a preto, keď syn vyrástol, začal pracovať s otcom. Otca, ba aj ostatných baníkov udivovala úžasná sila mladého Javoša. Keď sa gróf Andrássy dopočul o úžasnej sile Javošovej, dal príkaz správcovi pri Etelke hute, aby mladého Javoša zamestnal ako taviča a nakladača pri vysokej peci.
Mladému Javošovi sa táto zmena nie veľmi páčila. Bol zvyknutý s otcom a čo bolo hlavné, že pritom šetril otca. Sám „nafilal“ rudu do vozíkov a vyvážal ju von z bane. Otec len vydrevoval porub a udržiaval dosky, po ktorých tlačil vozíky.
Kráčajúc cestou od obce na závod zastavil sa na banke a dlho pozeral ako blikajú olejové kahance baníkov, ktorí kráčali pešo ako on, lenže chodníkom pod Rimbergom, aby prišli včas do bane Gejza, kde predtým sám pracoval. Silne zahrešil, odpľul si a hybaj ďalej. Pri peci ho privítali kamaráti, ktorí o Javošovi počuli všelijaké chýry, ale sami tomu veľmi neverili, ba si na ňom aj zavtipkovali. Javoš počúval a znášal vtipkovanie, kým ho nevynieslo z rovnováhy. Ale keď už toho bolo dosť, chytil najbližšieho taviča za golier a nohavice a ako pierko ho odhodil od seba. Na veľké šťastie tavič padol do foremného piesku, takže sa mu nič nestalo. No od tej doby mal Javoš pri peci taký rešpekt, že aj majster, ak niečo od Javoša chcel, musel s ním jednať veľmi opatrne. No na druhej strane Javoš dokázal urobiť za smenu za troch dobrých chlapov, a preto mal pri peci dobré meno.
Z kyján (kladivá), čo mali taviči pri peci na rozbíjanie železa na menšie kusy, nebolo pre Javoša dobré ani jedno. Majstrovi prehlásil, že on s takými pierkami robiť nebude. Ak chcú, aby robil, nech mu zoženú centovú (metrákovú) kyjan. Nebolo preto inej pomoci – kováči dostali príkaz zhotoviť centové kladivo, s ktorým potom Javoš drvil železo na potrebnú veľkosť. Často hovorieval kamarátom „choďte si pobafkať fajku, ja to rozbijem sám“. Jeho sila sa veľmi dobre uplatnila aj pri nakladaní železa.
Raz pri obede sa ho kamaráti opýtali: „Ondro, máš úžasnú silu, ale aj bujné vlasy, zdvihol by si na kečke vlasov centové železo?“ – „Zdvihol!“ Padla stávka, Javoš uviazal na svoje centové kladivo špagát a druhý koniec mu kamaráti uviazali na kečku vlasov. Javoš kladivo poľahky zdvihol a stávku vyhral. Raz sa dokonca na takúto stávku pozeral sám pán gróf Andrássy. Keďže bol Javoš dobrým pracovníkom – silákom, podstatne lepšie zarábal ako ostatní hutníci.
Najradšej jedával mäso. Dva kilogramy akéhokoľvek mäsa zjedol ako nič. Nikdy nenechal ale mäso dlho variť. Vždy vravieval: „Ak sa mäso tri razy v hrnci obráti keď začne vrieť, treba ho vybrať, lebo ináč z neho vyjde všetka moc“. Polievky hrozne nerád jedával a už keď nebolo iného východiska, že nebolo mäso, len polievka, museli mu ju precediť. Často chodieval aj k šantavej Zuze do Španku na posedzky. Raz, keď prišiel k nej, zacítil dobrú vôňu a spýtal sa ju: „Zuza, čo varíš?“  - „Stieranku,“ odpovedala Zuza „dám Ti ju, chceš?“ „Chcem Žuža, ale očet ju!“ (Správne: Chcem Zuza, ale preceď ju.) Teda polievky mu museli preciedzať aj keď boli len zapražené, bez mäsa.
