Medzi spomínanými ocenenými bol aj príslušník 2. paradesantnej brigády 1. čs. armádneho zboru v ZSSR Jozef Špitál, ktorému zástupkyne Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike spomínanú medailu osobne odovzdali v mieste jeho bydliska dňa 4. marca 2020. Nemožno nespomenúť, že týždeň predtým mu odovzdali výsadkári z Prostějova medailu pri príležitosti 75. výročia bojov paradesantnej brigády 1. čs. armádneho zboru v ZSSR o Dukliansky priesmyk. 

Nuž, kto je Jožko Špitál? Aká je cesta jeho života?

Jozef ŠPITÁL sa narodil pred 22. decembra 1921 v Zákamennom, dnes okres Námestovo. Na Orave sa žilo ťažko. Už ako školák slúžil u bohatých gazdov. Robil kočiša. Po skončení základnej školy odišiel slúžiť do Sučian, okr. Martin. V službe vystriedal viacerých gazdov, podľa toho kto ho zamestnal. U posledného gazdu pracoval s ťažkými koňmi na poli a keď nebolo práce na poli, dovážal drevo na pílu a napílené rezivo potom do vagónov. Svoje koníky mal rád a neraz, keď ich po kŕmení a pri napájaní si „chlipol“ dúšky vody z „ich“ vedierka aj on. Takto „lopotil“ až do roku 1942. Najskôr s ostatnými mládencami zo Sučian absolvovali vojenský odvod v Turčianskom Svätom Martine. Samotného ho prekvapilo, že mu pri odvodovej komisii oznámili „schopen bez vady!“. Jožko bol vzrastom pomerne malej postavy.

Tak bol hrdý, že ho predsa odviedli. V októbri toho istého roku narukoval k 4. pešiemu pluku do Dolného Kubína. Výcvik bol veru poriadne tvrdý! Veď velitelia družstiev už mali skúsenosti z východného frontu. Tak ich poriadne „morili“. Už 28. júna 1943 ich odvelili na východný front bojovať proti Červenej armáde. Prvou zastávkou bolo mestečko Geničesk na Kryme, kde boli rozdelení do čiat. Jožka zaradili do čaty, ktorú previezli na člnoch na ostrov Birjučij v Azovskom mori. Voľné dni si vojaci krátili kúpaním v Azovskom mori. Jožko nevedel plávať. Jeho priateľ zo Starej Ľubovne Michal Murcko si zaumienil, že Jožka naučí plávať. Vzrastom proti Jožkovi „golem“. Vzal Jožka pod pazuchu a vydal sa na plavecký výcvik ďalej od brehu. Zrazu, ako ho niesol, obaja „hupli“ do hlbokej vody. Michal ratoval seba. "Keby neboli chlapci zbadali z brehu čo sa deje, skončil by som asi naveky v Azovskom mori." Jožko si pamätá iba na to, že toľko slanej vody v živote nevypil. "Prebral som sa už na brehu ako zo mňa vyteká voda. Chlapci mi potom povedali, že nebyť pána čatára, tak sa isto utopím! On ma vytiahol z vody a snažili sa vodu zo mňa vytlačiť."

V októbri 1943 však začali ustupovať z Krymu až k Dnepru k Askánii-Nova. Jozef Špitál spomína:

"Tuná sme boli nasadení do prednej bojovej línie a naším veliteľom bol poručík Čaplovič, ktorý nám neustále zdôrazňoval "ako budete bojovať, tak sa budete mať! Mezi radovými vojakmi sa bežne hovorilo o nezmyselnosti boja proti „bratom Rusom“. Z nášho oddielu bola vyslaná rozviedka, ktorá sa nevrátila. Ani druhá rozviedka, vyslaná po nich sa nevrátila. Tušili sme o čo ide. Náš veliteľ nám povedal, aby sme zbrane nechali v „polohe ležiaceho strelca v okopoch a ideme k Rusom!“ Bolo to 1. novembra 1943!

