v okolí mi vtedy priam vnukla myšlienku obdivu k obyvateľom obce, ktorí si ťažkou prácou a vytrvalosťou zarábali na živobytie v tomto síce krásnom a zdravom prostredí, ale najmä v omnoho drsnejších životných podmienkach v porovnaní s ľuďmi žijúcimi v nižších a bohatších regiónoch.
Dnes, keď žijem v úplne inom prostredí a v inom čase, mám celkom iný pohľad na túto obec. Získavam si ho aj prostredníctvom internetu. Už dávno som povedal, že záhumnia obcí sa v súčasnosti posunuli za chotár veľmi ďaleko a nie je problém zistiť informácie o živote v obci, i keď je to ďaleko od ich zdroja. Rozširuje sa sieť internetu a aj počítačová gramotnosť obyvateľov nielen miest, ale i obcí. Bol som milo prekvapený, keď som na internete pred pár rokmi zistil, že Stratená nie je na webovej sieti stratená. 
Vlastní oficiálnu stránku, ktorá má pekný a moderný vzhľad, kde sa návštevníci dozvedia všetko podstatné o obci a jej okolí. Zrejme, aj keď má obec iba 135 obyvateľov, má medzi nimi aj takých, ktorým nie je počítačová gramotnosť cudzia. A keď nepomôžu domáci, nájdu sa rodáci žijúci aj ďaleko od Stratenej, ktorí pomôžu svojimi odbornými radami či konkrétnymi činmi.
Kto pracuje s informáciami, aby ich zároveň využil pri tvorbe obecnej stránky, vie, že to nie je maličkosť. Zozbierať informácie, spracovať ich a ešte sa aj v pravú chvíľu s nimi prezentovať na obecnej stránke. Keď som počul, že túto stránku vymyslela, dala jej zaujímavý vzhľad a pravidelne sa o ňu stará starostka obce pani Erika Oravcová, zbystril som pozornosť. Sám dobre viem, že niečo také mať je pekná vec, ktorá zlepšuje rozhľad u vlastných občanov, ale nie je to len to. Veď byť starostkou obce, to nie je len starať sa o obecnú stránku, ale hlavne o iné dôležité veci v záujme občanov a zároveň si plniť povinnosti voči samospráve a nadriadeným orgánom. A práve preto starostke Stratenej patrí môj obdiv, že pri plnení iných povinností si našla čas aj na tvorbu obecnej stránky. A to nie je všetko! Keď som poznávaním stránky zistil, že Obecný úrad vydáva aj Spravodaj, farebne ilustrované obecné noviny, nevychádzal som z údivu. A keď som si všimol, kto má hlavný podiel na jeho vydávaní, musel som uznať, že Stratená v osobe starostky obce Eriky Oravcovej má v svojom vedení človeka na pravom mieste.
Ona je vlastne aj šéfredaktorkou spravodaja, jeho zostavovateľkou i tvorcom. Poviete si, že ľahko môže robiť niečo také, keď pozná obyvateľov obce, vie o všetkom, čo sa v obci deje, a to všetko z prvej ruky, lebo veď starostka by takou mala byť. Musíme však uznať, že aj keď každá obec má starostu, a predsa nevydáva ani obecné noviny, ani spravodaj. A to aj oveľa väčšie i s väčším ekonomickým zázemím ako je táto obec, ktorá je spojená s osadou Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Najbližšie noviny vydáva iba mesto Dobšiná, obec Vlachovo a Gemerská Poloma. Sem-tam sa môže nimi pochváliť ešte aj Nižná Slaná, ale to je na Slanskej doline všetko. Aj Rožňava, ako okresné mesto, musela pre nedostatok prostriedkov prestať vydávať Rožňavské listy. Ale Stracensko-Ladovský Spravodaj vychádza stále.
