Ale partizánov nebolo. Nebolo ich, lebo pred troma dňami odišli hlboko do hôr, keď sa dozvedeli, že si Nemci zmysleli zriadiť v dedine oddychový tábor. Partizánov nebolo veľa a mali aj ranených. Nemohli sa postaviť do cesty takej presile. Iba Rus Voloďa vyteperil guľomet na kostolnú vežu a postavil ho do okna. Ibaže veliteľ prikázal guľomet zniesť a ticho zmiznúť v hlbokej hore, čo sa začínala hneď za dedinou. Vedel, ako by sa Nemci za také privítanie odvďačili.
Čerstvý sneh spoľahlivo zakryl šľapaje. Keď prišli nemeckí prieskumníci, nebolo po partizánoch ani stopy. Prieskumníci pobehali po domoch, v niekoľkých chalupách sa povypytovali na partizánov, ale ľudia len krútili hlavami, že nie, že tu partizánov nebolo. A tak sa Nemcom zdalo, že si v dedine oddýchnu, že sa zotavia pred dlhým pochodom, ktorý ich čakal a ktorý predpovedalo vzdialené dunenie ruských diel a kaťuší. Rozliezli sa po domoch, do chyžiek nanosili slamy a sena, aby sa im lepšie spalo.
Hádam by sa ani nič nebolo stalo, nebyť čiernej zradcovskej duše. Tá duša sedela za pultom v židovskom arizovanom obchode po Ábelovi Kleinovi, ktorého ľudáci vyšupovali na „prevýchovu“ ešte v štyridsiatom treťom. Čierna duša sedela a dumala. V hlave sprvu len útržky myšlienok, nejasný plán, nenávisť a zloba, ale aj bezmocný jed. Toto? Toto všetko stratiť? Peniažky, plný sklad múky, cukru? Aj tak to všetko vezme čert! Ale nie hneď, ešte nie! A keď, nebudem sám škodný. Povedali, že sa vrátia. Nevrátia sa, nebudú si mojou omastou pupky mastiť!
A tak na druhý deň zháňal dedinský bubeník ľudí do obecného domu. Nejsť sa neodvážil nikto. Obecný dom praskal vo švíkoch. Ľudstva hrúza, pod nízkou povalou poletoval tlmený šepot. Na javisku, kde pred vojnou hrávali dedinčania divadlá, rozkročený, v parádnej uniforme, stál poručík Grossmann. Stál, díval sa, jastril očami po vyľakaných ľuďoch. Vo dverách stáli vojaci. Samopaly v rukách, helmy na hlavách sa im temno blýskali. Zo zákulisia vystúpil vládny komisár – starosta obce. Parádny výstup v hre perfektne zrežírovanej, zaranžovanej tak, aby hrala na strunách strachu. Komisár tlmočil kusé, sekané, sucho vypľúvané slová nemeckého poručíka: Kde sú partizáni, kam odišli z dediny, kto ich pozná, kto pozná cestu? Hlásiť sa!
Z toho istého javiska ešte pred pár mesiacmi zaznievali plamenné Chalupkove verše „Mor ho! Hoj, mor ho! detvo môjho rodu...“, na tvárach ľudí sa vtedy zračila radosť, nadšenie, odhodlanie... A teraz – treba ukázať Nemcom cestu, ináč za nič neručím – vystrašene zabľakotal komisár.
Mozaika ľudských tvárí sa pohla, zavlnila sa úľakom. Každému bolo jasné – ktosi zradil. Ktosi prezradil, že partizáni v dedine boli, že odišli. A teraz Nemci chcú, aby ich niekto odviedol do hory, aby im pomohol nájsť partizánov. Takáto patália... Veď Rusi sú za humnami... Čo za sviňa...?
Poručík sa mračil. Mračil sa aj komisár. Každý sa mračil pre inú príčinu. Poručík mal svoje rozkazy. Bol vojak, rozkazy treba plniť! Aj komisár mal svoje rozkazy. Vojak však nebol. Bál sa prostým ľudským strachom. Čo on vedel, keď ho ako aktívneho hlinkovca zvolili za starostu? Ak Nemci partizánov nájdu, bude to aj jeho vina. A Rusi prídu. Určite prídu. Kam sa podeje? Veď je odtiaľto! Kde by šiel? Keby tak vedel, čo robiť...?
Ľudská masa v sále sa zavlnila, hlasy zašumeli, telá sa pohli, postupne vytvorili akýsi špalier. Tým špalierom kráča dedo Múdrik. Kráča pomaly, ide k javisku, pred ním zastane.
„Ja, ...ja pôjdem...,“ hovorí krotko.
Díva sa Grossmann, poručík nemeckej armády, díva sa starosta, hlinkovec, dívajú sa ľudia.
