V kotline vzniklo obydlie, majer a dedina. Mnoho vody sbehlo potokami, mnohé udalosti odohraly sa, ktoré zapadly do mlhy zabudnutia, mnoho mozoľov a prírodných živlov zmenilo tvárnosť chotára, obce Rochovce. Vývoj zmenil aj ľudí, aby patričné miesto zaujať mohli vo venci ľudstva." To sú autentické slová písané s dávnejším pravopisom, ktoré v roku 1933 napísal kronikár Ján Miklóšik úvode Pamätnej knihy obce Rochovce. Spomínam ich v súvislosti so zoskenovaním a spracovaním tejto vzácnej knihy do webovej verzie, ktorú uverejnili na oficiálnej stránke obce začiatkom februára 2017. Informoval ma o tom starosta hornogemerskej obce Rochovce Ing. Stanislav Levrinc.
Ján Miklóšik bol nielen kronikárom obce, ale zároveň bol v obci aj učiteľom. Narodil sa 24. mája 1902 v Betliari. Po absolvovaní učiteľského ústavu v Prešove a vykonaní vojenskej základnej služby nastúpil na miesto učiteľa v tejto obci. V Rochovciach učiteľskú službu i kronikára vykonával do 17. augusta 1939. Za ten čas stihol napísať 231 strán, na ktorých opísal minulosť dediny až "do prevratu", ako uviedol, keď odovzdával Ondrejovi Švickému u Krajčíre, vtedajšiemu richtárovi obce, svoju prácu. Postupne vykonával aj iné zodpovedné funkcie v rámci rožňavského okresu. Zomrel 26. septembra 1994 v Rožňave vo veku 92 rokov. Zozbieral a sčasti publikoval tiež materiály a ľudovú slovesnosť o gemerskom zbojníkovi Mišovi Vdovčíkovi. Vzácne sú ním spracované „Zvyky a obyčaje v Betliari“. Cennú prácu zanechal po sebe aj v Rochovciach v podobe spomínanej Pamätnej knihy.
Keďže obec v minulosti patrila medzi dôležité usadlosti v Štítnickej doline, spojené s náleziskami aj nerastného a iného bohatstva, prejavilo sa to i v zložení jej obyvateľov. Mnohí z nich zanechali po sebe i bohatú zbierku rôzneho písomného materiálu, ktorý sa potom spracovával i do podoby, akou sa môže pochváliť spomínaná Pamätná kniha. Mohli by sme ju nazvať i kronikou, pretože ju jej autor dôsledne spracoval tak, že dáva prehľad o založení obce, jej obyvateľoch, ich sociálnom zložení, bývaní, obliekaní, ľudových zvykoch, slávnostiach, cirkevnom i spoločenskom živote, majetkových pomeroch, výstavbe domov, pracovných podmienkach, nerastnom bohatstve atď.
Má 400 rukou písaných strán, ktorých obsah je dnes už k dispozícii pre záujemcov aj prostredníctvom webovej stránky obce. Kronikári po pánovi Miklóšikovi knihu písali až do roku 1973. Obohacuje ju množstvo starých fotografií, rôzne kresby tak poľnohospodárskych nástrojov ako i ľudových krojov z minulosti. Zachytené sú tiež rôzne príhody ľudí, ktoré zažili pri styku s úradmi. Tieto sú vyrozprávané v pôvodnom rochovskom nárečí, používanom v každodenných rozhovoroch v obci. Mnohí čitatelia tejto knihy spoznajú nielen mená občanov Rochoviec, ktorí žili v dávnej minulosti, ale aj mená niekdajších richtárov, notárov a farárov ako i učiteľov obce, až kým nedošlo k zániku základnej školy v Rochovciach. Na túto Pamätnú knihu upozorňujem kvôli informácii pre všetkých tak domácich, ako aj tých, ktorí sa zaujímajú o históriu našich obcí a zaoberajú sa jej spracovávaním.
( MG - od -)


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a