Nie, nie je to len spravodaj o tom, kedy a ako zasadalo obecné zastupiteľstvo a aké prijalo uznesenia k prerokovaným bodom. Zrejme by to ani nestačilo na zaplnenie stránok týchto novín. Všimol som si, že spravodaj si dal za úlohu priblížiť všetko, čo sa v obci udialo od ostatného čísla, stal sa akousi kronikou obce, všíma si jubilantov, alebo ľudí, ktorí sa niečím o napredovanie obce zaslúžili. Miesto v ňom si našla i rubrika Z kroniky obce, ktorú založil notár Ferdinand Simonffy v r. 1932. Cenné sú i zápisky o histórii úpravy rúd v Stratenej, ktoré sa datujú už od roku 1723, kedy sa začalo s úpravou rúd ťažených v Dobšinej a Mlynkoch. Opisujú sa tu aj bývalé udalosti, ktoré v minulosti niečím preslávili obec. Jedným takým je aj príspevok o ochotníckom divadle v Stratenej, ktorý napísal Ján Majer. 
Cenný je aj obrázok trinástich miestnych hasičov so zástavou z roku 1924. Dnes sa hasičskou činnosťou môžu pochváliť muži, ale i ženy ziskom cenných pohárov, ktoré si držia vo vitríne. Táto zaujímavá časť histórie a súčasné aktivity ľudí mali takú odozvu, že mohli zriadiť v obci akési obecné múzeum, alebo historickú izbu, kde sústreďujú rôzne artefakty a zaujímavosti z minulosti. Slávnostne ju sprístupnili 28. augusta 2010, keď si v obci zorganizovali Deň obce, spojený s oslavami 66. výročia SNP. Miesto pre informácie nechávajú aj tým, ktorí opustili v minulosti rodinný krb a odišli za lepším životom ďaleko za more a dnes si na Stratenú spomínajú a radi sa so svojimi zážitkami aj prostredníctvom novín podelia. Tak ako napríklad stratenský rodák Ed Resovsky z Ameriky. Stratenčanov potešia i také riadky, ktoré písal Jaroslav Sypěna o aktivite českých turistov počas Veľkej noci v Slovenskom raji, pričom nezabudli ani na Stratenú a na zážitky v nej počas týchto sviatkov.
O obsahu Spravodaja by sa dalo písať ešte veľa. Podstatné je, že prispieva k čo najširšej informovanosti a zároveň podnecuje k aktivite obyvateľov obce Stratená i jej časti Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Získava k písaniu ďalších, ktorí majú čo o obci a živote v nej napísať, najmä keď ide o obec s takým malým počtom obyvateľov. Je však evidentné, že obyvatelia si našli šikovnú a vzdelanú starostku v osobe Mgr. Eriky Oravcovej, ktorá všetky svoje vedomosti i schopnosti dáva pre prospech svojich voličov a obce. Preto aj v týchto voľbách jej zo 67 zúčastnených voličov prejavilo dôveru 55 a posunulo roky jej aktivity v tejto funkcii od roku 2006 aj na ďalšie volebné obdobie.
11.12.2010
Ondrej Doboš
MAJ GEMER
{gallery}obsah/stratena/spravodaj{/gallery}
{jcomments on}
Malá hornogemerská obec Stratená sa len tak ľahko nestratí ani medzi veľkými mestami Doporučený
Napísal(a) Ondrej Doboš
Medzi obce horného Gemera s nižším počtom obyvateľov patrí aj podhorská obec Stratená, nachádzajúca sa takmer v srdci Slovenského raja. Spomínam si, že keď som cez Stratenú po prvýkrát cestoval ako chlapec na školskom výlete do Dobšinskej ľadovej jaskyne, prechádzali sme pred malebným úzkym kaňonom tesnou kamennou bránou. Neskoršie bránu v záujme bezpečnej premávky zbúrali. To som vtedy ešte nevedel, že pred 2. svetovou vojnou mala oveľa úchvatnejšiu tvár. Neďaleko brány potom vybudovali Stratenský tunel, ktorý bol na Slovensku prvým cestným tunelom.
Cez Stratenú sa vždy prechádzalo z oblasti Vysokých Tatier na Gemer. Bola to vždy malá obec s domčekmi vedľa cesty. Nádherná príroda
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.