Bránička tíško vrzla a potom sa zabuchla. Vlastnou váhou. Plechový zvuk zámky na zarigľovanie sa pomiešal s chvením tmavých drevených latiek a ako zakaždým, rozplynul sa v pokojnom tichu nedeľného rána. Kroky dvoch párov nôh smerovali zo zelenej - iba kŕdľom sliepok pestovanej - pažite dvora na dláždený chodník. Piesok a pouličný prach sa naveky zavŕtali medzi škáry mačacích hláv a kroky chodcov zabratých dolu ulicou chtiac - nechtiac nepríjemne škripotali. Hradská bola rovná a iba po niekoľkých desiatkach metrov križovatka rozhodla, ako sa bude uberať ďalej. Potiaľto sme ulicou kráčali potichu. Pred Skalošovie krčmou ma odrazu, no láskavo, oslovila: - Daj ruku, Daninka! Tuho ma za ňu ulapila a opatrne vstúpila na teplý asfalt cesty, v ktorej po letných horúčavách kolesá ťažkých áut a traktorov vytlačili pravidelné vzory svojich pneumatík. K sivočiernemu čipkovanému vzoru cesty v tom okamihu pribudli jemné kontúry otlačených širokých podpätkov starej mamy.
Ešte nebolo ani desať a už bola páľava. Teplo sálalo od rozohriatej asfaltky i od múrov do juhovýchodu obrátených domov, popri ktorých bolo treba prejsť na ratkovský "pľac". Stará mama spomalila a knísavou chôdzou udávala rytmus nášho sviatočného pochodu. Nepamätám, žeby voľačo rozprávala. Iba sa podchvíl'ou pozdravila akejsi známej, a keď z bokov - typických dvorov, ktoré s absolútnou pravidelnosťou kolmo vyúsťovali na miestne námestíčko vyšla jej veku primeraná osoba, vtedy sa placho prihovorila: -Idete, nénika? Treba sa nám ponáhľať. Už vari dvakrát zvonili..., - a pridajúc do kroku, potiahla ma jemne za sebou.
Niežeby som nebola vládala jej tempu, práve naopak. Desať razy by som bola bývala pod košatými korunami líp a gaštanov, ibaže raňajšia nedeľná lenivosť ma brzdila vo všednej, každodennej roztopašnosti. Jednoducho, tam a vtedy som to cítila: bola nedeľa, bol sviatok. Sviatok so sviatočným pokojom, sviatočným vzduchom, nedeľným zvonením na ratkovskej veži, so sviatočným správaním sa. A keby len to! Stará mama vykračovala vo svojich vonkoncom nie nových, ale stopercentne najlepších štofových šatách neurčitej farby, vo vygľancovaných čiernych topánkach so starodávnou prackou cez priehlavok. A na hlave? Na vlasoch, vždy dohladka sčesaných a zapletených do veru biedneho, tenkého vrkoča skrúteného na zátylku, na tej šedivej dobrotivej hlave mala svoju najväčšiu parádu. Tenučkú, priam priehľadnú šatku nedefinovateľného materiálu, vzoru i farby. Jedno je isté: bola ľahká, ani nie krásna, ale...sviatočná. A v rukách? V jednej s najväčšou láskou stískala moju desaťročnú dlaň a v druhej ani nie nonšalantne, ani nie strojene, iba tak veľmi jednoducho, držala zodratú tenkú rúčku veľaročnej koženej kabelky, ktorá s ňou absolvovala všetky výnimočné životné udalosti posledných najmenej dvoch, troch desaťročí. Taštička mala lichobežníkový tvar. Ani malá, ani veľká. Iba toľká, žeby do nej vložila od svojej mladosti opatrovaný Tranoscius, starostlivo vypigľovanú bielu vreckovku s čiernym okrajom a obligátnu korunu, dve na oferu. To bolo všetko.