No napriek tomu, že sme nemali zbrane, postupovali sme v roztiahnutej rojnici a zrazu na nás Rusi pálili z ľahkých zbraní. Tak sme zháňali nejaké biele handry, aby sme im dali znamenie že nemáme v úmysle bojovať, ale sa vzdať. Keď to ruskí vojaci zistili, rozbehli sa proti nám, bez streľby. Prebehlo nás vtedy 42 slovenských vojakov, z toho dvaja dôstojníci menom Šťavka a Alexander Mucha. Ja som mal z prvého stretnutia s ruskými vojakmi zvláštny pocit. Keď som mal zdvihnuté ruky a ruský vojak zbadal na mojej ruke hodinky, tak mi povedal „davaj časy“! Tak som o ne prišiel. Velenie Červenej armády nám pridelilo doprovod vojaka na koni a ten nás odviedol pešo do dedinky TIMOŠEVKA, odkiaľ nás odviezli vlakom. Po 21 dňovom cestovaní nás vyložili v zbernom tábore USMAN č. 28. Boli tam už aj iní slovenskí vojaci, ktorí prebehli k Červenej armáde. Bola tuhá zima, jedenia skromne. Tak sme väčšinu času trávili rúbaním a dovážaním dreva do tábora. Tu sme strávili aj Vianoce 1943 a nový rok 1944.

Z Československého veľvyslanectva v Moskve nás tu navštívil Zdeněk Fierlinger a Marek Čulen, ktorí nás informovali o dohode so sovietskou stranou o vytvorení výsadkovej brigády a že budeme presunutí do Jefremova. Ak sa dobre pamätám, tak zo 6. na 7. januára 1944 nás odtransportovali do Jefremova, kde sa už formovala 2. československá paradesantná brigáda.
Prišiel aj nový veliteľ pplk. Přikryl.

Začal sa skutočný vojenský výcvik, vrátane zoskokov z padákov. Každý vojak musel mať minimálne 7 zoskokov. Celkove brigáda absolvovala vyše 13.500 zoskokov. Po ukončení výcviku pod velením pplk, Přikryla a náčelníka štábu štkp. Sachra sa 2. čs. paradesantná brigáda presunula do Proskurova, čo znamenalo, že budeme v dohľadnej dobe nasadení na front. Blížila sa naša domovina. Červená armáda postupovala k našim hraniciam a v rámci nej sme bojovali aj my.

V auguste sme sa dozvedeli nezvyčajnú správu.Tu nám náš osvetový dôstojník doc. Váňa oznámil, že doma vypuklo Slovenské národné povstanie. Každý chcel ísť hneď bojovať domov proti fašistom. No čas na pomoc SNP ešte nenastal. 8. septembra 1944 sme boli nasadení v bojoch o Dukliansky priesmyk. Za 9 dní ťažkých bojov naša 2. par. brigáda postúpila asi o 20 km bližšie k našim hraniciam. Boje boli neľútostné, obete na obidvoch stranách. Naša brigáda stratila vyše 600 vojakov! Počas bojov o kótu 534 (asi to bola ona), keď sme postupovali s kamarátom Jožkom Repiským, mali sme nadviazať rádiové spojenie s veliteľom práporu, dostali sme delostrelecký zásah, pán čatár, ktorý bol s nami, bol na mieste mŕtvy. Nás tlaková vlna odhodila zo 6 metrov od seba. Od tej doby na ľavé ucho vôbec nepočujem. Taká je tvár vojny! Po dobytí kóty 534 nás stiahli k odpočinku.

Odsun sa niekoľkokrát odsúval kvôli nepriazni počasia. Nemci využili pri obrane priestory, ktoré mala Slovenská armáda vybudované práve proti nim, avšak zlyhaním veliteľov divízie z Prešova ich Nemci rýchlo odzbrojili a následne nás stiahli z bojov a oznámili nám, že budeme presunutí na pomoc SNP. Sústredili nás asi 1.500 príslušníkov 2. čs. par. brigády v okolí letiska Krosno v Poľsku a odtiaľ nás vzdušným mostom mali presunúť na Sliač. Nakoniec dňa 7. októbra aj naša skupina pristála na „TROCH DUBOCH“. Všetci sme po zosadnutí bozkávali rodnú zem. Po presunutí na Badín, sme boli reorganizovaní a doplnené stavy a naša rota pod velením poručíka Tótha sa peši presunula na obranné postavenie k Hronskému Svätému Krížu – Močiar – Jalná. Dedina bola ako vymretá. Vojaci sa rozišli po dedine zháňať niečo „pod zub“. Do rána sme mali voľno a ráno sme sa mali zísť v dome pod lesom na ďalšie pokyny. Veliteľ Jánko Tóth nám dával inštrukcie a mňa s Jožkom Repiským poveril nadviazať spojenie. Po nadviazaní spojenia som prešiel do miestnosti hlásiť splnenie úlohy veliteľovi Tóthovi. Zrazu som cez okno na rázcestí v dedine zbadal Nemcov. Boli to velitelia, lebo sledovali postup svojich vojakov z ďalekohľadov. Veliteľ okamžite nariadil zaujať obranné postavenie.

