Tento deň je už po 73. raz mestským sviatkom. Každoročne si v tento deň pripomínajú Tornaľčania obete druhej svetovej vojny, obete za vydobytú slobodu. Slávnostné pietne zhromaždenie sa začalo na námestí pred pamätníkom Osloboditeľov hymnou Slovenskej republiky. Nasledoval prednes básne pani učiteľky PaedDr. Anny Zakharovej. Po nej sa zhromaždeným prihovoril predseda ZO SZPB v Tornali PaedDr. Marian Zelina.
Vo svojom príhovore zdôraznil krutosť a nezmyselnosť vojny. Mesto Tornaľa malo v dobe vojny vyše 3 000 obyvateľov a z toho 658 odvliekli nyllassiovci a Nemci do koncentračných táborov, z ktorých viac ako polovica zahynula.
Pred prekročením hraníc predvojnového Československa vydalo velenie 2. UF rozkaz pre všetkých podriadených dôstojníkov č. 0186, v ktorom nariaďujú:
- vysvetľovať všetkým podriadeným až po radových vojakov, aby sa k obyvateľstvu chovalo priateľsky,
- prísne sa zakazuje svojvolne odoberať akýkoľvek majetok obyvateľom,
- pri rozmiestňovaní vojsk chrániť záujmy obyvateľov obcí a miest a chrániť ich majetok,
- nevyhnutné potreby pre vojsko zadovažovať len prostredníctvom samosprávnych orgánov, alebo velenia československej armády, všetky potreby uhrádzať peňažne a zakazuje sa čokoľvek odoberať len na potvrdenie či iný dokument,
- osoby, ktoré tento rozkaz porušia, budú prísne potrestané (pri zistení porušenia rozkazu boli previnilci obvykle zastrelení),
- Na území južneho Gemera mal nepriateľ rozmiestnené 1. maďarskú armádu (veliteľstvo mali v Rožňave), 17. nemecký armádny zbor s veliteľstvom v Jelšave a veliteľstvo 8. armády so sídlom v Haliči. Veliteľstvo skupiny armád Sud mali Nemci v Ostrihome.
Je nutné zdôrazniť, že Nemci mali vybudovanú niekoľko valovú obranu do hlbky 20 - 30 km, v ktorej využili geografické výhody terénu a dôležité body (križovatky, mosty...) mali dopredu zastrieľané. Tieto skutočnosti im umožnili nasadiť k obrane iba 1/3 vojsk a techniky oproti obvyklým pravidlám. Preto boli straty vojakov Červenej armády a rumunskej armády neporovnateľne vyššie ako brániacich sa okupantov.
Pri oslobodzovaní Tornale padlo 202 vojakov Červenej armády a traja vojaci rumunskej armády, a Nemcov „len 12“ !
Po oslobodení Tornale sa fronta akoby vďaka hĺbkovej obrane nepriateľa posúvala pomaly a za krvavých obetí útočiacich vojsk. Napr. pri oslobodzovaní Gemerskej Panice oslobodenej 25.12.1944 padlo 131 červenoarmejcov, pri oslobodzovaní Bretky - 12.1.1945 - padlo 37 červenoarmejcov a 263 rumunských vojakov. Nepriateľ nemal straty žiadne.
Život v poloprázdnom „vyrabovanom“ meste Tornaľa bol po oslobodení veľmi ťažký. Všetkého bolo nedostatok, takmer nebola rodina, z ktorej by si vojna nezobrala obeť. Boli rodiny, v ktorých prežilo len dieťa a podobne. O to viac si ľudia vážili život a slobodu. Navzájom si pomáhali a s osloboditeľmi sa ochotne delili ako so svojimi. No sloboda znamenala nádej na prežitie a lepší život v mieri. Na túto skutočnosť by sme nemali zabúdať aj dnes po 73 rokoch od prvého dňa oslobodenia, pretože vojna je opät v blízkosti nás!
Po skončení príhovorov položili vence k pamätníku osloboditeľov predseda ZO SZPB M. Zelina s priamym účastníkom odboja Artúrom Sobonyom a primátorka mesta Tornaľa Mgr. Anna Segedy so sprievodom.
Následne účastníci položili veniec aj k pamätníku obetí zavlečených do koncentračných táborov a k pamätnej doske a reliéfu na budove OO PZ v Tornali, kde mal štáb maršál R. J. Malinovský. Pri budove, kde mal maršál štáb, jeho osobu účastníkom predstavil vo svojom príhovore JUDr. J. Pupala, predseda Historicko-dokumentačnej komisie Oblastného výboru v Rimavskej Sobote. Na koniec svojho príhovoru vyslovil želanie, aby sme vynaložili všetko úsilie, aby sa podobná apokalypsa v našich dejinách neopakovala a práve preto si musíme tieto tragické udalosti pripomínať.
Vyslovil presvedčenie, že mestské zastupiteľstvo Tornaľa a ZO SZPB robia už dlhoročné akcie, ktoré mladých ľudí oslovujú o týchto tragických udalostiach, ako je už po 12-ty raz Kvapka krvi slobody, alebo Memoriál maršála R. J. Malinovského v streleckej súťaži zo vzduchoviek medzi družstvami škôl v meste Tornaľa, keď 12.12.2017 prebehol už IX. ročník.
JUDr. Jozef Pupala
Foto: Slavomír Skalák
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-