Bránička tíško vrzla a potom sa zabuchla. Vlastnou váhou. Plechový zvuk zámky na zarigľovanie sa pomiešal s chvením tmavých drevených latiek a ako zakaždým, rozplynul sa v pokojnom tichu nedeľného rána. Kroky dvoch párov nôh smerovali zo zelenej - iba kŕdľom sliepok pestovanej - pažite dvora na dláždený chodník. Piesok a pouličný prach sa naveky zavŕtali medzi škáry mačacích hláv a kroky chodcov zabratých dolu ulicou chtiac - nechtiac nepríjemne škripotali. Hradská bola rovná a iba po niekoľkých desiatkach metrov križovatka rozhodla, ako sa bude uberať ďalej. Potiaľto sme ulicou kráčali potichu. Pred Skalošovie krčmou ma odrazu, no láskavo, oslovila: - Daj ruku, Daninka! Tuho ma za ňu ulapila a opatrne vstúpila na teplý asfalt cesty, v ktorej po letných horúčavách kolesá ťažkých áut a traktorov vytlačili pravidelné vzory svojich pneumatík. K sivočiernemu čipkovanému vzoru cesty v tom okamihu pribudli jemné kontúry otlačených širokých podpätkov starej mamy.
Ešte nebolo ani desať a už bola páľava. Teplo sálalo od rozohriatej asfaltky i od múrov do juhovýchodu obrátených domov, popri ktorých bolo treba prejsť na ratkovský "pľac". Stará mama spomalila a knísavou chôdzou udávala rytmus nášho sviatočného pochodu. Nepamätám, žeby voľačo rozprávala. Iba sa podchvíl'ou pozdravila akejsi známej, a keď z bokov - typických dvorov, ktoré s absolútnou pravidelnosťou kolmo vyúsťovali na miestne námestíčko vyšla jej veku primeraná osoba, vtedy sa placho prihovorila: -Idete, nénika? Treba sa nám ponáhľať. Už vari dvakrát zvonili..., - a pridajúc do kroku, potiahla ma jemne za sebou.
Niežeby som nebola vládala jej tempu, práve naopak. Desať razy by som bola bývala pod košatými korunami líp a gaštanov, ibaže raňajšia nedeľná lenivosť ma brzdila vo všednej, každodennej roztopašnosti. Jednoducho, tam a vtedy som to cítila: bola nedeľa, bol sviatok. Sviatok so sviatočným pokojom, sviatočným vzduchom, nedeľným zvonením na ratkovskej veži, so sviatočným správaním sa. A keby len to! Stará mama vykračovala vo svojich vonkoncom nie nových, ale stopercentne najlepších štofových šatách neurčitej farby, vo vygľancovaných čiernych topánkach so starodávnou prackou cez priehlavok. A na hlave? Na vlasoch, vždy dohladka sčesaných a zapletených do veru biedneho, tenkého vrkoča skrúteného na zátylku, na tej šedivej dobrotivej hlave mala svoju najväčšiu parádu. Tenučkú, priam priehľadnú šatku nedefinovateľného materiálu, vzoru i farby. Jedno je isté: bola ľahká, ani nie krásna, ale...sviatočná. A v rukách? V jednej s najväčšou láskou stískala moju desaťročnú dlaň a v druhej ani nie nonšalantne, ani nie strojene, iba tak veľmi jednoducho, držala zodratú tenkú rúčku veľaročnej koženej kabelky, ktorá s ňou absolvovala všetky výnimočné životné udalosti posledných najmenej dvoch, troch desaťročí. Taštička mala lichobežníkový tvar. Ani malá, ani veľká. Iba toľká, žeby do nej vložila od svojej mladosti opatrovaný Tranoscius, starostlivo vypigľovanú bielu vreckovku s čiernym okrajom a obligátnu korunu, dve na oferu. To bolo všetko.
Tak sme prešli popri tajuplnej dedinskej apatieke, ktorá inou dobou,či zmenami majiteľov dávno stratila na starobylosti, a nakukli sme do Kováčovie dvora. Ohromný svet! Niekoľko metrov dlhý a ani nie tri metre široký priestor typických ratkovských dvorov. Nevedno, či všetky, ale tento si zaručene zachoval podobu mnohých prežitých generácií. V Kováčovie dvore čas namôjveru stál! Menili sa len ročné obdobia. Železné okenice pootvárané - neklamný znak toho, že obyvateľky domu dávno povstávali - a ťažké hlavy červených muškátov ostro kontrastovali s nebovobelasým čistým gemerským nebom. Vchodové dvere zavreté, strážené dvoma, troma lenivými mačkami. - Néniky nás predbehli, - skonštatovala stará mama, a viac sa o Kováčovie dvor nezaujímala. V tom okamihu akoby znervóznela a náš spoločný cieľ bol nesporný, jasný: čo najskôr vyšliapať posledných päťdesiat metrov do vŕšku ku kostolnému múru a včas sa dostať pod vybielené podlubie, ktorým bolo treba prejsť ku chrámovým dverám. Tam už posedúvali - a môžem povedal: že úplne pokojne, bez obáv, že čosi zameškajú - vyobliekaní chlapi, aby ešte pokiaľ je čas, predebatovali "čo hlásali v rádiove", ako funguje, respektívne nefunguje družstvo, čo koho od týždňa viacej pobolieva, alebo nebodajbože kto z blízkeho okolia sa pobral na oný svet. Tu sedel, s nohami naširoko rozkročenými, podopierajúc sa oboma rukami o drevenú palicu aj starý otec. Z domu odchádzal dávno pred nami. Tu potom, s ťažkým dychom astmatika, oddychoval a spolu s ostatnými frfľošmi výdatne všetko komentoval.
Hodiny na veži posúvali čas k nedeľnému zvoneniu. Či šli presne, nevedno. Začiatok dopoludňajších bohoslužieb viacmenej určovali čierne siluety najvernejších. Bolo ich máličko. Zo všetkých strán od starej ľudovej školy, jedny-dve z ulice, ktorá viedla ku Kňazovej studni, zopár skupiniek prechádzajúcich tak ako aj my pozdĺž celým „pľacom“. Všetky rovnaké a rovnako. Celé roky, desaťročia smerovali ku bráničke, čo otvárala kamennú dláždenú cestu do príjemne chladných kamenných múrov kostola. Každá z nich, každý z nich - néniky i báčikovia - akoby večne rovnakého veku: starí. Pomalou chôdzou, dôstojnými pohybmi, čerňou šiat pokorní. A všetkým týmto: číro - číre čistí...

