piatok, 31 október 2014 21:35
František Bábela: Odišiel človek
Napísal(a) František Bábela|
Je koniec. Dodýchal. Sviečka dohorela. Pomaly chladne telo, meravie každý sval. Aj príznačná vráska sa vytratila z čela. Oči mu zatlačil mladý sanitár. Je koniec. Dodýchal. V dome smútku, obložený kvetmi, čaká na posledných hostí. So zloženými rukami, nevinne krotký, prostý. Akoby iba spal. Skláňa sa v pokore pred smrťou života moc. Znie žalostivé Rekviem. Človek, dobrú noc. A doma, čo po ňom zostalo? Po kútoch bytu roztratený hlas, šatník plný šiat, kravát a košieľ, prázdnota izieb, zdrvujúci mráz. V regáloch zbytočná múdrosť kníh, opustená posteľ, nikomu nepotrebné diplomy, dych nadýchaný do záclon a do stien, odtlačky rúk na všetkých kľučkách, ktorých sa odteraz iba s bázňou dotkneš, na stene maturitné tablo, zasnívané oči na svadobnej fotke. A smútok sŕdc, clivota mnohých ďalších vecí. Na operadle kresla sivý vlas. A čosi krehko teplé, čo chvieť sa bude stále v nás. Až do konca, až po náš čas. (júl 1998)
Zo zbierky: František Bábela: NEHA, Tisovec 2001
|
Exit (Priateľovi lekárovi J. R.) Nie veru exit žiadneho človeka nevyvolá kolaps sveta. To len Smrť si normálne zákonité poriadky porobí. Vytrhne človeka z poroby, uprace v rodinnom okolí a trošku namokro poznamená. A že niekoho zabolí? Možno. Krátkodobo. Ako vytrhnutý zub. Rana trošku pokrváca, ale skoro sa zacelí a zub sa nahradí umelým. Ani v rodinnom plote príbuzným tvojim prehnitý kolík chýbať nebude. Ľahko sa nahradí novým. Úprimne za tebou zasmúti, viac ako sa iba povinne sluší azda len niekoľko ľudsky ti najbližších duší. Pod dychom smrti za tónom smútočnej pohrebnej muziky ich srdcia žiaľom zachvejú sa jak vánkom vzrušené lístie osiky. Po piete tradičnej konvenčne vykonanej život sa ako plazivé černičie rozpínať bude ďalej. (29. január 2005
Zo zbierky František Bábela: STOPY, Tisovec 2005
|
Na návšteve v čakárňach smrti Domovy dôchodcov, hospice, ponuré zátišia, mĺkve izbice. Je život, keď už odkvitne, keď sú už telá suché, takmer priesvitné, je život drsne krutý. Starenky, starci v čakárňach smrti! A predsa ešte veria a prosia skromne Boha tie duše krotké, ubité, aby tak nádherné bolo všetko, čo ešte príde, ako to - dosiaľ prežité. A tajne dúfajú mlčiace starenky, keď sa už budú musieť odtiaľto hnúť, že pod zásterou utajeným kľúčom si budú môcť vymodlené nebo odomknúť. Starenky, starci, muži i ženy životom umučení . . . Bezmocne roztiahnuté Kristove ruky pribité na kríži. Vždy, keď vás navštívim, vždy keď vás vidím, aj vlastný koniec mi to priblíži.
(16. november 2004) Zo zbierky František Bábela: STOPY, Tisovec 2005 |
Zverejnené v
Bábela František
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.