V delegácii SZPB mal zastúpenie aj Gemer. Bol v nej podpredseda Ústrednej rady SZPB pán Norbert Lacko, bývalý predseda Oblastného výboru SZPB v Rožňave a JUDr. Jozef Pupala, predseda redakčnej rady periodika SZPB – Bojovník a člen predsedníctva ObV SZPB v Rimavskej Sobote.
Po príchode do Plzne a ubytovaní v internáte uvedeného gymnázia sa obidve delegácie zišli 19.9.2018 o 19.00 na spoločné rokovanie. Počas rokovania prišiel pozdraviť obidve delegácie hejtman Plzeňského kraja Ing. Jozef Bernárd, ktorý účastníkov stretnutia privítal na pôde kraja a krajského mesta.
Pri predstavovaní pána hejtmana predseda ÚV ČSBS Ing. Jaroslav Vodička zdôraznil, že pán hejtman bol pôvodným povolaním vyučený frézar v Strednej odbornej škole n. p. Škoda Plzeň a postupne sa prepracoval až na generálneho riaditeľa Škody Plzeň. Má osobnú zásluhu na tom, že tento podnik neskrachoval a dnes patrí opäť k uznávanej prosperujúcej firme. V roku 2016 vo voľbách bol zvolený za krajského hejtmana Plzeňského kraja, keď predtým sa vzdal funkcie generálneho riaditeľa Škody Plzeň.
Po konštruktívnej besede s pánom hejtmanom o poslaní a význame protifašistických organizácií zástupcovia oboch delegácií prezentovali svoje návrhy na spoločné vyhlásenie, ktorých text účastníci obdržali k pripomienkovaniu a na druhý deň mali s pripomienkami navrhnúť jeho prijatie.
Dňa 20.9.2018 v dopoludňajších hodinách pokračovalo spoločné rokovanie, na ktorom obidva výbory odovzdali niektorým svojim členom vyznamenania pri príležitosti životných jubileií a dlhoročnú prácu vo svojich organizáciách. Od 10.00 do 12.00 sa všetci účastníci presunuli k exkurzii podniku Bohemia sekt s následnou koštovkou tohto výrobku.
Popoludní sa účastníci rokovania presunuli do Starého Plzenca, kde položili vence k pamätníku vyhnaných československých občanov z pohraničia v roku 1938 po Mníchovskej dohode. Pamätník týchto obetí bol odhalený v Plzni neďaleko väznice Na Borech.
Z príhovorov ma zaujal príhovor člena výboru Matice Čech, Moravy a Slezska – spolku politických väzňov Ing. Františka Reichla, ktorý zdôraznil snahy o prepisovanie histórie väčšiny súčasných historikov. Ocenil, že vlastenecké organizácie ako Český zväz bojovníkov za slobodu a Slovenský zväz protifašistických bojovníkov otvorene proti tomuto prekrúcaniu dejín vystupujú a uchovávajú pamiatku a historickú pamäť, udržovaním pamätníkov padlých vojakov Červenej armády, ale aj obetí nezmyselného bombardovania 26.4.1945 Škodových závodov v Plzni, na Slovensku Apolky v Bratislave, našich ochrancov hraníc do roku 1938, ale aj 30-tich plzeňských občanov padlých počas povstania proti nemeckým okupantom v máji 1945.
Pripomenul, že český národ nikdy nezabudne na Jana Husa, Jana Sladkého Kozinu, Júliusa Fučíka a ďalších ochrancov prostých ľudí a českého národa. Podotkol, že obdobné pamätníky násilného odsunu československých občanov z pohraničia sú aj v Jeseníkoch a pripravuje sa odhalenie pamätníka aj v Brne. Tieto pamätníky sú nevyhnutné, aby pripomínali nasledujúcim generáciam, aké obete museli naši predkovia priniesť, aby sa zbavili okupácie nemeckými nacistami. Je to žiadúce najmä dnes, kedy opäť pochodujú „hnedokošeľníci“, napríklad v Brne, kde sa mal konať zraz „Sudetendeutsche Landsmannschaft-u“, a podobne. Pripomenul, že nacisti na sever od Brna vysťahovali 32 obcí, aby do nich nasťahovali nemeckých občanov. Niečo podobné sa nesmie opakovať a preto sa musia spojiť všetky vlastenecké organizácie v boji proti nastupujúcej reštaurácii fašizmu!
Po skončení pietneho zhromaždenia pri spomínanom pamätníku sa obidve delegácie presunuli do Pivárne pivovaru Prazdroj na večeru a koštovku pravého Prazdroja. Po príchode na ubytovňu sa obidve delegácie zišli k odsúhlaseniu spoločného vyhlásenia. Záver posledného večera patril neformálnej duskusii a kultúrnému programu.
Obidve delegácie sa dohodli, že je potrebné takéto stretnutia pripraviť každý rok striedavo v Čechách a na Slovensku za účelom prerokovania spoločných aktuálných otázok.
Dňa 21.9.2019 po raňajkách a rozlúčke sme nastúpili cestu domov.
Foto autor príspevku:
JUDr. Jozef Pupala
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.