Na druhý, či tretí deň ho nebolo. Raj šípových ruží zostal opustený..., a nedokončený.
Dennodenne som sa snažila o pokoru. Pestovala som si ju, chránila. Lenže tá moja poníženosť sa veľmi rýchlo premenila na clivotu, na môj svetabôľ.
Stíchla som navonok, a i v duši. Žeby som mohla, žeby som vládala kráčať ďalej. Nie vždy sa darilo, veľakrát ten zvyšok starostlivo opatrovanej pokory vytláčal vzdor, pocity krivdy a zarovno s nimi neschopnosť pohnúť sa dopredu. Našťastie, včas sa v duši, zmysloch, v celom bojujúcom tele ozvalo to Jákobovo: kto má v duši pokoru… A fungovalo. Celé týždne, mesiace, i v onen deň, keď „z moci úradnej a s ľútosťou“ prišlo oznámenie, že „Jákob Raubner bol hrdina“. Bol! Nie je, a už ani nebude. Hrdinovia obyčajne zostávajú na frontoch. A to predovšetkým vtedy, keď sa bojisko stane cmiterom.
Ako v takých okamžikoch zachovať v sebe pokoru?
Začas som kvílila, potom už len tíško plakala. A neustále pátrala po vytrácajúcej sa pokore. Zhľadúvala som ju i v duši, i v srdci, v celučičkom tele. Nebolo jej...! Odišla s nádejou, odišla s Jákobom.
Nedokončený gobelín som zavesila na zábradlie úzkej pavlače, aby ho zbadal každý, kto len vojde do obchodu. A aby som mohla každému, samozrejme, že ochotne, vysvetliť: „... ten nie je na predaj! Čo nevidíte? Nie je hotový. Príde Jákob z talianskeho frontu, to sa rozumie, že ho dokončí...!“
Nedokončí. Vedela som, že nedokončí. Vedela som, že klamem. Seba, syna, všetkých. Naostatok, už niet zábradlia, niet pavlače a koniec koncov niet ani Raubnerovej galantérie.
Ako veľká rozďavená papuľa s vymlátenými zubami, tak vyzeral spustošený obchodík s poroztváranými, povylamovanými dverami, s rozbitým výkladom. Rabovali a zároveň ničili. Presvedčení a povzbudení vidinou majetku, ktorá ich vraj vytrhne z ich núdze. Práve z tej biedy, za ktorú si v mnohom mohli sami...
Nikto nič nenašiel z čoho by zbohatol. Len čačky. Milé, praktické a v obyčajnom človečom živote i potrebné drobnôstky, ktoré sa sem-tam zídu, a ktoré navyše tešia. A predsa! Blázni. Vetrili bohatstvo a zároveň zhľadúvali nepriateľa, príčinu svojej chudoby.
Hanzi poroztváral jedny i druhé vchodové dvere. Rešpekt pred aj tak inakším svetom Esterinho domu mu nedovolil vojsť ďalej ako do kuchyne. Aspoň tam otvoril ťažké drevené okenice, i okno nasmerované priamo do útrob neuveriteľne zeleného sadu i záhrady. Robil to síce s veľkým hrmotom, ale dôkladne, pomaličky. Akoby im dvom dával návod: hľaďte, takto sa to robí! Vy tu predsa budete žiť! Potom sa pratal z domu.
Zvláštny pocit. Úplne cudzia, nepoznaná, aj keď všetkým potrebným zariadená domácnosť. Vraj nový domov. Veci, vecičky, ktoré sú v absolútnom dostatku i poriadku, prichystané pre bežný život. Iba živá bytosť chýba. Tá akoby práve vybehla z domu a nie a nie sa vrátiť. Čierna glotová zástera prehodená cez kuchynskú stoličku, pri vchodových dverách pohodené súkenné papuče, posteľ nepostlatá. Ktovie odkedy... V prvom momente sa nemožno ubrániť pocitu, že „tante“ Ester čochvíľa príde a život pôjde v starých koľajach. Lenže človečia dočasnosť je taká. Končí v jednom kratučkom okamihu.
Všetko neživé, čím bola „tante“ Ester desiatky rokov obklopená, zostalo nedotknuté. Teraz akoby čakalo komu bude užitočné. Nebolo toho málo: mohutná posteľ v zadnej izbe s rovnako masívnymi nočnými stolíkmi, skriňa a jedna komoda medzi oknami. Druhá v protiľahlom kúte. Nechýbalo ani ťažké kameninové umývadlo s ešte ťažším krčahom na vodu. Toto, i zariadenie veľkej jedálne si „tante“ Ester doniesla z rodného domu. Veľmi, veľmi dávno ho vraj zdedila po nie celkom nemajetných rodičoch. Komu toto všetko zostane po jej smrti, o to sa nikdy nestarala. Jedno je však isté, že za jej života s jej pomocou nikto z famílie nerátal. Najmä Jákob nie. Poznať ju dobre nepoznal, stačilo spomínanie Jákobovho otca. Bol Esteriným starším bratom. V časoch Jákobovho detstva a mladosti rozprávanie práve o nej malo silu legiend. Pre mladého Jákoba a jeho ženu Evu, „tante“ Ester bola nedobytným hradom, o dobýjanie ktorého nemal nikto ani odvahu, ani chuť. Našťastie ani naliehavosť...
Galantérka Jákoba a Evy Raubner bola v poriadku i bez Esterinej pomoci. Chudobne, nie celkom ľahko, ale fungovala.