Tak sme prešli popri tajuplnej dedinskej apatieke, ktorá inou dobou,či zmenami majiteľov dávno stratila na starobylosti, a nakukli sme do Kováčovie dvora. Ohromný svet! Niekoľko metrov dlhý a ani nie tri metre široký priestor typických ratkovských dvorov. Nevedno, či všetky, ale tento si zaručene zachoval podobu mnohých prežitých generácií. V Kováčovie dvore čas namôjveru stál! Menili sa len ročné obdobia. Železné okenice pootvárané - neklamný znak toho, že obyvateľky domu dávno povstávali - a ťažké hlavy červených muškátov ostro kontrastovali s nebovobelasým čistým gemerským nebom. Vchodové dvere zavreté, strážené dvoma, troma lenivými mačkami. - Néniky nás predbehli, - skonštatovala stará mama, a viac sa o Kováčovie dvor nezaujímala. V tom okamihu akoby znervóznela a náš spoločný cieľ bol nesporný, jasný: čo najskôr vyšliapať posledných päťdesiat metrov do vŕšku ku kostolnému múru a včas sa dostať pod vybielené podlubie, ktorým bolo treba prejsť ku chrámovým dverám. Tam už posedúvali - a môžem povedal: že úplne pokojne, bez obáv, že čosi zameškajú - vyobliekaní chlapi, aby ešte pokiaľ je čas, predebatovali "čo hlásali v rádiove", ako funguje, respektívne nefunguje družstvo, čo koho od týždňa viacej pobolieva, alebo nebodajbože kto z blízkeho okolia sa pobral na oný svet. Tu sedel, s nohami naširoko rozkročenými, podopierajúc sa oboma rukami o drevenú palicu aj starý otec. Z domu odchádzal dávno pred nami. Tu potom, s ťažkým dychom astmatika, oddychoval a spolu s ostatnými frfľošmi výdatne všetko komentoval.
Hodiny na veži posúvali čas k nedeľnému zvoneniu. Či šli presne, nevedno. Začiatok dopoludňajších bohoslužieb viacmenej určovali čierne siluety najvernejších. Bolo ich máličko. Zo všetkých strán od starej ľudovej školy, jedny-dve z ulice, ktorá viedla ku Kňazovej studni, zopár skupiniek prechádzajúcich tak ako aj my pozdĺž celým „pľacom“. Všetky rovnaké a rovnako. Celé roky, desaťročia smerovali ku bráničke, čo otvárala kamennú dláždenú cestu do príjemne chladných kamenných múrov kostola. Každá z nich, každý z nich - néniky i báčikovia - akoby večne rovnakého veku: starí. Pomalou chôdzou, dôstojnými pohybmi, čerňou šiat pokorní. A všetkým týmto: číro - číre čistí...
Starý otec sa nám potešil. Ale bolo by sa mu asi voľačo stalo, keby to dal obzvlášť najavo. A tak ma len pohladil po gaštanovo ryšavkastých vláskoch a ťarbavo vstal. Bol to chlap a do chrámu vstupoval s chlapmi. Dverami, ktoré viedli popod "kaukatúreň" - takú celkom mĺkvu vežu, čo nikdy nezvonila a ktorú večne okupovali kŕdle kaviek. Potom si sadol akoby na pántik do nepohodlných lavíc ľavého chóru zboku organa a šibalskými modrými očami láskavo hľadel na nás. Pokiaľ sedel, zo spodku som videla len temena jeho snehovo bielej hlavy
- Nezabudni sa pozdraviť nénike Galayovej, Daninka, - tíško ma napomenula stará mama. Ešte stále ma držala za ruku a vo svojej príslovečnej plachosti, či skromnosti nenápadne dávala svetu najavo, že si tu šikuje svoju najmilšiu vnučku. S bázňou zamierila k bočným dverám kostola. V dôverne známom prostredí kráčala k svojej lavici, hneď prvej od uličky, ktorou sme práve prichádzali. Po kamennej dlážke klopkali vygl'ancované topánky starej mamy a ja som opatrne našľapovala na hrbolatú zem. Ej, ten kameň pod nohami...,ten nerovný kameň namiesto parádnej dlažby! Akoby bol večný. Zreteľne zošliapaný generáciami nábožných, potvrdzoval správnosť krokov každého, kto tu kedy vstúpil. Mala som ho pred očami, nerovnosť i silu cítila pod nohami. Áno, bola v ňom - v zodranom - sila. Veľká sila fundamentu!
Do chrámovej lavice som sa pchala prvá. Bola úzka a hneď na kraji zavadzal tenký drevený stĺp, ktorý mal vraj podopierať chór nad našimi hlavami. Sadla som si takmer skraja a posediačky, šúchajúc sa po holých stehnách, ktoré len čiastočne zakrývala suknička nedeľných silónových šiat. Ustupovala som až dovtedy, kým stará mama nezaujala miesto v patričnej vzdialenosti od kraja. Pokiaľ som sa ja ešte stále hniezdila a obzerala si vpravo, vľavo a za chrbtom roztrúsené starenky, a kým mi aspoň dvakrát čosi nezletelo na kamennú dlažbu pod lavicu, stará mama dôstojne postála, sklonila hlavu v pokore pred prostredím, ktoré by sa už bolo patrilo vnímať a rešpektovať aj mne, a palcom pravej ruky urobila si krížik na hladké vysoké čelo. Potom si pokojne sadla. Vrtieť sa v kostolnej lavici nebolo síce ani vhodné, ani slušné, ale zaručene bezpečné. Šírka i hrúbka drevenej dosky dávno stratila svoj pôvodný rozmer. Zodrali ju celé pokolenia sukní starých mám a ich vnučiek a ten, kto si do nich čo len raz zasadol, odšúchal, zodral tisíciny milimetra z čohosi akoby nekončiaceho. Tak to bolo s drevom lavíc, tak s kameňom kostolnej dlažby. A to ma fascinovalo! Svojským spôsobom, a už vtedy. Zošliapaný kameň i zodraté drevo: svedčili, zároveň pretrvávali. A my sme mali šťastie byť súčasťou trvania prostredia, ktoré zažívalo aj nás, starú mamu, starého otca i mňa - ich najmilšiu vnučku, néniky. Tých pred nami a tých po nás. Všetkých. Mnohých.