Raz si išiel Javoš na Štolcovú – juhozápadná časť nižnoslanského chotára – drevo zberať. Išiel zavčas ráno, aby tam bol na svitaní. Práve vychádzalo slniečko, keď sa Javoš priblížil k studničke na Štolcovej. Doma si zajedol halušky, cesta bola dosť namáhavá, preto si chcel ovlažiť ústa chýrečnou horskou pramenistou vodou. Keď už bol celkom blízko pri studienke, zbadal, že zo studničky pije vodu veľké medvedisko. Javoš sa veru nezľakol, ale chladnokrvne zreval: „Odstúp, maco, aj ja sa chcem napiť!“ Medveď zdvihol hlavu a keď videl pred sebou človeka, zamrmlal a pustil sa do neho. Lenže ani Javoš nemeškal a postavil sa medveďovi do cesty. Začal sa neslýchaný zápas. Nik nevie ako dlho zápasili medzi sebou. Obom bolo už veľmi teplo. Javoš sa potil. Strapce z košele a gatí roztrhané od medveďových pazúrov viseli na ňom. Pazúry sa občas zabodli aj do Javošovho tela. Krv z rán premiešaná s potom stekala cícerkom dolu telom. No aj medveď bol už vyčerpaný a zadychčaný tak, že vyplazil jazyk von z papule. Keď to zbadal Javoš dlho nepremýšľal, chytil milého medveďa za vyplazený jazyk, rozkrútil ho a buchol s ním o zem. Potom mu stisol pijak a zadusil ho. Medveď sa nevedel brániť, pretože Javoš mu sedel na chrbte a nedovolil medveďovi, aby sa obrátil. Potom mu sekerou spustil krv.
Pri studničke sa poumýval, napil sa konečne čerstvej vody, opravil si roztrhaný odev a vrátil sa domov. Preobliekol si odev a hybaj k holcmajstrovi (polesnému). Holcmajster bol práve na dvore, keď Javoš zatvoril kapurku. Obrátil sa a spytuje sa Javoša: „Tak, čo je Javoš?“ – „Vedá čô, pán holcmajster, čô by ste povedali, keby som zabiel medveda?“
- Ale, Ondrej, čo to táraš?!
- Netáram pán holcmajster, ale sa Vás spytujem, čo by ste na to povedali.
- No vieš čo, keby si skutočne zabil medveďa, tak by si si ho mohol zobrať.
- Vážne? Tak ruku na to, pán holcmajster.
- Tu máš, Ondro, moju ruku. Si dobrý chlap, ale na medveďa sa nedáš.
Ondro Javoš už neodpovedal. Položil si čapicu na hlavu, vysúkal si rukávy na plátenej košeli a poď ho naspäť na Štolcovú. Medveď už dávno dodýchal. Vyhodil si ho na chrbát a vliekol ho dole do dediny. Doniesol ho až na dvor pána holcmajstra a hodil ho pred samé kuchynské dvere. Pán holcmajster na veľký buchot vybehol von a tu div, že sa nepotkol na ozrutnej mŕtvole. Pozrel na Javoša, zase na medveďa a zahrešil: „Hrom a peklo, Ondro, veď ty si mi zabil toho najväčšieho, ktorého som pokladal za vodcu ostatných. No ale slovo platí. Ber si ho teda, nepočítal som s tým.“ Javoš zobral ostrý nôž, oblúpil medveďa, kožu dal holcmajstrovi a mäso si zobral domov, aby sa pohostil na tejto pochúťke.
Pán holcmajster vedel o brlohu medveďa, a preto sa na druhý deň vybral na Štolcovú presvedčiť sa na vlastné oči o tom, čo sa stalo. Priestor okolo studienky bol na nepoznanie. Tráva bola vytrhaná, lístie poprevracané, okolité kríčky ošmýkané a studnička dopoly zanesená zeminou a lístím. Vyschnutú krv z medveďa cez noc odpratali lesné dravce, len zakrvavené lístie svedčilo o ukrutnom boji Javoša s medveďom. Pán holcmajster si posunul horársky klobúk dozadu, aby mu vyschol pot, ktorý mu od hrôzy vystúpil na čelo a pobral sa ďalej. Brloh medveďa bol prázdny, len zbytky ohryzených kostí z medveďovej koristi zostali v ňom práchnivieť.
Táto príhoda podľa ústneho tradovania sa stala okolo roku 1900, kedy Javoš bol v najlepších rokoch. Žiaľ, jeho potomstvo sa v Nižnej Slanej dodnes nezachovalo. Sedemdesiatštyri, až sedemdesiatsedemroční živí svedkovia sa na neho ešte pamätajú.
Martin Kanaba 

Z publikácie Martin Kanaba: Banícke krámy Nižná Slaná a okolie, ktorú vydal OÚ Nižná Slaná v roku 2000.