
Peter Mirvaj sa narodil sa v roku 1944 v Čiernej Lehote. Jeho otec bol elektrikár, neskôr hlavný energetik v Slavošovských papierňach, kde pracovala aj jeho mama ako úradníčka. Napriek tomu, že vychodila iba meštianku, bola veľmi sčítaná, zanietená ochotnícka herečka a režisérka v divadelnom súbore Sama Chalupku v Čiernej Lehote, uznávaná aj v celoslovenskom meradle, o čom svedčí aj to, že sa jej meno dostalo i do Encyklopédie dramatických umení Slovenska. Práve ona priviedla svojho syna k literatúre. Tento vzťah sa u neho rozvíjal aj počas jeho školských rokov. Do školy chodil v Čiernej Lehote, v Slavošovciach (OSŠ), maturoval na Gymnáziu (SVŠ) v Rožňave v roku 1961. Potom študoval na pedagogickom inštitúte v Košiciach a štúdium zavŕšil na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. V roku 1964 začal učiť svoju aprobáciu (slovenský jazyk a dejepis) na Základnej škole v Jaklovciach v okrese Gelnica. Okrem pedagogickej práce publikoval aj v Učiteľských novinách, či v Historickej revue (Príjímacie skúšky – vyvrcholenie školskej práce (1984), Vyberte si z knižnice pedagogických čítaní (1995), Záhada kráľovninho oka. Portrét krásnej Nefriti (1996) a i.). Tu sa aj oženil, vybudoval dom a vychoval dve deti - syna Petra a dcéru Ninu. S výnimkou šiestich rokov, kedy pracoval na školskej správe v Spišskej Novej Vsi ako vedúci metodického oddelenia, celý svoj profesijný život strávil v Jaklovciach.
Básne píše od študentských čias. Postupne sa zbierali a ukladali do priečinka, aby v roku 2012 pričinením Divadelného súboru Jozefa Gregora Tajovského v Jaklovciach (ktorý tu od roku 1921 nepretržite funguje) vyšli knižne v básnickej zbierke „Z hĺbky duše...“ K jej obsahu a zameraniu Peter Mirvaj poznamenal: „Tie pochmúrnejšie vznikli od lanského leta, kedy vyvrcholili moje zdravotné problémy. Zdalo sa, že sa už z toho "nevylížem", tak som pociťoval potrebu rozlúčiť sa s najbližšími takouto formou.
Ale Prozreteľnosť chcela inšie, a tak som sa pozbieral a ešte fungujem...“Viac vyslovil v príhovore k svojej básnickej zbierke:
„Život je v konečnom dôsledku veľmi krátky. Ubehne ako voda medzi prstami. Ani sa nenazdáme a je tu čas zamyslieť sa nad životom, urobiť súvahu, bilancovať. Každý z nás túži zanechať po sebe nejaké posolstvo. Ono môže byť vo forme výsledkov celoživotnej práce, v potomstve, hmotných statkoch, ale aj v duchovnom odkaze.
Mojou celoživotnou záľubou bola literatúra vo všetkých jej podobách. Napĺňala ma tak, ako napĺňa priezračná voda čerstvo vykopanú studňu, ako napĺňa spev vtákov jarnú prírodu, ako napĺňa ticho lesnú húštinu...
K literatúre ma priviedla moja matka, ktorej som za to nekonečne vďačný. Môj vzťah k literatúre sa prehlboval prostredníctvom štúdia učiteľského remesla. Mojím básnickým otcom bol Miroslav Válek, krstným otcom Milan Rúfus. Obaja sú už ne pravde Božej, ale ich odkaz vo mne stále rezonuje.
Samozrejme, moje výtvory nesiahajú týmto velikánom slovenskej literatúry ani po členky. Napriek tomu ma hreje myšlienka a túžba podeliť sa so svojou záľubou a jej výsledkami aj s inými ľuďmi, ktorým je blízka táto oblasť ľudskej činnosti.
Preto som prijal ponuku priateľov z Ochotníckeho súboru Jozefa Gregora Tajovského, ktorý ma v tomto smere oslovili. Veľmi srdečne im za to ďakujem.Moja vďaka patrí aj ľuďom, ktorí pomohli uskutočniť tento zámer po materiálnej stránke a poskytli realizátorom nezištnú pomoc.
Ďakujem aj všetkým tunajším ľuďom, ktorí mi vytvorili podnetné prostredie, vhodné na rozvíjanie mojich zámerov, a vďaka ktorému tu žijem svoj pokojný život...“
Ponúkame niekoľko básní zo zbierky Z hĺbky duše... a prajeme vám pri ich čítaní pekné chvíle.
M.M.
Učiteľom
|
Dieťa je vskutku krásna nádoba, |
|
Dieťa vie byť i taká nádoba, |
|
|
|
|
|
Dotyky múzy Pred vstupom do chrámu Tálie tej božskej múzy, ktorá čaká zamatovej krásy, nádhery Zastav sa, skloň ticho hlavu, Rozprestri krídla svojej duše Chráň v sebe dotyk tejto krásy, |
|
Na rozlúčku Bola si ako nežná víla, Tak teda zbohom, krásna pani! Tak teda, adieu, smutná dáma, Neboj sa, mňa tu nezaveje, Keď na odchod ti chýba sila,
|
Zima
|
|
|
Naváľa múry snehu. |
|
Mráz zamkne riekam ústa. |
{jcomments on}






























S potešením môžeme konštatovať, že stránka Maj Gemer sa postupne rozrastá nielen o návštevníkov a čitateľov, ale aj o ďalších zaujímavých prispievateľov. Jedným z nich je aj Peter Mirvaj, rodák z Čiernej Lehoty, ktorý, aj keď ho osud zavial do susedného okresu Gelnica, ani po rokoch Gemerčanom a Čiernolehoťanom neprestal byť. Svedčia o tom aj jeho viaceré literárne návraty do rodného kraja. Čitatelia mali možnosť spoznať jeho „Lehotské balady“, ktoré zozbieral v svojej rodnej obci
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.