Na Majeri ešte vtedy nebolo veľa detí, ale zato v každej rodine. My sme bývali na jeho „vŕšku“ už v  modernejšom dome. Podobne aj naši najbližší susedia na tomto kopci Goldschmidtovci, avšak ich chlapci Viktor a Ferko už boli školáci. Keď nás rodičia zobrali na vláčik, s úžasom sme sledovali ich otca – prednostu stanice a  kartónové cestovné lístky sme si doma chránili ako vzácnu hračku.

SKLENÁRIKOVCI mali na Majeri ešte len kučeravého Mariana a ešte „troch zhavranelých bratov“ – ako sme volali ich husi, gunárov, ktorí nás stále prenasledovali. FRANDELOVCI mali iba Vierku – dievčatko ako z  rozprávky „Zlatovláska“. HAJDÚKOVCI mali iba mňa „Šípovú Ruženku“ – neustále stráženú v dome obkolesenom maminými ružami. MIKLÓŠOVCI, ktorí sa z Muráňa časom vytratili, mali tmavovlasú Táničku – roztomilú malú slečnu ako z  rozprávky „Perníková chalúpka“. Ona už vtedy mala aj malého bračeka a  mamičku Kláriku... Viaceré mamy na Majeri sa volali Margitky, jedna bola Borka... Žili tam aj NOHAVIČKOVCI – starkí už veľkej školáčky Magdušky GOLDSCHMIDTOVEJ z  Jelšavy (sestra Janka a Dežka). Na Pajte nás učila presádzať skalné ruže. Raz sme sa aj stratili, hľadali sme ďalšie priesady a našli nás v priestore, kde počas vojny postrieľali vojakov. Na Pajte kozičky, ovečky vypásali trávu a my sme bosí pobehovali za psíkom – rozprávkovým vlkom, lebo plašil kozliatka bez mamičky. Ukrývali sme sa za ihličnaté stromy, kamenné horičky pred „Martinkom Klingáčikom“, ktorým vždy chcela byť mimoriadne čiperná malá Dáša GRANTNEROVÁ. Neviem odkiaľ jej rodičia prišli (ani kam potom odišli). Mamička jej stále čítala rozprávky a ona nám ich vždy vyrozprávala a hneď nám aj prideľovala úlohy. Raz si vybrala za hlavnú hrdinku maličkú Boženku, ktorá sa neraz za nami vytratila z domčeka starkej BERČÍKOVEJ. Stál na rozhraní Majera a Pastovníka, ktorý sa tiež stal zárukou našej predškolskej slobody. Radi sme zbehli z Majera po strmom chodníku dolu k  vodičke, často aj s vedierkami, lebo vodovod sme ešte nemali. Pri rybníčku mala Boženka hlavné slovo. Ako rozprávková „zlatá rybka“ tlmočila rybičkám v  Pastovníku naše želania. Aj túto rozkošnú spomienku si želala Boženka – teraz pani BELKOVÁ (1951), lebo tieto najstaršie časti obce Muráň aj jej prirástli k srdcu. Všetky tie nádherné zážitky z detstva, mentalita tamojších obyvateľov i domčeky vsadené do svahu kopca. Keď zvon oznamoval poludnie a mamy i starké nás zvolávali na obed... Ale potom, hybaj zase na Pajtu!

V  Pastovníku pod kopcom Majera nebolo malých detí. Tam sa už mladí ženili a  vydávali. O svadbách sme my – deti často vedeli skôr ako naši rodičia. Už ako školáčka som mame oznamovala, že Vladko BAHENÍK si berie Magdušku SKLENÁRIKOVÚ. Aj oni sa potom vytratili z  Pastovníka do nového domu na Spišskom – tak ako neskôr ich priezvisko z  Muráňa, lebo mali dve dcéry Marienku a Magdušku a tie sa vydali... Boli to starí rodičia p. JANKY SPIŠÁKOVEJ.

Teraz by mal zazvoniť zvonec! Všetci sme sa odsťahovali do nových domov, v ktorých sa narodili ďalšie deti a  život nepretržite písal nové neopakovateľné príbehy.

- RS – 

Zdroj: Muránske noviny č. 3/2020)