Často sa hovorí, že príroda občas obdarí niektorých ľudí výnimočným nadaním, jasnovidectvom, silou, alebo inými prednosťami, ktoré bežný človek postráda. Tak tomu bolo v druhej polovici 19. storočia v obci Nižná Slaná, kde sa u Dana v zadnom dvore narodil chlapec, ktorému dali meno Ondrej.a preto, keď syn vyrástol, začal pracovať s otcom. Otca, ba aj ostatných baníkov udivovala úžasná sila mladého Javoša. Keď sa gróf Andrássy dopočul o úžasnej sile Javošovej, dal príkaz správcovi pri Etelke hute, aby mladého Javoša zamestnal ako taviča a nakladača pri vysokej peci.
Mladému Javošovi sa táto zmena nie veľmi páčila. Bol zvyknutý s otcom a čo bolo hlavné, že pritom šetril otca. Sám „nafilal“ rudu do vozíkov a vyvážal ju von z bane. Otec len vydrevoval porub a udržiaval dosky, po ktorých tlačil vozíky.
Kráčajúc cestou od obce na závod zastavil sa na banke a dlho pozeral ako blikajú olejové kahance baníkov, ktorí kráčali pešo ako on, lenže chodníkom pod Rimbergom, aby prišli včas do bane Gejza, kde predtým sám pracoval. Silne zahrešil, odpľul si a hybaj ďalej. Pri peci ho privítali kamaráti, ktorí o Javošovi počuli všelijaké chýry, ale sami tomu veľmi neverili, ba si na ňom aj zavtipkovali. Javoš počúval a znášal vtipkovanie, kým ho nevynieslo z rovnováhy. Ale keď už toho bolo dosť, chytil najbližšieho taviča za golier a nohavice a ako pierko ho odhodil od seba. Na veľké šťastie tavič padol do foremného piesku, takže sa mu nič nestalo. No od tej doby mal Javoš pri peci taký rešpekt, že aj majster, ak niečo od Javoša chcel, musel s ním jednať veľmi opatrne. No na druhej strane Javoš dokázal urobiť za smenu za troch dobrých chlapov, a preto mal pri peci dobré meno.
Z kyján (kladivá), čo mali taviči pri peci na rozbíjanie železa na menšie kusy, nebolo pre Javoša dobré ani jedno. Majstrovi prehlásil, že on s takými pierkami robiť nebude. Ak chcú, aby robil, nech mu zoženú centovú (metrákovú) kyjan. Nebolo preto inej pomoci – kováči dostali príkaz zhotoviť centové kladivo, s ktorým potom Javoš drvil železo na potrebnú veľkosť. Často hovorieval kamarátom „choďte si pobafkať fajku, ja to rozbijem sám“. Jeho sila sa veľmi dobre uplatnila aj pri nakladaní železa.
Raz pri obede sa ho kamaráti opýtali: „Ondro, máš úžasnú silu, ale aj bujné vlasy, zdvihol by si na kečke vlasov centové železo?“ – „Zdvihol!“ Padla stávka, Javoš uviazal na svoje centové kladivo špagát a druhý koniec mu kamaráti uviazali na kečku vlasov. Javoš kladivo poľahky zdvihol a stávku vyhral. Raz sa dokonca na takúto stávku pozeral sám pán gróf Andrássy. Keďže bol Javoš dobrým pracovníkom – silákom, podstatne lepšie zarábal ako ostatní hutníci.
Najradšej jedával mäso. Dva kilogramy akéhokoľvek mäsa zjedol ako nič. Nikdy nenechal ale mäso dlho variť. Vždy vravieval: „Ak sa mäso tri razy v hrnci obráti keď začne vrieť, treba ho vybrať, lebo ináč z neho vyjde všetka moc“. Polievky hrozne nerád jedával a už keď nebolo iného východiska, že nebolo mäso, len polievka, museli mu ju precediť. Často chodieval aj k šantavej Zuze do Španku na posedzky. Raz, keď prišiel k nej, zacítil dobrú vôňu a spýtal sa ju: „Zuza, čo varíš?“ - „Stieranku,“ odpovedala Zuza „dám Ti ju, chceš?“ „Chcem Žuža, ale očet ju!“ (Správne: Chcem Zuza, ale preceď ju.) Teda polievky mu museli preciedzať aj keď boli len zapražené, bez mäsa.
