Vitajte v zrube bezzubého starca, vykrývač, ktorý im zabezpečí nielen „šťavu“ internetu, ale i kvalitný telefónny i mobilný a televízny signál. Potom verím, že bude môcť komunikovať aj on nielen so mnou, ale i so svojím synom, ktorý momentálne žije až v ďalekom Nórsku.
Ale aby som neodišiel od hlavnej myšlienky. Pán Malák sa nám donedávna predstavoval ako autor viacerých príhod z lesa, ale i obecných aktivít. Verše neboli stredobodom jeho záujmu. Zrejme ho k ich tvorbe posmeľuje životná situácia i túžba overiť si aj iné spôsoby ukladania myšlienok jednu za druhou. Napísal ich zrejme hodne, pretože mi prezradil, že chodí s nimi až do Košíc, kde mu ich pekne zviažu, aby mal na úrovni o nich prezentáciu. Či sa mu to darí, posúďte sami po prečítaní niekoľko vybraných z tých, ktoré mi poslal:
|
Milovať poéziu ...
Počúvam, človek, nechceš báseň, srdce ti po nej nebaží? Azda ťa zmáha iná vášeň a drahokam si nevážiš ...
Bez verša budeš pustý, prázdny, jak letná lúka bez kvetov, nebudeš voňať ako jazmín a mysľou pôjdeš zastretou ...
Bolesť ťa bude dvakrát bolieť – v srdci i veľmi na duši, čo iné ako zhynúť, zomrieť potme na chladnom vankúši.
Na tvojom hrobe epitaf ti ryjem do mramoru, klopem a chcem sa opýtať: Nechceš sa vrátiť k žitia stolu?
Och, básnik, veľmi túžim bozkávať múzu v teplej vyhni a tvojim veršom láske slúžiť, tak ma z tej chladnej jamy zdvihni.
Už v silu básne uverím, hotujem veľké vzkriesenie, dušu si lásku operím a srdcom spúšťam zvonenie:
Vráť sa zas, človek, k poézii, je vzácnou perlou v mori žitia, proti zlu budeš otužilý a dobrou mysľou rána vítať ...
Opátka 31.3.2012 |
Už o dva roky bonviván (dnes mám „iba“ 68 ...)
O dva roky som bonviván, lev domáceho salónu, s pôžitkom ľahnem na diván, ďaleko od stresu a zhonu ...
Vo fľaške sunar – lahoda, zápražka rumu bude v ňom, to pravá raňajková pohoda, desiata: cigár s banánom ...
K obedu si dám mleté mäso na moju zubnú protézu svetom mi bude v kartách eso, z krčmy ma večer privezú ...
Budem mať družku Rózku, Rózu, snáď bude nežná, či aj krutá? Ochoriem pri nej na sklerózu? Jej láska mi mozog sputá? ...
Vypýtam cumlík od ženy, a v telke zapnej sexi-pipky, plienka mi zvlhne vzrušením, keď sa tie babe trú jak rybky ...
V električke mi dá miesto dievčina – kráska pozemská, v dojatí za to gesto s by-passom srdce zaplesá ...
Do banky pôjdem taxíkom, vybielim svoje účty, heš!, dajte pokoj s charitou! Ja kamarátov si chcem uctiť ...
A na obelisk vyryť dám, čo moje srdce bije – káže: „Tu iba zdriemol bonviván, bránice štekliť stále vládze ...“
Opátka 7.4.2012 |
Brum, brum ... (humorne)
Vítajte v zrube bezzubého starca, čo chabie, no hrá sa na medveďa, vľúdneho slova chce byť darca a na zlo dobrým odpovedať.
Vše deťom hlávky domotáva, že s medveďmi je kamarát a v brlohu že s nimi spáva, môže z ich špajze medu brať.
Čo sa však starec ľahko neprizná, že lepšie s macom ako s ľuďmi, kým v človeku sa často nevyzná, /z diaľky/ je brumko celkom vľúdny.
Ten vetchý dedko – to som ja, bezzubý medveď v ľudskej koži, čo sa ho deti vôbec neboja, aj Jurko Špak /3/ ho na zem zloží ...
Opátka 19.9.2013 |
||
|
Čo sa to deje s ľudským srdcom?
Čo sa to deje s ľudským srdcom? Ten prameň lásky vysychá ... Už nie je svetu štedrým darcom, namiesto kvetu vetchá lodyha.
Na lúkach žitia krutý bolševník zadúša nežné margarétky, cynik dnes hlavný záhradník, čo ľudskej láske chystá klietky ...
Mamonu ošiaľ vládu preberá, už mnohých vábi ligot zlata, srdce im závisť zastiera, mať viac a viac a viac ich máta.
V komôrke srdca trôni zloba a v žilách čudne kolotá namiesto krvi chladná voda. Odpláva ňou aj ľudská dobrota?
Pre ratu, človek, spamätaj sa! Zabojuj s hydrou nelásky, za bozkom slnca obaracaj sa, utekaj od zlej priepasti ...
Opátka 8.10.2013 |
Už nerád vidím kalendár
Minula sa mi moja jar i leto strmhlav uletelo, už nerád vidím kalendár, tichšie je srdce, slabne telo.
Pokoru kladie k nohám jeseň, konáre bukov kývu mi farbistú vrúcnu, tichu pieseň, bolero nôtia listami ...
Viac polien kladiem do krbu, oziaba ma aj v lete, snáď ešte zdolám Ostrvu, čau, Tatry, v bielom odeté ...
Stačí mi byť aj pri Floriánke, pri starej jedli – pri mame, čo roky trôni na polianke, aj po mne ešte zostane.
Opátka 21.11.2013 |
Už veľa plotov medzi ľuďmi
Raz v noci sa mi prisnilo, že od susedov búram plot, v sekerke ostrí sa to iskrilo, padla aj bránka, kde mám vchod.
Tak, ako snívam, tak aj cítim: už veľa plotov medzi ľuďmi, stráca sa družnosť v našom žití a krok nás vedie smerom bludným.
Plot od susedov a ploty v srdci, vysoké, že nič nevidieť, usádza nám prázdno v hrsti, doma ste, ľudia, či ste preč?
Na fotobunku, veľký kľúč zavretá brána do pevnosti, vymknutý je aj slnka lúč, v tom dome nechcú žiadnych hostí ... ++ Plním si sen a búram plot, vysádzam kvety – dvor im svedčí, znamenie ľuďom, poďte, poď, na pohár vína, na kus reči... Opátka 28.3.2013 |
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).