Hanzi poroztváral jedny i druhé vchodové dvere. Rešpekt pred aj tak inakším svetom Esterinho domu mu nedovolil vojsť ďalej ako do kuchyne. Aspoň tam otvoril ťažké drevené okenice, i okno nasmerované priamo do útrob neuveriteľne zeleného sadu i záhrady. Robil to síce s veľkým hrmotom, ale dôkladne, pomaličky. Akoby im dvom dával návod: hľaďte, takto sa to robí! Vy tu  predsa budete žiť! Potom  sa pratal z domu.
          Zvláštny pocit. Úplne cudzia, nepoznaná, aj keď všetkým potrebným zariadená domácnosť. Vraj nový domov. Veci, vecičky, ktoré sú v absolútnom dostatku i poriadku, prichystané pre bežný život. Iba živá bytosť chýba. Tá akoby práve vybehla z domu a nie a nie sa vrátiť. Čierna glotová zástera prehodená cez kuchynskú stoličku, pri vchodových dverách pohodené súkenné papuče, posteľ nepostlatá. Ktovie odkedy... V  prvom momente sa nemožno ubrániť pocitu, že „tante“ Ester čochvíľa príde a život pôjde v starých koľajach. Lenže človečia dočasnosť je taká. Končí v jednom kratučkom okamihu.
          Všetko neživé, čím bola „tante“ Ester desiatky rokov obklopená, zostalo nedotknuté. Teraz akoby čakalo komu bude užitočné. Nebolo toho málo: mohutná posteľ v zadnej izbe s rovnako masívnymi nočnými stolíkmi, skriňa a jedna komoda medzi oknami. Druhá  v protiľahlom kúte. Nechýbalo ani ťažké kameninové umývadlo s ešte ťažším krčahom na vodu. Toto, i  zariadenie veľkej jedálne si „tante“ Ester doniesla z rodného domu. Veľmi, veľmi  dávno ho vraj zdedila po nie celkom nemajetných rodičoch. Komu toto všetko zostane po jej smrti, o to sa nikdy nestarala. Jedno je však isté, že za jej života s jej pomocou nikto z famílie nerátal. Najmä Jákob nie. Poznať ju dobre nepoznal, stačilo spomínanie Jákobovho otca. Bol Esteriným starším bratom. V časoch Jákobovho detstva a mladosti rozprávanie práve o nej malo silu legiend. Pre mladého Jákoba a jeho ženu Evu, „tante“ Ester bola nedobytným hradom, o dobýjanie ktorého nemal nikto ani odvahu, ani chuť. Našťastie ani naliehavosť...
          Galantérka Jákoba a Evy Raubner bola v poriadku i bez Esterinej pomoci. Chudobne, nie celkom ľahko, ale fungovala.

          „Vyzerá, že je všetko uložené. Alebo sme na niečo pozabudli...?“ povzdychla si Eva a s otázkou v hlase rukou a navyše láskavým pohľadom chlapca pohladila. Bola ustatá, ale spokojná. Za tri dni poukladali všetky svoje poklady, ktoré doterigali z mesta. V kuchyni a v jednej z izieb sa pokúšali vytvoriť svoj svet podľa vlastných predstáv. A to aspoň do takej miery, ako im to len dovolilo zariadenie bývalej, už nebohej majiteľky. Strechu nad hlavou mali, čo bolo veľmi dôležité. O pocite istoty, o pocitoch domova nemohlo byť ani reči.
          „Mamele, zostaneme tu dlho, alebo už musíme... naveky?“ opýtal sa Johan nesmelo, ale s najväčšou dávkou familiárnosti. Ani nevedela odkedy v chlapcovi zostalo –  pre ňu to najmilšie – mamele. Takéto oslovenie si priniesla z ďalekého domova, z praobyčajnej židovskej famílie, ktorá na predmestí bohatej Viedne viac príštipkárčila, ako by žila nad pomery. Často pred chlapcom na všetkých a všetko tam u nich doma spomínala. A Johan? Ten ešte radšej počúval. Svet jej detstva v pestrofarebných rozprávaniach bol pre nich oboch akousi rajskou hudbou, pri ktorej sa jej chlapcovi šťastne zaspávalo.
