Vitajte v zrube bezzubého starca, vykrývač, ktorý im zabezpečí nielen „šťavu“ internetu, ale i kvalitný telefónny i mobilný a televízny signál. Potom verím, že bude môcť komunikovať aj on nielen so mnou, ale i so svojím synom, ktorý momentálne žije až v ďalekom Nórsku.
Ale aby som neodišiel od hlavnej myšlienky. Pán Malák sa nám donedávna predstavoval ako autor viacerých príhod z lesa, ale i obecných aktivít. Verše neboli stredobodom jeho záujmu. Zrejme ho k ich tvorbe posmeľuje životná situácia i túžba overiť si aj iné spôsoby ukladania myšlienok jednu za druhou. Napísal ich zrejme hodne, pretože mi prezradil, že chodí s nimi až do Košíc, kde mu ich pekne zviažu, aby mal na úrovni o nich prezentáciu. Či sa mu to darí, posúďte sami po prečítaní niekoľko vybraných z tých, ktoré mi poslal:
|
Milovať poéziu ...
Počúvam, človek, nechceš báseň, srdce ti po nej nebaží? Azda ťa zmáha iná vášeň a drahokam si nevážiš ...
Bez verša budeš pustý, prázdny, jak letná lúka bez kvetov, nebudeš voňať ako jazmín a mysľou pôjdeš zastretou ...
Bolesť ťa bude dvakrát bolieť – v srdci i veľmi na duši, čo iné ako zhynúť, zomrieť potme na chladnom vankúši.
Na tvojom hrobe epitaf ti ryjem do mramoru, klopem a chcem sa opýtať: Nechceš sa vrátiť k žitia stolu?
Och, básnik, veľmi túžim bozkávať múzu v teplej vyhni a tvojim veršom láske slúžiť, tak ma z tej chladnej jamy zdvihni.
Už v silu básne uverím, hotujem veľké vzkriesenie, dušu si lásku operím a srdcom spúšťam zvonenie:
Vráť sa zas, človek, k poézii, je vzácnou perlou v mori žitia, proti zlu budeš otužilý a dobrou mysľou rána vítať ...
Opátka 31.3.2012 |
Už o dva roky bonviván (dnes mám „iba“ 68 ...)
O dva roky som bonviván, lev domáceho salónu, s pôžitkom ľahnem na diván, ďaleko od stresu a zhonu ...
Vo fľaške sunar – lahoda, zápražka rumu bude v ňom, to pravá raňajková pohoda, desiata: cigár s banánom ...
K obedu si dám mleté mäso na moju zubnú protézu svetom mi bude v kartách eso, z krčmy ma večer privezú ...
Budem mať družku Rózku, Rózu, snáď bude nežná, či aj krutá? Ochoriem pri nej na sklerózu? Jej láska mi mozog sputá? ...
Vypýtam cumlík od ženy, a v telke zapnej sexi-pipky, plienka mi zvlhne vzrušením, keď sa tie babe trú jak rybky ...
V električke mi dá miesto dievčina – kráska pozemská, v dojatí za to gesto s by-passom srdce zaplesá ...
Do banky pôjdem taxíkom, vybielim svoje účty, heš!, dajte pokoj s charitou! Ja kamarátov si chcem uctiť ...
A na obelisk vyryť dám, čo moje srdce bije – káže: „Tu iba zdriemol bonviván, bránice štekliť stále vládze ...“
Opátka 7.4.2012 |
Brum, brum ... (humorne)
Vítajte v zrube bezzubého starca, čo chabie, no hrá sa na medveďa, vľúdneho slova chce byť darca a na zlo dobrým odpovedať.
Vše deťom hlávky domotáva, že s medveďmi je kamarát a v brlohu že s nimi spáva, môže z ich špajze medu brať.
Čo sa však starec ľahko neprizná, že lepšie s macom ako s ľuďmi, kým v človeku sa často nevyzná, /z diaľky/ je brumko celkom vľúdny.
Ten vetchý dedko – to som ja, bezzubý medveď v ľudskej koži, čo sa ho deti vôbec neboja, aj Jurko Špak /3/ ho na zem zloží ...
Opátka 19.9.2013 |
||
|
Čo sa to deje s ľudským srdcom?
Čo sa to deje s ľudským srdcom? Ten prameň lásky vysychá ... Už nie je svetu štedrým darcom, namiesto kvetu vetchá lodyha.
Na lúkach žitia krutý bolševník zadúša nežné margarétky, cynik dnes hlavný záhradník, čo ľudskej láske chystá klietky ...
Mamonu ošiaľ vládu preberá, už mnohých vábi ligot zlata, srdce im závisť zastiera, mať viac a viac a viac ich máta.
V komôrke srdca trôni zloba a v žilách čudne kolotá namiesto krvi chladná voda. Odpláva ňou aj ľudská dobrota?
Pre ratu, človek, spamätaj sa! Zabojuj s hydrou nelásky, za bozkom slnca obaracaj sa, utekaj od zlej priepasti ...
Opátka 8.10.2013 |
Už nerád vidím kalendár
Minula sa mi moja jar i leto strmhlav uletelo, už nerád vidím kalendár, tichšie je srdce, slabne telo.
Pokoru kladie k nohám jeseň, konáre bukov kývu mi farbistú vrúcnu, tichu pieseň, bolero nôtia listami ...
Viac polien kladiem do krbu, oziaba ma aj v lete, snáď ešte zdolám Ostrvu, čau, Tatry, v bielom odeté ...
Stačí mi byť aj pri Floriánke, pri starej jedli – pri mame, čo roky trôni na polianke, aj po mne ešte zostane.
Opátka 21.11.2013 |
Už veľa plotov medzi ľuďmi
Raz v noci sa mi prisnilo, že od susedov búram plot, v sekerke ostrí sa to iskrilo, padla aj bránka, kde mám vchod.
Tak, ako snívam, tak aj cítim: už veľa plotov medzi ľuďmi, stráca sa družnosť v našom žití a krok nás vedie smerom bludným.
Plot od susedov a ploty v srdci, vysoké, že nič nevidieť, usádza nám prázdno v hrsti, doma ste, ľudia, či ste preč?
Na fotobunku, veľký kľúč zavretá brána do pevnosti, vymknutý je aj slnka lúč, v tom dome nechcú žiadnych hostí ... ++ Plním si sen a búram plot, vysádzam kvety – dvor im svedčí, znamenie ľuďom, poďte, poď, na pohár vína, na kus reči... Opátka 28.3.2013 |
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.