Skôr, ako sa vrátime do reálnej skutočnosti, je potrebné si niečo povedať o Jánovi Majerníkovi samotnom. Narodil sa v Dobšinej, kde vyštudoval gymnázium a potom začal študovať v Košiciach na lekárskej fakulte. Už ako mladíka ho bolela tá skutočnosť, že Gemer, odkiaľ pochádzal, sa rokmi dostával v rámci Slovenska do úzadia, že tento nádherný kraj, bohatý na prírodné krásy, žiaľ, ďalej ekonomicky chradol, upadal. Ľudia napriek tomu ostali dobrosrdeční, ale bolo cítiť na ich osude, že taktiež cítia krivdu spoločenského osudu tohto regiónu Slovenska a čo bolo horšie, bieda priťahovala ešte ďalšiu biedu. Pretože materiálne hodnoty strácali v tomto regióne na reálnej cene, stal sa tento kút Slovenska magnetom pre ďalší príchod takzvaných neprispôsobivých ľudí, ktorí predávali svoje byty v bohatších regiónoch Slovenska a za pomerne lacný peniaz skupovali domy, ktoré opúšťali domorodí obyvatelia hlavne z dôvodov nemožnosti sa plne uplatniť v zamestnaní, pretože ho jednoducho nebolo. Bola tu jedna z najvyšších nezamestnaností v rámci Slovenska. Takýto bol obraz nielen jeho samotnej rodnej Dobšinej, ale takmer celého Gemera na začiatku 21. storočia.
Ján Majerník sa vzniesol nad svoje nehybné telo, ležiace na zemi v domčeku na okraji Košíc, kde bol ubytovaný v podnájme, a zrazu precitol vo svojej vlastnej telesnej schránke. Prvé, čo si uvedomil, bolo to, že ho čaká neľahká úloha žiť v tomto obmedzenom svete, ktorý musí postupne začať meniť.
Na lekárskej fakulte s jeho poznaním akoby šmahnutím ľavej ruky ukončil štúdium. Musel v sebe stále potláčať svoj rozumový potenciál, ktorý bol obrovský, aby sa nelíšil od ostatných ľudí. Jeho možnosti po psychickej, rozumovej, či samotnej fyzickej stránke boli pre bežného smrteľníka nepredstaviteľné. Vzhľadom k jeho veľmi dobrým študijným výsledkom, ale aj samotnej jeho osobnosti, nebolo problémom, aby sa zamestnal vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach, na Neurochirurgickej klinike. Teda tam, kde si vytýčil svoj cieľ už v mladších rokoch. Ťažké, preťažké boli prvé dni pre Majerníka, pretože videl pacientov, ktorým by bol vedel pomôcť okamžite, tí však museli ležať na JIS-ke a mnohí z nich byť odsúdení na smrť. Stalo sa však to, čomu sa hovorí zázrak. Mnohí pacienti sa začali preberať z kómy, a to zdanlivo z ničoho nič. Kto za tým bol, si vieme ľahko domyslieť. Majerník si však nemohol dovoliť takéto excesy a robil to iba vo výnimočných prípadoch, tam, kde už skutočne nebolo inej pomoci. Vtedy využil svoju nočnú službu, podišiel k „odpísanému“ pacientovi a prostredníctvom svojich neobmedzených možností prenikol do mozgu pacienta, kde usporiadal poškodené tkanivá a nervové zakončenia do náležitého stavu, pričom ponechal maličké miestečká, ktoré sa dali doliečiť už bežnými, vtedy dostupnými lekárskymi prostriedkami. Medzi svojimi kolegami napriek mladému veku, už pri prvých asistenciách pri operáciách sa Majerníkovi dostalo mnoho uznania, pretože mnohokrát len akoby utrúsil, že problém konkrétnej operácie, ktorá prebiehala, je tu, alebo v tom, alebo onom probléme. Samozrejme, že trafil vždy presne. Za krátku dobu prichádzal s návrhmi na zlepšenie operačných postupov a meno Neurochirurgickej kliniky Fakultnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach začalo získavať prestíž nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Majerník sa postupne stával uznávanou kapacitou vo svojom odbore. Lenže Ján Majerník už mal postavené ďalekosiahlejšie ciele, ktoré mal vlastne naordinované od vyššej vesmírnej inteligencie.