Dedo stojí, malý, chudý, hlava ostrihaná dohola, svetlomodré oči hľadia na komisára. V komisárovej tvári sa zračí úľava. Kameň mu spadol zo srdca. Obracia sa k poručíkovi a čosi mu vraví lámanou nemčinou. Poručík sa skúmavo pozerá na šťúpleho deda, nakoniec prikyvuje hlavou, súhlasí. Dedo stojí... Ľudia v sále nedýchajú. Sú zmätení... Čo to vliezlo do dedovej hlavy? Hory pozná, to je pravda, veď patrí medzi najprefíkanejších pytliakov v dedine. A určite pozná aj miesta, kde by mohli byť partizáni. Zradca, či ako? Nemožné! Alebo predsa?
Poručík pokynie rukou. Vojaci sa pohnú, kričia, tlačia ľudí zo sály k dverám, odtiaľ na ulicu. Komisár zoskočí z javiska, pristúpi k dedovi a pýta sa:
„Dedo, isto pôjdete? A viete na čo ste sa podujali?“
„Ja..., pôjdem, veď som vravel,“ ticho hovorí dedo a klopí oči k zemi.
Aj išiel.
Tí, čo ho videli v ten deň, vraveli, že bez slova kráčal na čele dlhého radu vojakov v bielych maskovacích oblekoch a štekajúcich psov na dlhých vodidlách, ktorým z pyskov kvapkali sliny do sviežeho snehu.
Sneh ticho padal.
Dedo presne vedel, kde sú partizáni.
V ten deň sa trestný oddiel do dediny nevrátil.
Na druhý deň prišiel rozkaz stratiť sa z dediny, lebo Rusi sú už nebezpečne blízko. Vo všeobecnom zmätku nebolo času starať sa o trestný oddiel. Kone s povozmi museli dolu dolinou, vojaci cez kopce do susednej doliny. Dedina sa vyprázdnila, nezvaní hostia odišli.
Dedo sa vrátil na tretiu noc.Vošiel do kuchyne unavený, zhodil baraní kožuch, sadol si k peci a díval sa do plameňov. Nehovoril nič. Rodina ho poznala, všetci vedeli, že prehovorí, až keď bude chcieť.
Ráno zišli do dediny partizáni. Po tom istom chodníku, ktorý vyšliapal trestný oddiel. Prišli všetci, aj ranených doniesli. Uložili ich v materskej škôlke, kde zriadili nemocnicu.
Len čo sa veliteľ uvoľnil od povinností, začal zháňať deda Múdrika.
A dedina sa dozvedela pravdu.
Dedo skutočne doviedol Nemcov k partizánom. Doviedol ich na rozľahlú lúku pod Čiernou horou, kde ich partizáni mali ako na dlani. Nemci sa vrhli k senníkom na lúke. Naisto počítali, že partizáni sú v nich.
Od lesa zarapotali samopaly, guľomety, zaduneli granáty. Hora strieľala. Medzi Nemcami nastal zmätok. Pobehovali, kričali, padali do hlbokého snehu. Pomoci nebolo. Boli v dokonalej pasci. Streľba utíchla iba vtedy, keď sa na lúke nič nehýbalo.
Dedo sa v tom zmätku skrčil za senníkom pod hrubé brvná. Tam ho našli partizáni. Trochu rozpačito vyliezol zo svojej skrýše, a zahanbene počúval, keď mu veliteľ ďakoval za perfektnú pascu. Nechcel čakať do rána, hoci ho pozývali do zemľanky. Ponáhľal sa domov.
Nikomu nikdy nepovedal, ako sa bál, keď nemecký poručík vytiahol na neho zbraň, zúrivý od zlosti, že ich dedo vláčil po hlbokých horách, po miestach, kde partizánov jakživ nebolo. Ťahal ich po strmých zrázoch, kde v jeseni čakával na srny, po hlbokých úpustoch, kde číhaval na čiernu zver. Nech zdochnú aj so svojimi psiskami. Nech vypľujú od únavy svoje čierne duše. A keď už pomaly nevládali stáť na nohách, priviedol ich na lúku – priamo pred hlavne partizánskych zbraní.
Na jar, keď zem začala kopnieť, vyšli chlapi pod Čiernu horu. Dedo ich viedol. Na lúke našli kosti, dočista ohlodané líškami. Svietili na lúke, kde sa spod suchých byliek začínala na povrch drať nová tráva.
Chlapi vykopali jamu a poznášali do nej kosti. Tam ich zahrabali. Ľudské spolu so psími...
Podľa skutočnej udalosti napísal
Peter Mirvaj
{jcomments on}






























Keď vtiahli Nemci do dediny, bolo čosi pred Vianocami. Zima, len tak prašťalo. Snehu nakydalo neúrekom už tri dni pred príchodom nevolaných hostí. Ale akoby ho bolo málo. Sivá obloha hrozila novým prídelom, ktorý sa chystala vysypať na zem. Sem-tam zletel chumáčik, zakľučkoval v povetrí a klesol do súvislej prikrývky.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-