Starý otec sa nám potešil. Ale bolo by sa mu asi voľačo stalo, keby to dal obzvlášť najavo. A tak ma len pohladil po gaštanovo ryšavkastých vláskoch a ťarbavo vstal. Bol to chlap a do chrámu vstupoval s chlapmi. Dverami, ktoré viedli popod "kaukatúreň" - takú celkom mĺkvu vežu, čo nikdy nezvonila a ktorú večne okupovali kŕdle kaviek. Potom si sadol akoby na pántik do nepohodlných lavíc ľavého chóru zboku organa a šibalskými modrými očami láskavo hľadel na nás. Pokiaľ sedel, zo spodku som videla len temena jeho snehovo bielej hlavy
- Nezabudni sa pozdraviť nénike Galayovej, Daninka, - tíško ma napomenula stará mama. Ešte stále ma držala za ruku a vo svojej príslovečnej plachosti, či skromnosti nenápadne dávala svetu najavo, že si tu šikuje svoju najmilšiu vnučku. S bázňou zamierila k bočným dverám kostola. V dôverne známom prostredí kráčala k svojej lavici, hneď prvej od uličky, ktorou sme práve prichádzali. Po kamennej dlážke klopkali vygl'ancované topánky starej mamy a ja som opatrne našľapovala na hrbolatú zem. Ej, ten kameň pod nohami...,ten nerovný kameň namiesto parádnej dlažby! Akoby bol večný. Zreteľne zošliapaný generáciami nábožných, potvrdzoval správnosť krokov každého, kto tu kedy vstúpil. Mala som ho pred očami, nerovnosť i silu cítila pod nohami. Áno, bola v ňom - v zodranom - sila. Veľká sila fundamentu!
Do chrámovej lavice som sa pchala prvá. Bola úzka a hneď na kraji zavadzal tenký drevený stĺp, ktorý mal vraj podopierať chór nad našimi hlavami. Sadla som si takmer skraja a posediačky, šúchajúc sa po holých stehnách, ktoré len čiastočne zakrývala suknička nedeľných silónových šiat. Ustupovala som až dovtedy, kým stará mama nezaujala miesto v patričnej vzdialenosti od kraja. Pokiaľ som sa ja ešte stále hniezdila a obzerala si vpravo, vľavo a za chrbtom roztrúsené starenky, a kým mi aspoň dvakrát čosi nezletelo na kamennú dlažbu pod lavicu, stará mama dôstojne postála, sklonila hlavu v pokore pred prostredím, ktoré by sa už bolo patrilo vnímať a rešpektovať aj mne, a palcom pravej ruky urobila si krížik na hladké vysoké čelo. Potom si pokojne sadla. Vrtieť sa v kostolnej lavici nebolo síce ani vhodné, ani slušné, ale zaručene bezpečné. Šírka i hrúbka drevenej dosky dávno stratila svoj pôvodný rozmer. Zodrali ju celé pokolenia sukní starých mám a ich vnučiek a ten, kto si do nich čo len raz zasadol, odšúchal, zodral tisíciny milimetra z čohosi akoby nekončiaceho. Tak to bolo s drevom lavíc, tak s kameňom kostolnej dlažby. A to ma fascinovalo! Svojským spôsobom, a už vtedy. Zošliapaný kameň i zodraté drevo: svedčili, zároveň pretrvávali. A my sme mali šťastie byť súčasťou trvania prostredia, ktoré zažívalo aj nás, starú mamu, starého otca i mňa - ich najmilšiu vnučku, néniky. Tých pred nami a tých po nás. Všetkých. Mnohých.