- Ó, Ježíši, Bože všemohoucí..., - ustato zanôtil starý organ, vylúdiaci iba náznak melódie absolútnej pravdy bohoslužobného predspevu. Vzápätí sa ozval neveľmi jednotný spev z dvoch - troch desiatok hrdiel. Modlitby, epištoly, evanjeliá, veršíky piesní, blažený pokoj nedeľnej kázne...
Oprela som sa o bok starej mamy, moju ľavú ruku poprepletala s jej pravou - a na doposiaľ vnímajúci zrak sa uvelebilo ťažké závažie dovolenej detskej ospalosti. V bezprostrednej blízkosti ma blažil milovaný pach starej maminej sviatočnosti a z diaľky doliehali slová, slová i Slová...
To bol ten čas, keď v starej zošúchanej lavici, s nohami spustenými na chladnú zodratú kamennú zem, zrela, krásnela moja desaťročná duša. A starej mamina? Ukonaná, ubolená, no mojou prítomnosťou šťastná, prešťastná odpočívala, ozdravievala.
Ťažké, železom okované dvere sa s rachotom zatvorili. Zostal za nami chrámový chlad, zvláštna vôňa nedeľných hábov a trpezlivý čas, ktorý sa chtiac - nechtiac posúval k najbližšiemu sviatku. Dovtedy píšťaly staručkého organa sa skrehnuté odmlčali. O čosi viac zošliapaná, krivoľaká dlažba a ošúchané dosky zasa o niečo užších kostolných lavíc čakali na pokorný krok topánok a na sviatočný šat budúcej nedele.
Prázdno. Ľudsky prázdno.
Svetská, človečia nedeľa vyšla na poludňajšie slniečko.
xxx
Starorodičovská strecha bezpečne chránila dom naplnený sviatkom. Vo dne, v noci, a nielen od nedeľného svitania. Prv. Pre dvoch pokorne tichých, trpezlivých starých ľudí sa do sviatočného rána rozvidnievalo s našimi príchodmi. A my sme sem chodievali žiť svoju nedeľu, sviatočný čas: detstvo.
V kúte kuchyne na poličke, vysoko nad arómami nedeľného dňa, chrčal starý "filips", na ktorom jakživ nikto nič nenaladil. Teda - okrem starého otca a nedele! Na pravé poludnie, po tvrdej kanape, kolenačky podliezol pod staré rádio, slávnostne povrtel gombíkom a ako zázrakom - ozvala sa Pešť. _
- Počúvajte, v Pešti zvonia! Punktum o dvanástej. Ako v Ratkovej! - mrmlal si popod nos starý otec, načas uspokojený účasťou na dianí v samotnej Pešti i osobnou prítomnosťou na mieste kde po celý život žil - doma. Minútku, dve počúval a potom chrchl'avé rádio vypol.
Po poslednom z dvanástich úderov vežových hodín rozkolembali sa nedeľné zvony ratkovského kostola. Prekrásny zvuk! Letel ponad "pľac", a predsa už len zoslabnutý, akoby preskočil plytký, vtedy ešte čistučký potok a celkom slabulinký doznel buď nad strechami blízkeho Repištia alebo v tajuplných kontúrach vzdialeného, stále rozprávkového vrchu Železník.
V tom okamihu ako veľký list odpadnutý z jesenného stromu, zletel na kuchynský stôl ťažký plátený obrus. Stará mama ho - poskladaný - ulapila za dva konce, obratne nimi švihla vo vzduchu a on sa úplne samozrejme rozprestrel. Dopadol tam, kde mal, ani sa len nepokrčil. Ťažké kameninové taniere bez akejkoľvek ozdoby ho priťažili, a ak sa aj navzájom dotkli, zvláštne cynicky zacengali. Potom už len vďaka neopakovateľnej atmosfére slepačej polievky nedeľne voňali. Úžasne nedeľne voňali, celé detstvo takto ohromne voňali!
Nedeľa bez nedeľného kina?!