„Vyzerá, že je všetko uložené. Alebo sme na niečo pozabudli...?“ povzdychla si Eva a s otázkou v hlase rukou a navyše láskavým pohľadom chlapca pohladila. Bola ustatá, ale spokojná. Za tri dni poukladali všetky svoje poklady, ktoré doterigali z mesta. V kuchyni a v jednej z izieb sa pokúšali vytvoriť svoj svet podľa vlastných predstáv. A to aspoň do takej miery, ako im to len dovolilo zariadenie bývalej, už nebohej majiteľky. Strechu nad hlavou mali, čo bolo veľmi dôležité. O pocite istoty, o pocitoch domova nemohlo byť ani reči.
„Mamele, zostaneme tu dlho, alebo už musíme... naveky?“ opýtal sa Johan nesmelo, ale s najväčšou dávkou familiárnosti. Ani nevedela odkedy v chlapcovi zostalo – pre ňu to najmilšie – mamele. Takéto oslovenie si priniesla z ďalekého domova, z praobyčajnej židovskej famílie, ktorá na predmestí bohatej Viedne viac príštipkárčila, ako by žila nad pomery. Často pred chlapcom na všetkých a všetko tam u nich doma spomínala. A Johan? Ten ešte radšej počúval. Svet jej detstva v pestrofarebných rozprávaniach bol pre nich oboch akousi rajskou hudbou, pri ktorej sa jej chlapcovi šťastne zaspávalo.
Ešte iba čosi viac ako desaťročný a svet okolo neho sa už rúcal s následkami, ktoré sa ho až príliš dotýkali. Každým dňom dospieval, ba hádam prirýchlo ostarieval, a to až tak, že po niekoľkých mesiacoch v novom domove sa stal takmer rovnocenným partnerom osamelej matky. Potom spolu vymýšľali, spolu rozhodovali a napokon i vykonali. Sami. Mlčanlivý Hanzi im bol večne v pätách a i keď o tom veľa nenahovorili, cítili v ňom pomoc do tej miery, že vždy, a bez požiadania, či prosenia, dohliadol na to, v čom si nevedeli poradiť. Lebo i na také veci naďabili, ktorým mestský človek na dedine neporozumie, v čom sa jednoducho nevyzná. Aspoň nie zo začiatku.
„Žiť sa musí,“ často hovorievala frau Eva Raubner.
„A komu, a načo by tu, na dedine, bol obchod s cvernami, s gobelínmi, so stužkami…?! Kto to kedy videl v takejto dedinke – a galantérka?!“ presviedčala vlastnú túžbu, ktorú jej na rozdiel od hoci len malého krámika, nikto rozbiť a ani zničiť nemôže. Ani sa o ňu, veruže, obrať nedá.
„S tým je teda naveky koniec.“ Usúdila správne, ale obchodovania sa, ako sa ukázalo po čase, nevzdávala.
Už prvú jeseň popredala takmer celú úrodu ovocia z Esterinej záhrady. Žiadna sláva, neveľké zisky, ale predsa. Nakúpila sliepky, veľa sliepok, i inej hydiny. Vajíčko k vajíčku - takmer všetky putovali do krámov v najbližšom mestečku. Podomoví priekupníci prišli raz, viackrát. Veľmi skoro pobadali, že neprichádzajú nadarmo, a neodchádzajú naprázdno.
„Príde pán Indich. Treba nám chystať tovar...,“ pripomenula matka v presvedčení, že v Johanovi má jedinečného spoločníka. A aj mala! Zvláštne, ale chlapca matkina starosť, ba až očividná zaneprázdnenosť obšťastňovala.
„Aspoň nemyslí na otca, aspoň zabudne na obchodík v mestečku...,“ úfal sa, a s nadšením vymýšľal, čo by bolo výhodnejšie, čo užitočnejšie urobiť, zohnať a popripravovať.
„Hanzi doniesol od vyšnej susedy na predaj kurčatá. Vraj bude i slanina od gazdov. Indich všetko odvezie do mesta, nás vyplatí a my zase ľudí tu, v dedine. Neboj sa, trošku si pomôžeme, po čase sa zmôžeme. A ak to bude fungovať, budeme sa poriadne obracať,“ dodala, povzbudzujúc viac svoje boľavé vnútro ako chlapcove požiadavky. Ten sa, veruže, na svoj vek príliš skoro rozhľadel.
Raz do týždňa, s pravidelnosťou jemu vlastnou, prichádzal starý Indich, o pôvode ktorého nikto ani len nezauvažoval.
„Izraelita Indich...?!“ pousmial sa obyčajne farár Stanko, keď prišla reč na žida neurčitého veku. Poznal ho už dlhé, dlhé roky. Prechádzal Hobgárdom akoby od nepamäti.
„Obchodník ako má byť, nezaprie svoj pôvod, ale...! Nepodvedie. To si na ňom cením a ctím!“ dodal kňaz veselo, a najmä s patričným dôrazom. Izraelita Izák Indich či v zime, či v lete so starým vyšediveným klobúkom na hlave a v čiernom dlhom kaftane, dohrkotal do dediny na dvojkolesovej káre ťahanej starým poloslepým koňom Furtom, aby odniesol to, čo dedine nechýbalo a priniesol zase tovar vzácny i žiadaný v každej, aj dedinskej domácnosti. Časom obchod fungoval bezchybne. Lebo zvláštna mladá gazdiná, ktorú nikto nevolal inakšie ako frau Eva Raubner, mala vždy čo ponúknuť. Akurát do bylín, do mastičiek a všelijakých medikamentov sa „tante“ Ester nikdy nepustila. Zostali v útrobách jednej z izieb, kde nebohá Ester mala svoj tajuplný tovar. Po istom čase ich s Johanom pomaličky vypratali.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová-Faklová
{jcomments on}


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-