Teta Emília Smreková zo Stratenej vyžaruje okolo seba lúč lásky a duševný pokoj hodný závidenia Doporučený
Napísal(a) Mgr. Erika Oravcová
Nevidíme ju v televízií, nečítame o nej ani v novinách. Žije tu, medzi nami, spokojná so svojím životom, zmierená so svojím životným údelom, ktorý prijala a žije s ním tak normálne, spokojne, ako keby to všetko muselo tak byť. Jednoduchí ľudia sú nádherní ľudia. Bez veľkého rozruchu vyžarujú okolo seba lúč lásky a duševný pokoj hodný závidenia. Takýmto človekom je aj teta Emília Smreková zo Špitala v Stratenej.
Hovorí sa, že pri stretnutí s človekom stačí pár sekúnd, aby ste postrehli aký to je človek, čo sa skrýva v jeho očiach, v jeho duši a v jeho srdci. A u nej to platí dvojnásobne. Privíta vás širokým úsmevom v okrúhlej tvári, ponúkne stoličku a ihneď „zavelí“ svojej dcére: „Ta dačo ponúkni,“
Keď sa jej spýtate, ako sa má odpovie: „Dobre, len keby som čula.“ Ale aj tento údel prijala s pokorou. Ani len lekára nechce ísť navštíviť. Nevie, či má dobrý tlak, či normálnu hladinu cukru v krvi…, ani to nerieši. Berie všetko tak, ako príde. Vytvorila si svoj vlastný svet, v ktorom je spokojná a šťastná, obklopená svojimi najbližšími.
Nemala ľahký život. Pripravil jej ako mladej vdove s malými deťmi nie jedno trápenie. Postihol ju aj najhorší údel, aký môže matka dostať − smrť dieťaťa. Nie ľahko, ale predsa to všetko prekonala, ale hlavne nezanevrela. Nezanevrela na ľudí, nezanevrela na život ako taký. Našla si v ňom to svoje. Svoj pokoj, svoju pokoru, svoju radosť. Má ona v živote svoje radosti. Teší sa svojim vnúčatám, na ktoré sa dokáže dívať celé hodiny. A keď sa dopočuje, že prídu, už vypeká, vyvára, chystá a chystá, aj keď sa neohlásia, čo keby náhodou!
A keď neprídu, nájde si iný program. Sleduje televíziu, hlavne čo dobré varia, aby vedela. Prečíta všetky noviny a časopisy, ktoré jej prinesú, modlí sa, ale hlavne spieva. Spieva rada a stále. Aj večer, keď nemôže zaspať, aj svojim vnúčatám, aj ráno, či cez deň, keď je sama. Piesňou, tým najkrajším vyjadrovacím prostriedkom uľavuje svojej duši, prejavuje svoj pokoj, svoju duševnú pohodu.
Je pre mňa osobne, ale verím, že aj pre nás ostatných veľkým životným vzorom. Nech máme všetci takú vnútornú silu prijať život tak, ako nám bol nadelený, ako ona. Mať radosť z bežných a jednoduchých vecí a takto spokojne prežívat svoju starobu.
Nech ešte dlho žije medzi nami. Ticho, skromne, nenápadne… Šťastná to žena!
Mgr. Erika Oravcová,
starostka Stratenej
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.




























__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-