorí sa niečím o napredovanie obce zaslúžili. Miesto v ňom si našla i rubrika Z kroniky obce, ktorú založil notár Ferdinand Simonffy v r. 1932. Cenné sú i zápisky o histórii úpravy rúd v Stratenej, ktoré sa datujú už od roku 1723, kedy sa začalo s úpravou rúd ťažených v Dobšinej a Mlynkoch. Opisujú sa tu aj bývalé udalosti, ktoré v minulosti niečím preslávili obec. Jedným takým je aj príspevok o ochotníckom divadle v Stratenej, ktorý napísal Ján Majer. 
Cenný je aj obrázok trinástich miestnych hasičov so zástavou z roku 1924. Dnes sa hasičskou činnosťou môžu pochváliť muži, ale i ženy ziskom cenných pohárov, ktoré si držia vo vitríne. Táto zaujímavá časť histórie a súčasné aktivity ľudí mali takú odozvu, že mohli zriadiť v obci akési obecné múzeum, alebo historickú izbu, kde sústreďujú rôzne artefakty a zaujímavosti z minulosti. Slávnostne ju sprístupnili 28. augusta 2010, keď si v obci zorganizovali Deň obce, spojený s oslavami 66. výročia SNP. Miesto pre informácie nechávajú aj tým, ktorí opustili v minulosti rodinný krb a odišli za lepším životom ďaleko za more a dnes si na Stratenú spomínajú a radi sa so svojimi zážitkami aj prostredníctvom novín podelia. Tak ako napríklad stratenský rodák Ed Resovsky z Ameriky. Stratenčanov potešia i také riadky, ktoré písal Jaroslav Sypěna o aktivite českých turistov počas Veľkej noci v Slovenskom raji, pričom nezabudli ani na Stratenú a na zážitky v nej počas týchto sviatkov.
O obsahu Spravodaja by sa dalo písať ešte veľa. Podstatné je, že prispieva k čo najširšej informovanosti a zároveň podnecuje k aktivite obyvateľov obce Stratená i jej časti Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Získava k písaniu ďalších, ktorí majú čo o obci a živote v nej napísať, najmä keď ide o obec s takým malým počtom obyvateľov. Je však evidentné, že obyvatelia si našli šikovnú a vzdelanú starostku v osobe Mgr. Eriky Oravcovej, ktorá všetky svoje vedomosti i schopnosti dáva pre prospech svojich voličov a obce. Preto aj v týchto voľbách jej zo 67 zúčastnených voličov prejavilo dôveru 55 a posunulo roky jej aktivity v tejto funkcii od roku 2006 aj na ďalšie volebné obdobie.
11.12.2010
Ondrej Doboš
MAJ GEMER
{gallery}obsah/stratena/spravodaj{/gallery}
{jcomments on}
Malá hornogemerská obec Stratená sa len tak ľahko nestratí ani medzi veľkými mestami Doporučený
Napísal(a) Ondrej Doboš
Medzi obce horného Gemera s nižším počtom obyvateľov patrí aj podhorská obec Stratená, nachádzajúca sa takmer v srdci Slovenského raja. Spomínam si, že keď som cez Stratenú po prvýkrát cestoval ako chlapec na školskom výlete do Dobšinskej ľadovej jaskyne, prechádzali sme pred malebným úzkym kaňonom tesnou kamennou bránou. Neskoršie bránu v záujme bezpečnej premávky zbúrali. To som vtedy ešte nevedel, že pred 2. svetovou vojnou mala oveľa úchvatnejšiu tvár. Neďaleko brány potom vybudovali Stratenský tunel, ktorý bol na Slovensku prvým cestným tunelom.
Cez Stratenú sa vždy prechádzalo z oblasti Vysokých Tatier na Gemer. Bola to vždy malá obec s domčekmi vedľa cesty. Nádherná príroda
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.






























Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-