Jeho úlohou bolo postupne odovzdávať proces odblokovania mozgu aj ďalším osobám. Lenže ako na to ísť, kde začať? Spomenul si na svoju rodnú Dobšinú a rozhodol sa, že začne vlastne tam. Majerník na základe svojich schopností vedel okrem medicíny preniknúť aj do všetkých iných oblastí, či už do ekonomiky, finančníctva, alebo iných vedných odborov. Okrem toho mal schopnosti, ktoré pre bežného človeka boli absolútne nepochopiteľné. Vedel, že v spoločnosti, v ktorej sa nachádza, bude potrebovať pre svoje zámery mnoho, premnoho peňazí. On však vedel ako na to, ale vedel aj to, že všetko nemôže zvládnuť sám. Niekoľko vynálezov v odbore medicíny mu prinieslo značný finančný zisk, ktorý ihneď vedel investovať do akcií, ktoré mu prinášali ďalšie obrovské zisky. Všetko to bolo legálne. Nastal čas, keď sa musel rozhodnúť pre ďalšieho človeka, ktorému otvorí svet poznania a ktorý povedie jeho finančné záležitosti. Koho iného si vybrať, ak nie niekoho zo svojich bývalých priateľov a rodákov. A tak sa rozhodol pre Petra Krausa, rodáka z Dobšinej, ktorý pracoval v istej banke v Košiciach.
„Ahoj, Peter, dávno sme sa nestretli, máš na mňa chvíľu čas?“
„Isteže Janko,“ odpovedal telefonicky Peter. „O čo vlastne ide?“
„Na to sa musíme osobne stretnúť. Navrhujem ti, Peter, aby si večer prišiel za mnou domov“ a nadiktoval mu svoju novú košickú adresu.
Peter Kraus vo večerných hodinách došiel do najnovšej vilovej štvrte v Košiciach - Krásnej nad Hornádom, kde zastavil a zaparkoval pred nádherným novým domom. Vedel o Jánovi Majerníkovi, že sa mu nevodí zle, ale nepredpokladal, že sa v takom mladom veku zmôže až na toľký luxus. Obaja sa srdečne zvítali, veď ešte ako malí chlapci boli dobrí kamaráti a viazalo ich puto spoločného rodáctva. V tom znamení sa viedol aj ich rozhovor. Bolo to najmä o samotnej Dobšinej, aká je biedna situácia so zamestnaním v tomto regióne, až sa nakoniec Majerník predsa len rozhovoril k veci.
„Peter, chcem ti navrhnúť spoluprácu.“
„Spoluprácu? V medicíne? Prosím ťa, veď ja o tom nemám ani poňatia.“
„Nie v medicíne, robil by si vo svojom fachu, potrebujem niekoho, kto by sa vyznal v bankovníctve a finančníctve.“
„No, to som teda veľmi zvedavý,“ prejavil záujem Peter.
Majerník by si vlastne na túto úlohu mohol vybrať hociktorého človeka, ktorého by zasvätil do svojich tajomstiev, ale Peter sa mu na túto úlohu zdal najvhodnejší.
„Vieš, Peter, k tomu ale musíš vedieť trocha viac. Hovorí ti niečo podstata mozgu a na koľko percent je ľudský mozog využitý?“
„Čosi o tom viem, je to však strašne málo.“
„Máš pravdu, o tom sa vie veľmi málo, lenže ja viem o jednej možnosti, kedy sa mozog dá využiť takmer na plnú kapacitu.“
„To nemyslíš vážne!“ zasmial sa Peter.
„Celkom vážne. Chceš vedieť o tom niečo viac?“
„Je to zaujímavé, keby som ťa nepoznal ako seriózneho človeka, povedal by som, že fantazíruješ. Teda čo mi o tom povieš?“
Majerník rozpovedal Petrovi svoje zážitky pred a pri odblokovaní mozgu, pričom Peter len neveriacky krútil hlavou a skúmavo pozeral na Majerníka.
„Janko, to mi chceš tým povedať, že dokážeš odblokovať mozog ktoréhokoľvek človeka?“
„Prakticky áno, ale hlavne toho, ktorý to sám aj chce.“
„Nezbláznim sa z toho?“
„Nie,“ usmial sa Majerník, „keď chceš, môžeme ísť rovno na vec.“
„Za pokus to stojí, dôverujem ti, hoci pravdu povediac, tomu nijako neverím.“
Majerník sa zadíval do Petrových očí, ktorý náhle pocítil v hlave záblesk a ich vzájomná komunikácia začala prebiehať v kompaktných myšlienkach v kvantách výmeny informácií. Petrovi bolo zrazu všetko jasné, vedel na čo Majerník myslí, čo od neho chce, čo plánuje. Po chvíli sa Peter predsa len ozval normálnou ľudskou rečou.
