Na druhý, či tretí deň ho nebolo. Raj šípových ruží zostal opustený..., a nedokončený.
Dennodenne som sa snažila o pokoru. Pestovala som si ju, chránila. Lenže tá moja poníženosť sa veľmi rýchlo premenila na clivotu, na môj svetabôľ.
Stíchla som navonok, a i v duši. Žeby som mohla, žeby som vládala kráčať ďalej. Nie vždy sa darilo, veľakrát ten zvyšok starostlivo opatrovanej pokory vytláčal vzdor, pocity krivdy a zarovno s nimi neschopnosť pohnúť sa dopredu. Našťastie, včas sa v duši, zmysloch, v celom bojujúcom tele ozvalo to Jákobovo: kto má v duši pokoru… A fungovalo. Celé týždne, mesiace, i v onen deň, keď „z moci úradnej a s ľútosťou“ prišlo oznámenie, že „Jákob Raubner bol hrdina“. Bol! Nie je, a už ani nebude. Hrdinovia obyčajne zostávajú na frontoch. A to predovšetkým vtedy, keď sa bojisko stane cmiterom.
Ako v takých okamžikoch zachovať v sebe pokoru?
Začas som kvílila, potom už len tíško plakala. A neustále pátrala po vytrácajúcej sa pokore. Zhľadúvala som ju i v duši, i v srdci, v celučičkom tele. Nebolo jej...! Odišla s nádejou, odišla s Jákobom.
Nedokončený gobelín som zavesila na zábradlie úzkej pavlače, aby ho zbadal každý, kto len vojde do obchodu. A aby som mohla každému, samozrejme, že ochotne, vysvetliť: „... ten nie je na predaj! Čo nevidíte? Nie je hotový. Príde Jákob z talianskeho frontu, to sa rozumie, že ho dokončí...!“
Nedokončí. Vedela som, že nedokončí. Vedela som, že klamem. Seba, syna, všetkých. Naostatok, už niet zábradlia, niet pavlače a koniec koncov niet ani Raubnerovej galantérie.
Ako veľká rozďavená papuľa s vymlátenými zubami, tak vyzeral spustošený obchodík s poroztváranými, povylamovanými dverami, s rozbitým výkladom. Rabovali a zároveň ničili. Presvedčení a povzbudení vidinou majetku, ktorá ich vraj vytrhne z ich núdze. Práve z tej biedy, za ktorú si v mnohom mohli sami...
Nikto nič nenašiel z čoho by zbohatol. Len čačky. Milé, praktické a v obyčajnom človečom živote i potrebné drobnôstky, ktoré sa sem-tam zídu, a ktoré navyše tešia. A predsa! Blázni. Vetrili bohatstvo a zároveň zhľadúvali nepriateľa, príčinu svojej chudoby.
Hanzi poroztváral jedny i druhé vchodové dvere. Rešpekt pred aj tak inakším svetom Esterinho domu mu nedovolil vojsť ďalej ako do kuchyne. Aspoň tam otvoril ťažké drevené okenice, i okno nasmerované priamo do útrob neuveriteľne zeleného sadu i záhrady. Robil to síce s veľkým hrmotom, ale dôkladne, pomaličky. Akoby im dvom dával návod: hľaďte, takto sa to robí! Vy tu predsa budete žiť! Potom sa pratal z domu.
Zvláštny pocit. Úplne cudzia, nepoznaná, aj keď všetkým potrebným zariadená domácnosť. Vraj nový domov. Veci, vecičky, ktoré sú v absolútnom dostatku i poriadku, prichystané pre bežný život. Iba živá bytosť chýba. Tá akoby práve vybehla z domu a nie a nie sa vrátiť. Čierna glotová zástera prehodená cez kuchynskú stoličku, pri vchodových dverách pohodené súkenné papuče, posteľ nepostlatá. Ktovie odkedy... V prvom momente sa nemožno ubrániť pocitu, že „tante“ Ester čochvíľa príde a život pôjde v starých koľajach. Lenže človečia dočasnosť je taká. Končí v jednom kratučkom okamihu.
Všetko neživé, čím bola „tante“ Ester desiatky rokov obklopená, zostalo nedotknuté. Teraz akoby čakalo komu bude užitočné. Nebolo toho málo: mohutná posteľ v zadnej izbe s rovnako masívnymi nočnými stolíkmi, skriňa a jedna komoda medzi oknami. Druhá v protiľahlom kúte. Nechýbalo ani ťažké kameninové umývadlo s ešte ťažším krčahom na vodu. Toto, i zariadenie veľkej jedálne si „tante“ Ester doniesla z rodného domu. Veľmi, veľmi dávno ho vraj zdedila po nie celkom nemajetných rodičoch. Komu toto všetko zostane po jej smrti, o to sa nikdy nestarala. Jedno je však isté, že za jej života s jej pomocou nikto z famílie nerátal. Najmä Jákob nie. Poznať ju dobre nepoznal, stačilo spomínanie Jákobovho otca. Bol Esteriným starším bratom. V časoch Jákobovho detstva a mladosti rozprávanie práve o nej malo silu legiend. Pre mladého Jákoba a jeho ženu Evu, „tante“ Ester bola nedobytným hradom, o dobýjanie ktorého nemal nikto ani odvahu, ani chuť. Našťastie ani naliehavosť...
Galantérka Jákoba a Evy Raubner bola v poriadku i bez Esterinej pomoci. Chudobne, nie celkom ľahko, ale fungovala.