Sviatok, nesviatok, s popoludňajšou hodinou sa všetka dôstojnosť vytratila.- Počkaj maá...!, - mrnčala kdesi ďaleko za mojím chrbtom mladšia sestra, zatiaľ čo som ozlomkrk letela hore "pľacom" k obecnému kinu. Vyparádených, vymašličkovaných, s korunou v hrsti - tie fajnovšie deti ju mali bezpečne uloženú v lakovanej peňaženke, alebo taštičke - sa nás tam zišlo neúrekom. Krik, hluk prikrylo prítmie kinosály, z ktorej sa nedalo nezapamätať dvoje: mastná čierna dlážka a rozhegané vŕzgajúce kreslá na sklápanie. Akokoľvek - ohromná atmosféra dedinského kina! Neopakovateľná svojimi návštevníkmi, charakteristickým pachom, tupým vrčaním premietačky a nádherným očakávaním: Čo bude...?! Napokon, z nedeľného kina bolo najsenzačnejšie to, čo sa dialo pred filmom: neorganizovaná módna prehliadka nedeľných šiat, cukríkový bufet néniky Ilonky doteriganý vo veľkom papundeklovom kufri, svojrázne boje o najlepšie miesto pred plachtou...
Stará mama driemkala konča divána. Len tak, posediačky. Ruky jej odpadli do štofovej sukne a bezmocne ležali v ustatom stareckom lone. Také obyčajné, kostnaté - a hoci dospelé - bezbranné, dobrácke ruky. (Chce sa mi plakať keď si na ne spomeniem.) V povrchnom spánku ju sem - tam myklo, až na zlomok sekundy stratila rovnováhu. Pootvorila jedno oko, a keďže v dome bolo to najtichšie ticho aké poznám, opäť upadla do osídiel driemot. Starý otec na stoličke medzi kuchynským kredencom a stolom sedel v póze, typickej pre neho už niekoľko rokov. Vždy sa uvelebil bokom ku stolu, rozkročil nohy a lakťami sa oprel o to, čo bolo najbližšie: o kredenc a stôl. Aj on driemkal. Ibaže keď sa prebral, zaprel sa do rúk a ťažko, nemotorne vstával.
- Kde to len lietajú tie detiská ?!, - hundral a šúchal nohami po drevenej dlážke, až kým nevyšiel z kuchyne. To prebralo aj starú mamu. Veľmi rýchlo sa zobudila do skutočnosti a oveľa sviežejšia ako starý otec, vyšla z domu.
Na podstení pod kuchynským oknom sedeli dvaja starí ľudia: s rozkročenými nohami a rukami zapierajúcimi sa do lavičky - starý otec, a poslušne mu po boku stará mama. Mlčky hľadeli na cestu a čakali. Celé roky takto čakali: na poštára, na prázdninový čas, na autobus od vlaku…, na nás z kina. Našťastie aj pre nás, vždy sa dočkali.
Nedeľný večer bol krátky. Od dobroty a ničnerobenia načisto unavení, mĺkvi poslucháči letného žabieho koncertu, vydržali sme až do úplnej tmy. Potom nasledovali už len pochabosti v tučných starorodičovských perinách, ktoré chránili pred chladom, pred tmou, nočným strachom, nie však pred všednosťou, ktorá nemohla neprísť...
V kuchyni bolo vždy príjemné teplo a útulné šero. Murovaný sporák v najtmavšom kúte miestnosti bez prestania žil svojím zlato žltým plamienkom a spod tenkého bieleho taniera porcelánového tienidla sliepňala slabá žiarovka. Všade mĺkvo. Len stará mama s okuliarmi na konci nosa a s roztvorenou modlitebnou knižkou v dlhých rukách, pohodlne vystretých na kuchynskom stole presne pod sliepňajúcou žiarovkou, monotónne šepotala svoju večernú modlitbu. Zatiaľ čo starý otec - usadený na okraji rozostlanej postele už len v spodkách - šomral čosi o tom, že "kto to kedy videl, toľko vysvecovať“, stará mama, našťastie trochu nahluchlá, sústredene predčitovala svoje "dejž nám, Pane..., i ráč nás opatrovati, nebs Ty všechno moudre spravuješ, i počet dnu našich. V Tebe tedy doufám, nebs Ty Pán a Buh muj“! S pokorným "amen" modlitebnú knižku zavrela.
V kuchyni zostalo nebeské ticho. Nedeľný večer skončil ako každý iný. Do teplučkého hniezda širokej postele sa uhniezdili, aby našli odpočinok, dvaja dojímavo nerozluční starci. Prikrytí nocou, čo oddeľuje sviatočný deň odo dňa všedného, spokojne zaspali.
Pondelňajšie ráno prebudilo iba starého otca.
Bolo po nedeli, po všetkých nedeliach sveta.
Bolo po sviatku.
Bolo po detstve.
15.1.2010
{jcomments on}




































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-