„Janko, ty teda chceš odo mňa, aby sme najprv skúpili tie pozemky v Dobšinej, potom tam vybudovali cesty, železničnú trať a nakoniec tú medicínsku fabriku, medicínske centrum, pravda, okrem toho najprv tú banku?“
„Áno, najprv musíš viesť banku, ktorá, ako vieš, dosiahne takmer absolútnu moc, pretože už vieš kde investovať, ako investovať a ako získať maximálny zisk, pretože tých peňazí budeme potrebovať nehorázne množstvo, čo sa aj stane. Teraz aj ty máš možnosť odblokovať zopár ľudí, ktorí ti v tom budú pomáhať. Je ti jasné, že so základným kapitálom najprv uspejeme vo švajčiarskych bankách, kde začneš pracovať, až potom vytvoríme pobočku práve v Dobšinej a osamostatníme sa. Ale čas sú peniaze a všetko musí ísť čo najrýchlejšie, aby sme prerazili v bankovníctve aj na Slovensku. Tu už musíš rozhodiť siete ty, aby sme prerazili.“
Peter Kraus bol zo všetkého taký vzrušený, že napriek tomu, že mal absolútne exelentné, čisté zmýšľanie, proste úplne odblokované, triasol sa na celom tele. Najviac sa mu však pozdávala tá skutočnosť, že s Majerníkom mohol komunikovať na úplne novej báze, t. j. bez toho, že by spolu vôbec hovorili. Jednoducho si vymieňali myšlienky, a to nie po slovách, alebo vetách, ale v kompaktných myšlienkových celkoch, čo sa neskôr dialo aj vtedy, keď boli od seba značne vzdialení. Bol to jednoducho myšlienkový prenos, ktorý sa uskutočnil vždy, keď niektorý z nich na druhého pomyslel a niečo chcel.
Tak sa stalo, že Peter Kraus za krátku dobu zhromaždil značné množstvo kapitálu, s možnosťou jeho vstupu na Slovensko. Na podnikanie v Dobšinej, napriek tomu že nebolo v čom, boli naďalej vytvorené maximálne výhodné podmienky, a tak Krausov tím skupoval za veľmi dobré ceny jeden pozemok za druhým. Kde sú peniaze, ide všetko ľahko. Prvé čo bolo, bolo skúpenie pozemkov bývalej azbestovej bane a priľahlých háld. Nastal značný pracovný ruch, pretože haldy sa postupne vracali do obrovskej povrchovej bane a terén sa začal vyrovnávať do pôvodného stavu, akým bol pred započatím ťažby azbestu. Vŕšok Teliatko dostával pôvodné kontúry a na zasypanej časti povrchovej bane sa začalo s rekultiváciou, počítajúc s tým, že na mieste vyrastie oddychové centrum, no najmä park, pokiaľ sa celá masa neustáli. Tam, kde nebola ťažba, kde boli pôvodne haldy, začal čulý stavebný ruch. Ako prvá vyrástla budova banky „Topscherinvestis“, kde sa Peter Kraus aj so svojím tímom zanedlho presťahoval. Prosperujúca banka investovala však aj na ďalších miestach, nielen v Dobšinej, ale aj v jej okolí.
Okolo Jána Majerníka vznikol taktiež tím ľudí, ktorí tak isto dostali tú vymoženosť, že ich mozog bol odblokovaný. Boli zameraní na medicínsku techniku a do sveta sa chrlil jeden patent za druhým, čo tiež prinášalo obrovské zisky. Majerník si však zaumienil, že výroba medicínskych zariadení jeho tímu bude situovaná práve do Dobšinej. Neďaleko budovy banky už stáli na to pripravené nové montážne haly a úplne najmodernejšie a najvýkonnejšie zariadenia a budovy.
Teraz nastala potreba skvalitnenia dopravy, pretože zabudnuté mesto minulosti začalo svoj opätovný rozmach. Vrch Štenpark bol celý odkúpený na výstavbu novej Dobšinej. Prvé boli budované moderné ubytovne pre potrebných robotníkov. Hneď krátko na to začala nová bytová výstavba rodinných domov. V rekordne krátkom čase sa obnovila železničná doprava, ktorá sa zdvojkoľajila a takmer súbežne so železnicou sa vystavala, čo do kvality takmer diaľničná cesta medzi Rožňavou a Dobšinou, pokračujúcou smerom na Poprad.