„Vyzerá, že je všetko uložené. Alebo sme na niečo pozabudli...?“ povzdychla si Eva a s otázkou v hlase rukou a navyše láskavým pohľadom chlapca pohladila. Bola ustatá, ale spokojná. Za tri dni poukladali všetky svoje poklady, ktoré doterigali z mesta. V kuchyni a v jednej z izieb sa pokúšali vytvoriť svoj svet podľa vlastných predstáv. A to aspoň do takej miery, ako im to len dovolilo zariadenie bývalej, už nebohej majiteľky. Strechu nad hlavou mali, čo bolo veľmi dôležité. O pocite istoty, o pocitoch domova nemohlo byť ani reči.
„Mamele, zostaneme tu dlho, alebo už musíme... naveky?“ opýtal sa Johan nesmelo, ale s najväčšou dávkou familiárnosti. Ani nevedela odkedy v chlapcovi zostalo – pre ňu to najmilšie – mamele. Takéto oslovenie si priniesla z ďalekého domova, z praobyčajnej židovskej famílie, ktorá na predmestí bohatej Viedne viac príštipkárčila, ako by žila nad pomery. Často pred chlapcom na všetkých a všetko tam u nich doma spomínala. A Johan? Ten ešte radšej počúval. Svet jej detstva v pestrofarebných rozprávaniach bol pre nich oboch akousi rajskou hudbou, pri ktorej sa jej chlapcovi šťastne zaspávalo.
Ešte iba čosi viac ako desaťročný a svet okolo neho sa už rúcal s následkami, ktoré sa ho až príliš dotýkali. Každým dňom dospieval, ba hádam prirýchlo ostarieval, a to až tak, že po niekoľkých mesiacoch v novom domove sa stal takmer rovnocenným partnerom osamelej matky. Potom spolu vymýšľali, spolu rozhodovali a napokon i vykonali. Sami. Mlčanlivý Hanzi im bol večne v pätách a i keď o tom veľa nenahovorili, cítili v ňom pomoc do tej miery, že vždy, a bez požiadania, či prosenia, dohliadol na to, v čom si nevedeli poradiť. Lebo i na také veci naďabili, ktorým mestský človek na dedine neporozumie, v čom sa jednoducho nevyzná. Aspoň nie zo začiatku.
„Žiť sa musí,“ často hovorievala frau Eva Raubner.
„A komu, a načo by tu, na dedine, bol obchod s cvernami, s gobelínmi, so stužkami…?! Kto to kedy videl v takejto dedinke – a galantérka?!“ presviedčala vlastnú túžbu, ktorú jej na rozdiel od hoci len malého krámika, nikto rozbiť a ani zničiť nemôže. Ani sa o ňu, veruže, obrať nedá.
„S tým je teda naveky koniec.“ Usúdila správne, ale obchodovania sa, ako sa ukázalo po čase, nevzdávala.
Už prvú jeseň popredala takmer celú úrodu ovocia z Esterinej záhrady. Žiadna sláva, neveľké zisky, ale predsa. Nakúpila sliepky, veľa sliepok, i inej hydiny. Vajíčko k vajíčku - takmer všetky putovali do krámov v najbližšom mestečku. Podomoví priekupníci prišli raz, viackrát. Veľmi skoro pobadali, že neprichádzajú nadarmo, a neodchádzajú naprázdno.
„Príde pán Indich. Treba nám chystať tovar...,“ pripomenula matka v presvedčení, že v Johanovi má jedinečného spoločníka. A aj mala! Zvláštne, ale chlapca matkina starosť, ba až očividná zaneprázdnenosť obšťastňovala.
„Aspoň nemyslí na otca, aspoň zabudne na obchodík v mestečku...,“ úfal sa, a s nadšením vymýšľal, čo by bolo výhodnejšie, čo užitočnejšie urobiť, zohnať a popripravovať.
„Hanzi doniesol od vyšnej susedy na predaj kurčatá. Vraj bude i slanina od gazdov. Indich všetko odvezie do mesta, nás vyplatí a my zase ľudí tu, v dedine. Neboj sa, trošku si pomôžeme, po čase sa zmôžeme. A ak to bude fungovať, budeme sa poriadne obracať,“ dodala, povzbudzujúc viac svoje boľavé vnútro ako chlapcove požiadavky. Ten sa, veruže, na svoj vek príliš skoro rozhľadel.
Raz do týždňa, s pravidelnosťou jemu vlastnou, prichádzal starý Indich, o pôvode ktorého nikto ani len nezauvažoval.
„Izraelita Indich...?!“ pousmial sa obyčajne farár Stanko, keď prišla reč na žida neurčitého veku. Poznal ho už dlhé, dlhé roky. Prechádzal Hobgárdom akoby od nepamäti.
„Obchodník ako má byť, nezaprie svoj pôvod, ale...! Nepodvedie. To si na ňom cením a ctím!“ dodal kňaz veselo, a najmä s patričným dôrazom. Izraelita Izák Indich či v zime, či v lete so starým vyšediveným klobúkom na hlave a v čiernom dlhom kaftane, dohrkotal do dediny na dvojkolesovej káre ťahanej starým poloslepým koňom Furtom, aby odniesol to, čo dedine nechýbalo a priniesol zase tovar vzácny i žiadaný v každej, aj dedinskej domácnosti. Časom obchod fungoval bezchybne. Lebo zvláštna mladá gazdiná, ktorú nikto nevolal inakšie ako frau Eva Raubner, mala vždy čo ponúknuť. Akurát do bylín, do mastičiek a všelijakých medikamentov sa „tante“ Ester nikdy nepustila. Zostali v útrobách jednej z izieb, kde nebohá Ester mala svoj tajuplný tovar. Po istom čase ich s Johanom pomaličky vypratali.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová-Faklová
{jcomments on}































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-