Bolo v nej pozvanie na 29.10.2019 o 09.30 hodín do obce Jesenské na slávnostné podujatie organizované pri príležitosti udelenia čestného názvu ZŠS v Jesenskom na „Základná škola Janka Jesenského“.
Mal som šťastie, že trošku meškali aj hostia, tak som stihol začiatok, ktorého priebeh som sa snažil aj fotograficky zdokumentovať. Že bol o podujatie záujem, svedčila aj účasť „drobizgu“, ktorý ešte nemá potuchy, čo je to škola a kľudne si pred kinosálou driemal v kočíku, alebo netrpezlivo poskakoval.
Konnečne zhasli svetlá a na pódium vykročila dievčina a predniesla na úvod báseň od Janka Jesenského „HUMANITA“. (Myslím si, že by si ju mal aspoň raz prečítať každý žiak základnej, strednej a vysokej školy a najmä “slniečkári,“ ktorí tvrdia, že sú tolerantní, ale neuznávajú žiadny iný názor ako ten, čo je im vtĺkaný ich chlebodarcami.)
Šarmantné a vedomostne fundované konferencierky, bývalé žiačky ZŠS v Jesenskom, po úvodnej básni privítalí hostí a účastníkov slavnostnej akadémie.
Po piesni spevokolu ZŠ "Počúvajte teraz čo máme nového“, prispôsobenú slovom slávnostného aktu, sa účastníkom akadémie prihovorila riaditeľka ZŠ v Jesenskom pani Mgr. Alena Vontorčíková, ktorá privítala hostí: Ing. Mária Schrenkela, generálneho tajomníka služobného úradu MŠSVVaŠ SR, pani Mgr. Oľgu Búryovú, vedúcu odboru školstva Okresného úradu v Banskej Bystrici, starostu obce Jesenské Mgr. Gabriela Mihályia, prednostu Obecného úradu v Jesenskom Ing. Tibora Borbása, poslancov obecného zastupiteľstva v Jesenskom Ing. Jozefa Mitteru, bývalého šefredaktora Gemerských zvestí, a nášho „gestora“ JUDr. Jozefa Pupalu, nášho priaznivca a ďalších hostí, ktorí napomohli k udeleniu čestného názvu školy a všetkých, ktorí sa materiálne a organizačne pričinili o túto našu slávnostnú, historickú chvíľu.
Pani Vontorčíková o. i. podotkla, že Janko Jesenský bol veľký národovec, účastník 1. svetovej vojny, československý legionár, prvý župan Gemersko-Malohontskej župy, spisovateľ, po ktorom bola v roku 1948 po prvej územnej reorganizácii premenovaná obec Feledince na Jesenské.
Vo svojom vystúpení tiež zdôraznila, že pomenovaním čestného názvu na „Základná škola Janka Jesenského“, je veľký záväzok nielen pre obec Jesenské, ale v prvom rade pre pedagógov a žiakov tak, aby od tohto dňa prioritou školy bolo kvalitné vzdelanie, výchova k priamosti, hrdosti, zásadovosti žiakov a pedagógov a hrdosti na dedičstvo našich predkov, medzi ktorých v prvom rade patrí Janko Jesenský.
V závere svojho vystúpenia citovala Christine Gregoire, že „Vzdelanie sú základy, na ktorých staviame našu budúcnosť“ a poďakovala sa v prvom rade pánovi starostovi Mgr. Gabrielovi Mihályimu a poslancom Obecného zastupiteľstva za hlavný podiel na dosiahnutí dnešného cieľa.
Konferencierky vyzvali k príhovoru pána starostu Mgr. Gabriela Myhályia. Než vystúpil na pódium k mikrofónu, oznámili, že „dnešným dňom oficiálne Základná škola slovenská na ulici Mieru č. 154 v Jesenskom zaniká, pretože s hrdosťou oznamujeme, že nám bol zapožičaný čestný názov „ZÁKLADNÁ ŠKOLA JANKA JESENSKÉHO“.
Certifikát o čestnom pomenovaní odovzdal zástupca MŠVVaŠ SR Ing. Mario Schrenkel za asistencie pani Oľgy Búrryovej, pani riaditeľke Mgr. Alene Vontorčíkovej a starostovi obce Mgr. Gabrielovi Myhályimu.
V ďalšom programe konferencierky, členovia krúžku poézie a prózy predniesli od J. Jesenského poviedku „MEDICÍNA“. Folklórny súbor LIPKA, poetické divadlo zo Základnej školy prednesom a vystúpením prezentovali životopis a osudy Janka Jesenského.
Na záver slávnostnej akadémie všetci učinkujúci, hostia, ale aj obecenstvo si zaspievali hymnickú pieseň „NA KRÁĽOVEJ HOLI“.
Po skončení slávnostnej akadémie sa účastníci presunuli k priečeliu školy, kde bola slávnostne odhalená doska o pomenovaní ZŠ Janka Jesenského. Po odhalení dosky pozvala pani riaditeľka k prehliadke školských priestorov, kde bola výstava z histórie a úspechov žiakov školy.
Po prehliadke sa presunuli účastníci do školskej jedálne k slávnostnemu obedu a po ňom na recepciu starostu obce do Kultúrneho domu v Jesenskom.
Veríme, že aj tento krásny akt prispeje k utuženiu odkazu našich dejateľov a prispeje k duchovnému povzneseniu nielen pedagógov a rodičov, ale predovšetkým žiakov ZŠ Janka Jesenského.
Foto a príspevok:
JUDr. Jozef Pupala
(Príspevok venujem výročiu Svetového dňa študentstva (vyhláseného v roku 1941) ako pamiatky zavraždenia 9 pražských študentov nemeckými fašistami medzi nimi aj Slováka Mereka Frauwirtha) a ďalších 1222 študentov, doteraz identifikovaných obetí fašizmu.)
































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.