ktorí sa spomienkového zhromaždenia zúčastnili. Žiaľ, zo zdravotných dôvodov nemohol privítať posledných priamych žijúcich účastníkov protifašistického odboja p. Jozefa Špitála, Pavla Trochu, Ladislava Sládeka...
Vo svojom príhovore pán Šimko zdôraznil, že prvé slobodné vianočné sviatky obyvateľov mesta v roku 1944 boli síce slobodné, ale plné biedy, hladu, obáv o zajtrajšok. Veď v lesoch nad Rimavskou Sobotou, na Nižnej i Vyšnej Pokoradzi – Zacharovciach - a nad Pápčou prebiehali boje, ktoré si vzali svoje obete, ľudské životy.
O hrdinstve obyvateľov nášho regiónu svedčia aj skutky našich bývalých rodákov, napr. Ing. Bartu - gemerského Meresieva, ktorý bol gestapom prepustený práve na Štedrý deň 1944. Sudičky mu určili, že ako náš skromný hrdina skonal práve na Štedrý deň, či ppor. Júliusa Kalinčiaka, veliteľa prvej partizánslej roty 2. oddielu brigády Jánošík, ktorého guľometná dávka Nemcov pri prechode k Červenej armáde nad osadou Pápča ťažko zranila a bol nájdený až na tretí deň po prechode frontu v zimných podmienkach...
O hlade obyvateľov Rimavskej Soboty svedčí aj zápisnica vtedajšieho starostu mesta Imricha Vargu a jeho zástupcu, ako aj predstaviteľa Vojenského veliteľstva Červenej armády npor. L. S. Chyzňaka o odovzdaní 40 ton raže na zabezpečenie chudobného obyvateľstva z 30. januára 1944!
Aj keď o samotné mesto padlo „len“ 6 vojakov Červenej armády a 30 vojakov rumunskej armády, maďarskí a nemeckí fašisti odvliekli z Rimavskej Soboty 670 obyvateľov tzv. “žido-boľševikov“!
Za oslobodenie celého dnešného okresu Rimavská Sobota položilo svoje životy 1.479 červenoarmejcov a 637 rumunských vojakov, 65 partizánov a 63 vojakov povstaleckej l. československej armády na Slovensku. Okupanti vďaka výhodným obranným líniám za využitia pahorkatín mali straty podstatne nižšie - padlo 634 Nemcov a 92 prisluhovačov Horthyho maďarskej armády.
V závere svojho príhovoru primátor Rimavskej Soboty poďakoval všetkým prítomným, najmä zástupcovi veľvyslanca RF v SR pánovi A. V. Šabanovi za jeho príhovor a návštevu na tomto podujatí.
V krátkom vystúpení radca - veľvyslanec RF v SR p. A. V. Šabanov vyslovil poďakovanie občanom Slovenska za úctu, ktorú preukazujú našim padlým predkom v boji proti fašizmu. Vyzdvihol stav, že na Slovensku zatiaľ nedochádza k búraniu pomníkov (až na výnimky dehonestácie pomníkov v Košiciach), ale naopak, občania miest a obcí prechovávajú úctu k svojim vlastencom a osloboditeľom, ktorí bojovali i položili svoje životy za našu dnešnú slobodu.
Po skončení oficiálnej časti pietneho zhromaždenia pozval primátor mesta p. JUDr. Jozef ŠIMKO pána A. V. Šabanova a predstaviteľov ObV SZPB na spoločný obed.
Na záver svojej návštevy v Rimavskej Sobote radca veľvyslanec RF v SR p. Andrej Vladimirovič Šabanov osobne navštívil „červenoarmejca“ plk. v. v. Ladislava Sládeka, priameho účastníka bojov 2. ukrajinského frontu, účastníka oslobodzovacích bojov od Rumunska - Maďarska, až po Nové Zámky.
JUDr. Jozef Pupala
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.