Raz si išiel Javoš na Štolcovú – juhozápadná časť nižnoslanského chotára – drevo zberať. Išiel zavčas ráno, aby tam bol na svitaní. Práve vychádzalo slniečko, keď sa Javoš priblížil k studničke na Štolcovej. Doma si zajedol halušky, cesta bola dosť namáhavá, preto si chcel ovlažiť ústa chýrečnou horskou pramenistou vodou. Keď už bol celkom blízko pri studienke, zbadal, že zo studničky pije vodu veľké medvedisko. Javoš sa veru nezľakol, ale chladnokrvne zreval: „Odstúp, maco, aj ja sa chcem napiť!“ Medveď zdvihol hlavu a keď videl pred sebou človeka, zamrmlal a pustil sa do neho. Lenže ani Javoš nemeškal a postavil sa medveďovi do cesty. Začal sa neslýchaný zápas. Nik nevie ako dlho zápasili medzi sebou. Obom bolo už veľmi teplo. Javoš sa potil. Strapce z košele a gatí roztrhané od medveďových pazúrov viseli na ňom. Pazúry sa občas zabodli aj do Javošovho tela. Krv z rán premiešaná s potom stekala cícerkom dolu telom. No aj medveď bol už vyčerpaný a zadychčaný tak, že vyplazil jazyk von z papule. Keď to zbadal Javoš dlho nepremýšľal, chytil milého medveďa za vyplazený jazyk, rozkrútil ho a buchol s ním o zem. Potom mu stisol pijak a zadusil ho. Medveď sa nevedel brániť, pretože Javoš mu sedel na chrbte a nedovolil medveďovi, aby sa obrátil. Potom mu sekerou spustil krv.
Pri studničke sa poumýval, napil sa konečne čerstvej vody, opravil si roztrhaný odev a vrátil sa domov. Preobliekol si odev a hybaj k holcmajstrovi (polesnému). Holcmajster bol práve na dvore, keď Javoš zatvoril kapurku. Obrátil sa a spytuje sa Javoša: „Tak, čo je Javoš?“ – „Vedá čô, pán holcmajster, čô by ste povedali, keby som zabiel medveda?“
- Ale, Ondrej, čo to táraš?!
- Netáram pán holcmajster, ale sa Vás spytujem, čo by ste na to povedali.
- No vieš čo, keby si skutočne zabil medveďa, tak by si si ho mohol zobrať.
- Vážne? Tak ruku na to, pán holcmajster.
- Tu máš, Ondro, moju ruku. Si dobrý chlap, ale na medveďa sa nedáš.
Ondro Javoš už neodpovedal. Položil si čapicu na hlavu, vysúkal si rukávy na plátenej košeli a poď ho naspäť na Štolcovú. Medveď už dávno dodýchal. Vyhodil si ho na chrbát a vliekol ho dole do dediny. Doniesol ho až na dvor pána holcmajstra a hodil ho pred samé kuchynské dvere. Pán holcmajster na veľký buchot vybehol von a tu div, že sa nepotkol na ozrutnej mŕtvole. Pozrel na Javoša, zase na medveďa a zahrešil: „Hrom a peklo, Ondro, veď ty si mi zabil toho najväčšieho, ktorého som pokladal za vodcu ostatných. No ale slovo platí. Ber si ho teda, nepočítal som s tým.“ Javoš zobral ostrý nôž, oblúpil medveďa, kožu dal holcmajstrovi a mäso si zobral domov, aby sa pohostil na tejto pochúťke.
Pán holcmajster vedel o brlohu medveďa, a preto sa na druhý deň vybral na Štolcovú presvedčiť sa na vlastné oči o tom, čo sa stalo. Priestor okolo studienky bol na nepoznanie. Tráva bola vytrhaná, lístie poprevracané, okolité kríčky ošmýkané a studnička dopoly zanesená zeminou a lístím. Vyschnutú krv z medveďa cez noc odpratali lesné dravce, len zakrvavené lístie svedčilo o ukrutnom boji Javoša s medveďom. Pán holcmajster si posunul horársky klobúk dozadu, aby mu vyschol pot, ktorý mu od hrôzy vystúpil na čelo a pobral sa ďalej. Brloh medveďa bol prázdny, len zbytky ohryzených kostí z medveďovej koristi zostali v ňom práchnivieť.
Táto príhoda podľa ústneho tradovania sa stala okolo roku 1900, kedy Javoš bol v najlepších rokoch. Žiaľ, jeho potomstvo sa v Nižnej Slanej dodnes nezachovalo. Sedemdesiatštyri, až sedemdesiatsedemroční živí svedkovia sa na neho ešte pamätajú.
Martin Kanaba
Z publikácie Martin Kanaba: Banícke krámy Nižná Slaná a okolie, ktorú vydal OÚ Nižná Slaná v roku 2000.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).