vedeli, tak to bolo aj na tri, štyri dni. O Rudovi rozprávali aj to, ako má dom pekne zariadený. Bol to prvý Cigáň, ktorý v tom čase mal luster v izbe. A o tom lustri vám chcem práve napísať, ako sa k nemu dostal. Lebo toľko peňazí nemal, aby si ho kúpil. Stalo sa jednej noci, keď už všetci spali, že im zrazu začal niekto búchať na okno. „Vstávaj Rudy,“ volal hadži, „treba ísť k pánom hrať. Poslali ma za tebou. A zober si so sebou niekoho, koho chceš, len sa ponáhľaj. Už ťa čakajú. Ja už idem a ty príď aj s tým druhým.“ Rudy rýchlo vstal, obliekol sa, zavolal si cimbalistu a ponáhľali sa k pánovi. Keď vstúpili do miestnosti, Rudy si všimol, že sú tam tí najbohatší páni z celej doliny. Už mali všetci vypité. Keď páni videli, že prišli hudobníci, veľmi sa potešili. Pán gróf išiel k Rudovi a povedal mu: „Zaplatím ti, koľko budeš pýtať, neboj sa. To ti sľubujem ja!“ A bil sa pritom do pŕs. Jeden z tých pánov povedal: „Nesľubuj, ale sa ho opýtaj, čo za to chce. Aby vedel, za čo bude hrať.“ Rudovi, len čo vstúpil do domu, padol do oka luster. Veľmi sa mu zapáčil.
„No povedz Rudy, čo za to?“
„Môj hrdý pán, keď vám poviem, budete sa hnevať.“
„Nie Rudy, nebudem sa hnevať. Keď ti dá sľub pán gróf, tak tomu ver.“ Pridal sa druhý pán. „Dobre, tak vám poviem, páči sa mi váš luster.“ Hrdí a bohatí páni sa začali smiať.
„Dobre Rudy, nie si taký hlúpy, dostal si ma. No nehnevám sa, ale aby si vedel, tento luster bol veľmi drahý. Aby si ho nedostal tak ľahko, tak sa stavíme, kto z nás dvoch bude silnejší, kto viac vydrží. Ja tvrdím, že nevydržíš tak dlho hrať, kým ja sa budem baviť, a že nezaspím skôr ako ty. Keď zaspím skôr, luster je tvoj. Keď zaspíš ty, pôjdeš domov bez lustru a nedostaneš ani korunu.“
„Dobre, ako ste povedali, tak bude.“ Hrdí páni sa smiali, že to Rudy nevydrží, lebo vedeli, koľko vie vydržať pán gróf, keď pije.
A tak začali. Rudy hral pesničku za pesničkou, páni sa bavili, spievali, tancovali. Prešla noc, bolo ráno. Pán gróf spieval, tancoval, Rudy hral. Prišla noc, páni jedli, pili. Poslali si aj pre ženy. Prišla zase noc, niektorí už nevládali, ale pán gróf sa bavil ďalej. Rudy si už myslel, že to nevydrží. Tak to vyzerá, že budem hrať zadarmo. Cimbalista už spal pod cimbalom. Pán gróf sa na neho usmieval. Rudy začal rozmýšľať, ako to spraviť, aby zadarmo nehral. Už bolo pred polnocou, keď začal hrať pomalé pesničky. Ostatní páni už všetci spali, len pán gróf bol hore a spieval. Rudy začal hrať cigánsku pesničku. Keď pán gróf počul pesničku, dal si ju zahrať ešte raz. A Rudy ju hral a hral a hral. A tak Cigáni rozprávali, že cigánska pesnička Čhajori romaňi, dievčatko cigánske, cigánska hymna, uspala grófa. Sám pán gróf zvesil luster a dal ho Rudovi. Vyhral si poctivo. A najviac sa mi páči, že vieš, načo máš hlavu.
Sar o Rudi vitezinďa o lustro
Kaj sja, odoj sja jekh romňi le romeha. Sja len štár čhaja. Ola čhaja sle báre šukár. O híro džalas pal lende pal i ceji veďa. I daj hin šukár th´o dad hin šukár, našťik oven o čhaja džungale. Avka vakernas o Roma. Odá sja čáčo. O dad sja aso šukár, o romňa pal leste vakernas, hoj hino jekšukareder murš maškar o Roma te pal i veďa. Na sja čak šukár, sja goďaver u džanlas te šukár pri lavuta te bašaven. O ungrika raja kamenas čak le te bašaven. Na sja odá akarsavo lavutári, kas kamnas o ungrika barvale manuša. Mer kanak jon mulatinenas, avka odá sja te trin štár ďivesa. U so hin čáčo, hin odá, hoj jon te mulatinen džanenas. Na akarsavo lavutári lenca avri ikrelas te bašaven. Savóre Roma vakernas, sar hin le Rudiske šukáre andro kher. Sja angutno Rom pri veďa, so le sja andro kher lustro. U pal odá lustro tumenge vakerá, sar le chuňa. Mer aci lóve le na sja te cinel peske le jov korkóro. Má savóre sovnas, kanak le Rudiske valeko marlas pri ablaka.