            Ešte iba čosi viac ako desaťročný a svet okolo neho sa už rúcal s následkami, ktoré sa ho až príliš dotýkali. Každým  dňom dospieval, ba hádam prirýchlo ostarieval, a to až tak, že po niekoľkých mesiacoch v novom domove sa stal takmer rovnocenným partnerom osamelej matky. Potom spolu vymýšľali, spolu rozhodovali a napokon i vykonali. Sami. Mlčanlivý Hanzi im bol večne v pätách a i keď o tom veľa nenahovorili, cítili v ňom pomoc do tej miery, že vždy, a bez požiadania, či prosenia, dohliadol na to, v čom si nevedeli poradiť. Lebo i na také veci naďabili, ktorým mestský človek na dedine neporozumie, v čom sa jednoducho nevyzná. Aspoň nie zo začiatku.
„Žiť sa musí,“ často hovorievala frau Eva Raubner.
„A komu, a načo by tu, na dedine, bol obchod s cvernami, s gobelínmi, so stužkami…?! Kto to kedy videl v takejto dedinke – a galantérka?!“  presviedčala vlastnú túžbu, ktorú jej na rozdiel od hoci len malého krámika, nikto rozbiť a ani zničiť nemôže. Ani sa o ňu, veruže, obrať nedá.
„S tým je teda naveky koniec.“ Usúdila správne, ale obchodovania sa, ako sa  ukázalo po čase,  nevzdávala.
          Už prvú jeseň popredala takmer celú úrodu ovocia z Esterinej záhrady. Žiadna sláva, neveľké zisky, ale predsa. Nakúpila sliepky, veľa sliepok, i inej hydiny. Vajíčko k vajíčku - takmer všetky putovali do krámov v najbližšom mestečku. Podomoví priekupníci prišli raz, viackrát. Veľmi skoro pobadali, že neprichádzajú nadarmo, a neodchádzajú naprázdno.
„Príde pán Indich. Treba nám chystať tovar...,“  pripomenula matka v presvedčení, že v Johanovi má jedinečného spoločníka. A aj mala! Zvláštne, ale chlapca matkina starosť, ba až očividná zaneprázdnenosť obšťastňovala.
„Aspoň nemyslí na otca, aspoň zabudne na obchodík v mestečku...,“ úfal sa, a s nadšením vymýšľal, čo by bolo výhodnejšie, čo užitočnejšie urobiť, zohnať a popripravovať.
„Hanzi doniesol od vyšnej susedy na predaj kurčatá. Vraj bude i slanina od gazdov. Indich všetko odvezie do mesta, nás vyplatí a my zase ľudí tu, v dedine. Neboj sa, trošku si pomôžeme, po čase sa zmôžeme. A ak to bude fungovať, budeme sa poriadne obracať,“ dodala, povzbudzujúc viac svoje boľavé vnútro ako chlapcove požiadavky. Ten sa, veruže, na svoj vek príliš skoro rozhľadel.
          Raz do týždňa, s pravidelnosťou jemu vlastnou, prichádzal starý Indich, o pôvode ktorého nikto ani len nezauvažoval.
„Izraelita Indich...?!“  pousmial sa obyčajne farár Stanko, keď prišla reč na žida neurčitého veku. Poznal ho už dlhé, dlhé roky. Prechádzal Hobgárdom akoby od nepamäti.
„Obchodník ako má byť, nezaprie svoj pôvod, ale...! Nepodvedie. To si na ňom cením a ctím!“  dodal kňaz veselo, a najmä s  patričným dôrazom. Izraelita Izák Indich či v zime, či v lete so starým vyšediveným klobúkom na hlave a v čiernom dlhom kaftane, dohrkotal do dediny na dvojkolesovej káre ťahanej starým poloslepým koňom Furtom, aby odniesol to, čo dedine nechýbalo a priniesol zase tovar vzácny i žiadaný v každej, aj dedinskej domácnosti. Časom obchod fungoval bezchybne. Lebo zvláštna mladá gazdiná, ktorú nikto nevolal inakšie ako frau Eva Raubner,  mala vždy čo ponúknuť. Akurát do bylín, do mastičiek a všelijakých medikamentov sa „tante“ Ester nikdy nepustila. Zostali v útrobách jednej z izieb, kde nebohá Ester mala svoj tajuplný tovar. Po istom čase ich s Johanom pomaličky vypratali.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová-Faklová

{jcomments on}