S kamarátom sme rýchlo zbalili komponenty k vysielačke a mali sme ujsť do lesa. Keď som vchádzal do dverí, vonku už bola prestrelka... Prebehol som popri stienke na humno a schoval som sa za neďalekú hrubú lipu. Obzrel som sa k domu, a už tam bol Nemec. Naše pohľady sa stretli, mohla byť medzi nami vzdialenosť 10 metrov. Spustil som dávku z automatu. Keď som sa otočil, videl som, že druhý Nemec mieri na mňa. Inštinktívne som sa prískokmi raz vľavo, raz vpravo snažil vyhnúť jeho zásahu. Podarilo sa mi sa skryť. Ostala mi iba pištoľ. Nabil som ju s tým, že živého ma nedostanú a poslednú guľku som si nechával pre seba. 

Podarilo sa mi ujsť do lesa aj s rádiostanicou. Odnieslo si to zápästie, ktoré som mal „ozdobené“ dvomi tržnými ranami. Ranení sme boli viacerí. Bolo by to dopadlo isto horšie, keby som nebol zbadal cez okno nemeckých veliteľov. Následne sme zvádzali obranné boje s postupujúcimi fašistami na Zvolen. Po potlačení SNP moja skupina prešla od 1.11.1944 k partizánskej brigáde kpt. Jegorova. Ja som bol zaradený do skupiny por. Gajdina.

Naša skupina operovala v oblasti Slovenského Rudohoria. Vianoce 1944 sme strávili na Klenovských Lazoch. Tu som sa stretol aj s agentom Antekom, ktorý bol neskôr odhalený a po vojne popravený v Rimavskej Sobote. Koncom marca 1945 naša skupina prešla neďaleko Brezna frontu a spojila sa s rumunskými vojakmi, ktorí bojovali v zostave 2. ukrajinského frontu Červenej armády.

Tak sa ukončila moja bojová cesta proti fašizmu. Dňa 12. decembra 1945, krátko pred mojimi narodeninami, som bol prepustený v Levoči do zálohy.

Najskôr som sa zamestnal v Chemosvite SVIT ako robotník. Postupne som popri práci absolvoval rôzne strojárske kurzy na zvýšenie kvalifikácie. Zo Svitu som odišiel v roku 1961 a presťahoval som sa do okresu Rimavská Sobota a pracoval som v Slovenských lučobných závodoch v Hnúšti až do odchodu na starobný dôchodok.

V roku 1947 som sa oženil s priateľkou zo Zákamenného Rozáliou Svinčákovou, s ktorou sa nám narodili tri deti (Marta, Jožko, Štefan). Žiaľ, v roku 1953 náhle mi manželka zomrela. Ostal som vdovec s tromi deťmi. V roku 1955 som sa oženil druhýkrát s Máriou Večerekovou, taktiež zo Zákamenného, ale bývala už v Rimavských Janovciach, okr. Rimavská Sobota. S ňou sme mali ešte dve dcérky Marienku a Yvetku."

Taký bol osud jedného z hrdinov boja proti fašizmu, ktorý napriek ťažkému životnému osudu a dvojnásobnému zraneniu v bojoch proti fašistom sa dožil 22.12.2020 krásnych 99 rokov! Za osobnú statočnú účasť v protifašistickom odboji mu boli udelené desiatky rôznych vyznamenaní domácich i zahraničných.

Ku krásnemu jubileu sa aj touto cestou pripájajú príslušníci Klubu výsadkárov z Prostějova, Žiliny, Martina, Banskej Bystrice a samozrejme „rodina odbojárov“ okresu Rimavská Sobota a osobitne členovia ZO SZPB arm. generála Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku. 

Jubilantovi želáme pevné zdravíčko v roku 2021!

V Čiernom Potoku 31.12.2020.
Predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku:

JUDr. Jozef Pupala