pričom sa stále usmieva.
Keď sa jej spýtate, ako sa má odpovie: „Dobre, len keby som čula.“ Ale aj tento údel prijala s pokorou. Ani len lekára nechce ísť navštíviť. Nevie, či má dobrý tlak, či normálnu hladinu cukru v krvi…, ani to nerieši. Berie všetko tak, ako príde. Vytvorila si svoj vlastný svet, v ktorom je spokojná a šťastná, obklopená svojimi najbližšími.
Nemala ľahký život. Pripravil jej ako mladej vdove s malými deťmi nie jedno trápenie. Postihol ju aj najhorší údel, aký môže matka dostať − smrť dieťaťa. Nie ľahko, ale predsa to všetko prekonala, ale hlavne nezanevrela. Nezanevrela na ľudí, nezanevrela na život ako taký. Našla si v ňom to svoje. Svoj pokoj, svoju pokoru, svoju radosť. Má ona v živote svoje radosti. Teší sa svojim vnúčatám, na ktoré sa dokáže dívať celé hodiny. A keď sa dopočuje, že prídu, už vypeká, vyvára, chystá a chystá, aj keď sa neohlásia, čo keby náhodou!
A keď neprídu, nájde si iný program. Sleduje televíziu, hlavne čo dobré varia, aby vedela. Prečíta všetky noviny a časopisy, ktoré jej prinesú, modlí sa, ale hlavne spieva. Spieva rada a stále. Aj večer, keď nemôže zaspať, aj svojim vnúčatám, aj ráno, či cez deň, keď je sama. Piesňou, tým najkrajším vyjadrovacím prostriedkom uľavuje svojej duši, prejavuje svoj pokoj, svoju duševnú pohodu.
Je pre mňa osobne, ale verím, že aj pre nás ostatných veľkým životným vzorom. Nech máme všetci takú vnútornú silu prijať život tak, ako nám bol nadelený, ako ona. Mať radosť z bežných a jednoduchých vecí a takto spokojne prežívat svoju starobu.
Nech ešte dlho žije medzi nami. Ticho, skromne, nenápadne… Šťastná to žena!
Mgr. Erika Oravcová,
starostka Stratenej
piatok, 15 júl 2011 20:56
Teta Emília Smreková zo Stratenej vyžaruje okolo seba lúč lásky a duševný pokoj hodný závidenia Doporučený
Napísal(a) Mgr. Erika Oravcová
Nevidíme ju v televízií, nečítame o nej ani v novinách. Žije tu, medzi nami, spokojná so svojím životom, zmierená so svojím životným údelom, ktorý prijala a žije s ním tak normálne, spokojne, ako keby to všetko muselo tak byť. Jednoduchí ľudia sú nádherní ľudia. Bez veľkého rozruchu vyžarujú okolo seba lúč lásky a duševný pokoj hodný závidenia. Takýmto človekom je aj teta Emília Smreková zo Špitala v Stratenej.
Hovorí sa, že pri stretnutí s človekom stačí pár sekúnd, aby ste postrehli aký to je človek, čo sa skrýva v jeho očiach, v jeho duši a v jeho srdci. A u nej to platí dvojnásobne. Privíta vás širokým úsmevom v okrúhlej tvári, ponúkne stoličku a ihneď „zavelí“ svojej dcére: „Ta dačo ponúkni,“
Zverejnené v
Stratená


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a