- Ó, Ježíši, Bože všemohoucí..., - ustato zanôtil starý organ, vylúdiaci iba náznak melódie absolútnej pravdy bohoslužobného predspevu. Vzápätí sa ozval neveľmi jednotný spev z dvoch - troch desiatok hrdiel. Modlitby, epištoly, evanjeliá, veršíky piesní, blažený pokoj nedeľnej kázne...
Oprela som sa o bok starej mamy, moju ľavú ruku poprepletala s jej pravou - a na doposiaľ vnímajúci zrak sa uvelebilo ťažké závažie dovolenej detskej ospalosti. V bezprostrednej blízkosti ma blažil milovaný pach starej maminej sviatočnosti a z diaľky doliehali slová, slová i Slová...
To bol ten čas, keď v starej zošúchanej lavici, s nohami spustenými na chladnú zodratú kamennú zem, zrela, krásnela moja desaťročná duša. A starej mamina? Ukonaná, ubolená, no mojou prítomnosťou šťastná, prešťastná odpočívala, ozdravievala.
Ťažké, železom okované dvere sa s rachotom zatvorili. Zostal za nami chrámový chlad, zvláštna vôňa nedeľných hábov a trpezlivý čas, ktorý sa chtiac - nechtiac posúval k najbližšiemu sviatku. Dovtedy píšťaly staručkého organa sa skrehnuté odmlčali. O čosi viac zošliapaná, krivoľaká dlažba a ošúchané dosky zasa o niečo užších kostolných lavíc čakali na pokorný krok topánok a na sviatočný šat budúcej nedele.
Prázdno. Ľudsky prázdno.
Svetská, človečia nedeľa vyšla na poludňajšie slniečko.

xxx

Starorodičovská strecha bezpečne chránila dom naplnený sviatkom. Vo dne, v noci, a nielen od nedeľného svitania. Prv. Pre dvoch pokorne tichých, trpezlivých starých ľudí sa do sviatočného rána rozvidnievalo s našimi príchodmi. A my sme sem chodievali žiť svoju nedeľu, sviatočný čas: detstvo.
V kúte kuchyne na poličke, vysoko nad arómami nedeľného dňa, chrčal starý "filips", na ktorom jakživ nikto nič nenaladil. Teda - okrem starého otca a nedele! Na pravé poludnie, po tvrdej kanape, kolenačky podliezol pod staré rádio, slávnostne povrtel gombíkom a ako zázrakom - ozvala sa Pešť. _
- Počúvajte, v Pešti zvonia! Punktum o dvanástej. Ako v Ratkovej! - mrmlal si popod nos starý otec, načas uspokojený účasťou na dianí v samotnej Pešti i osobnou prítomnosťou na mieste kde po celý život žil - doma. Minútku, dve počúval a potom chrchl'avé rádio vypol.
Po poslednom z dvanástich úderov vežových hodín rozkolembali sa nedeľné zvony ratkovského kostola. Prekrásny zvuk! Letel ponad "pľac", a predsa už len zoslabnutý, akoby preskočil plytký, vtedy ešte čistučký potok a celkom slabulinký doznel buď nad strechami blízkeho Repištia alebo v tajuplných kontúrach vzdialeného, stále rozprávkového vrchu Železník.
V tom okamihu ako veľký list odpadnutý z jesenného stromu, zletel na kuchynský stôl ťažký plátený obrus. Stará mama ho - poskladaný - ulapila za dva konce, obratne nimi švihla vo vzduchu a on sa úplne samozrejme rozprestrel. Dopadol tam, kde mal, ani sa len nepokrčil. Ťažké kameninové taniere bez akejkoľvek ozdoby ho priťažili, a ak sa aj navzájom dotkli, zvláštne cynicky zacengali. Potom už len vďaka neopakovateľnej atmosfére slepačej polievky nedeľne voňali. Úžasne nedeľne voňali, celé detstvo takto ohromne voňali!