„Ušťi, Rudi,“ vičinlas o gádžo. „Kampel te bašaven le rajenge. Bičhade man vaš tuke. Vičin ke tu mek valekas, kas kames. Čak siďar. Má užaren tut. Má me džav, tu jav ole ávreha, kas tuke avri leha.“ Géja het. O Rudi sig ušťija upre, sig pe urďa upre, vičinďa peske le cimbalmoši u siďarde ko grofo. Sar uštarde ko grofo andro kher, dikhja, hoj odoj sle ola jekhírešnedere manuša pal i ceji veďa. Má sle savóre falato máte. Sar dikhle, hoj ále o lavutára, báre lošajile. O grofo géja ko Rudi u phenďa leske: „Poťiná tuke, keci mangeha. Ma dara. Chudeha, so tuke mangeha. Odá tuke priminav me!“ U marlas pe andro kojin. Jekh ole barvale manušendar phenďa: „Ma priminker, phuč angutno, so kamel. Te džanel, vaš soske bašavla adá rom.“ U kezdinďa te hasan, sar máto manuš. Le Rudiske, sar uštarďa ko grofo andro kher, péja andro jakha o lustro. Báre pe leske tecinďa.
„No phen, Rudi, so kames?“
„Míro hírešno grofo, te tuke phena, rušeha pre ma.“
„Na, Rudi, na rušá. Te tuke priminel o grofo, avka paťa.“
„Láčhe, avka tuke phenav. Tecinel pe mange báre tíro lustro.“ O hírešne barvale manuša kezdinde báre te hasan. „Láčhe Rudi, na sjal dilino. Chuňal man. No na rušav, te džanes, adá lustro hin báre kuč, no te na le chudes avka lokone, avka thovas lav. Te avri ikreha te bašaven, so me mulatiná, no naštik áčhes préko te bašaven. Hiba akor chudeha o lustro, te me sigeder tele sova u tu mek bašaveha.“
„Láčhe, sar phenen, avka ela.“ O barvale manuša hasanas hoj o Rudi odá avri na ikrela, mer savóre džanenas, hoj o grofo džanel avri but te ikren, kanak mulatinel.
Avka kezdinde. O Rudi bašavlas ďíji pre ďíjate. Jon pijenas khelenas. Préko géja i rat, má sja raťaha. O grofo ďijavlas, khelelas. O Rudi bašavlas. Ája i raťi, o raja chanas, pijenas. Bičhade pumenge te vaš o džuvja. Ája i raťi, valesave má na birinenas, sovnas. O grofo dureder mulatinlas. O Rudi má gondolinlas, talam avri na ikrá. Avka odá dičhol, hoj hijabaske bašavá. O cimbalmoši má sovlas tel i cimbalma. O grofo pre leste hasalas. O Rudi kezdinďa te gondolinen, sar odá te keren, te na bašavel hijabaske. Má sja angli jepaš rat, kanak kezdinďa te bašaven polóke ďíja. Má savóre raja sovnas, o grofo sja upre u ďijavlas. O Rudi kezdinďa te bašaven romaňi ďíji. Sar o grofo šunďa, diňa peske la te bašaven megin. O Rudi la bašavlas, bašavlas, bašavlas.
Avka o Roma vakernas pandik but berša, hoj i romaňi ďíji ‚čhajóri romaňi‘ sovjarďa le grofo. Korkóro o grofo tele lija o lustro u diňa le Rudiske. „Le, tíro hino. Ňerindal paťivalone. U jekbuter pe mange tecinel odá, hoj džanes, soske hin le manušeske i goďi.“ U le Rudi sja angutno Rom, so le sja lustro.
(Poviedka bola prvýkrát publikovaná v roku 2009.)































Na našej stránke sa dnes po prvýkrát ako autorka objavuje rómska spisovateľka Zlatica Rusová, ktorá na dôchodku žije v Kameňanoch na strednom Gemeri. Z dostupných materiálov som sa dozvedel, že pani Rusová pochádza z hudobníckej rodiny. Je členkou Rómskeho literárneho klubu v Banskej Bystrici. Písať začala v čase, keď vážne onemocnela a voľné chvíle liečenia využila aj cez svoje poznámky, ktoré písala ešte v mladších rokoch. Dnes s jej dovolením uverejňujem poviedku Ako Rudo vyhral luster. Ide o pravdivý príbeh, ktorý autorke vyrozprával jej starý otec. Vďaka tomu, že pani Rusová píše nielen rómsky, ale aj po slovensky, môžete si poviedku prečítať v slovenskom jazyku i v rómskom.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-