Nedeľa bez nedeľného kina?!
Sviatok, nesviatok, s popoludňajšou hodinou sa všetka dôstojnosť vytratila.- Počkaj maá...!, - mrnčala kdesi ďaleko za mojím chrbtom mladšia sestra, zatiaľ čo som ozlomkrk letela hore "pľacom" k obecnému kinu. Vyparádených, vymašličkovaných, s korunou v hrsti - tie fajnovšie deti ju mali bezpečne uloženú v lakovanej peňaženke, alebo taštičke - sa nás tam zišlo neúrekom. Krik, hluk prikrylo prítmie kinosály, z ktorej sa nedalo nezapamätať dvoje: mastná čierna dlážka a rozhegané vŕzgajúce kreslá na sklápanie. Akokoľvek - ohromná atmosféra dedinského kina! Neopakovateľná svojimi návštevníkmi, charakteristickým pachom, tupým vrčaním premietačky a nádherným očakávaním: Čo bude...?! Napokon, z nedeľného kina bolo najsenzačnejšie to, čo sa dialo pred filmom: neorganizovaná módna prehliadka nedeľných šiat, cukríkový bufet néniky Ilonky doteriganý vo veľkom papundeklovom kufri, svojrázne boje o najlepšie miesto pred plachtou...

Stará mama driemkala konča divána. Len tak, posediačky. Ruky jej odpadli do štofovej sukne a bezmocne ležali v ustatom stareckom lone. Také obyčajné, kostnaté - a hoci dospelé - bezbranné, dobrácke ruky. (Chce sa mi plakať keď si na ne spomeniem.) V povrchnom spánku ju sem - tam myklo, až na zlomok sekundy stratila rovnováhu. Pootvorila jedno oko, a keďže v dome bolo to najtichšie ticho aké poznám, opäť upadla do osídiel driemot. Starý otec na stoličke medzi kuchynským kredencom a stolom sedel v póze, typickej pre neho už niekoľko rokov. Vždy sa uvelebil bokom ku stolu, rozkročil nohy a lakťami sa oprel o to, čo bolo najbližšie: o kredenc a stôl. Aj on driemkal. Ibaže keď sa prebral, zaprel sa do rúk a ťažko, nemotorne vstával.
- Kde to len lietajú tie detiská ?!, - hundral a šúchal nohami po drevenej dlážke, až kým nevyšiel z kuchyne. To prebralo aj starú mamu. Veľmi rýchlo sa zobudila do skutočnosti a oveľa sviežejšia ako starý otec, vyšla z domu.
Na podstení pod kuchynským oknom sedeli dvaja starí ľudia: s rozkročenými nohami a rukami zapierajúcimi sa do lavičky - starý otec, a poslušne mu po boku stará mama. Mlčky hľadeli na cestu a čakali. Celé roky takto čakali: na poštára, na prázdninový čas, na autobus od vlaku…, na nás z kina. Našťastie aj pre nás, vždy sa dočkali.
Nedeľný večer bol krátky. Od dobroty a ničnerobenia načisto unavení, mĺkvi poslucháči letného žabieho koncertu, vydržali sme až do úplnej tmy. Potom nasledovali už len pochabosti v tučných starorodičovských perinách, ktoré chránili pred chladom, pred tmou, nočným strachom, nie však pred všednosťou, ktorá nemohla neprísť...
V kuchyni bolo vždy príjemné teplo a útulné šero. Murovaný sporák v najtmavšom kúte miestnosti bez prestania žil svojím zlato žltým plamienkom a spod tenkého bieleho taniera porcelánového tienidla sliepňala slabá žiarovka. Všade mĺkvo. Len stará mama s okuliarmi na konci nosa a s roztvorenou modlitebnou knižkou v dlhých rukách, pohodlne vystretých na kuchynskom stole presne pod sliepňajúcou žiarovkou, monotónne šepotala svoju večernú modlitbu. Zatiaľ čo starý otec - usadený na okraji rozostlanej postele už len v spodkách - šomral čosi o tom, že "kto to kedy videl, toľko vysvecovať“, stará mama, našťastie trochu nahluchlá, sústredene predčitovala svoje "dejž nám, Pane..., i ráč nás opatrovati, nebs Ty všechno moudre spravuješ, i počet dnu našich. V Tebe tedy doufám, nebs Ty Pán a Buh muj“! S pokorným "amen" modlitebnú knižku zavrela.
V kuchyni zostalo nebeské ticho. Nedeľný večer skončil ako každý iný. Do teplučkého hniezda širokej postele sa uhniezdili, aby našli odpočinok, dvaja dojímavo nerozluční starci. Prikrytí nocou, čo oddeľuje sviatočný deň odo dňa všedného, spokojne zaspali.
Pondelňajšie ráno prebudilo iba starého otca.

Bolo po nedeli, po všetkých nedeliach sveta.
Bolo po sviatku.
Bolo po detstve.

15.1.2010