Banka Topscherinvestis zrazu začala mať investičné ponuky zo zahraničia, pretože kapitál vložený do medicínskej techniky sa začal úspešne uplatňovať a na svetovom trhu bol o výrobky enormný záujem. Dobšiná rástla, bohatla, ako aj jej obyvatelia, aj vďaka tomu, že Majerník okrem toho vytvoril ďalší tím okolo fyzika Róberta Švarca, ktorý sa usídlil so svojím kolektívom v Dobšinej – časť Vyšná Maša, kde vyrástol komplex vedeckých laboratórií, ako aj výrobní najmodernejšej fyziky, teda na miestach, kde boli kedysi dávno prvé vysoké pece na Slovensku. Aké dôsledky to malo pre túto časť krajiny? Úplne prozaické. Zmenili sa prístupové cesty, bola tu druhá rýchliková zastávka Dobšinej, hlavne kvôli rozsiahlemu rekreačnému, ako aj fyzikálnemu komplexu, a zastávka Dobšiná – Maša. Železničná trať pokračovala údolím Dankovej, popod Čuntavu, prevažne tunelovým systémom na Hron, kde sa v sedle Besník vytvorila dôležitá železničná križovatka Banská Bystrica - Košice a Budapešť - Poprad. Zainvestoval sa prastarý železničný plán prepojenia Budapešti, čiže južný ťah smerom na Vysoké Tatry. Prosperoval z toho prakticky celý Gemer, ako aj Horehronie. Pod Kráľovou hoľou vznikli rozsiahle turistické komplexy zimnej a letnej turistiky. Vďaka moderným lanovkám na tento nádherný vrch Slovenska sa vytvorila najkrajšia zimná zjazdovka na Slovensku, a to zjazdovka z Kráľovej hole do obcí Šumiac, Telgárt, ale aj na Pusté Pole.
Dobšiná sa začala stávať svetoznámou, pretože okrem prírodnej krásy, napríklad svetoznámej Dobšinskej ľadovej jaskyne, Majerník dal podnet na skúpenie lokality v okolí Dobšinskej ľudovej záhrady, pod vrchom Strieborná, kde vznikol rehabilitačný a medicínsky komplex sanatórií. Tu sa liečili prípady, ktoré boli inde na svete prakticky nevyliečiteľné. Majerníkov tím tu našiel plné uplatnenie a záujem z celého sveta bol enormný. Do mesta Dobšiná sa začal valiť kapitál aj mimo Majerníkových záujmov. Hotelová sieť sa snažila zakúpiť pozemky, napriek expresne stúpajúcej cene, najmä v okolí ľudovej záhrady, kvôli sanatóriám, hojne svetovo navštevovaných, ale aj kvôli krásnej prírode vôkol. Takto tu vznikol rozsiahly rekreačný areál, siahajúci takmer od mesta, s centrom sanatórií „Ľudová záhrada“ a hotely sa rozrástli až ku samotnej Zimnej vode, kde sa údolie začalo značne zužovať. Pobyt v Dobšinej sa pomaly vyrovnával pobytom v luxusných alpských strediskách.
Pokiaľ k tomu ale došlo, že sa Dobšiná stala záujmom svetového diania, vráťme sa trocha na začiatok, keď bolo spomínané, že Dobšiná sa vplyvom predošlého chátrania takmer stala strediskom neprispôsobivých občanov. Majerník však aj v tomto smere urobil jeden podstatný experiment, ku ktorému dôjdeme neskôr.
Ešte počas svojej praxe v Košiciach vyskúšal svoje schopnosti na postihnutom dieťati, ktoré odchádzalo z nemocnice s diagnózou – nevyliečiteľné postihnutie mozgu, následkom úrazu. Bol pri tom, keď si ho preberala jeho zúfalá mama. Bol to osemročný chlapec, ktorý bol následkom úrazu pri autonehode úplne nevládny, čiže nevedel chodiť, ani hovoriť, životom odpísaný. Prišlo mu veľmi ľúto nešťastnej matky a prihovoril sa jej až na chodbe nemocnice.
„Pani, prosím vás, pokiaľ máte záujem, navštívte ma s chlapcom u mňa v mojej súkromnej ambulancii.“ A dal jej svoju vizitku.
Matka ani poriadne nevnímajúc, vložila si vizitku do kabelky a odchádzala. Prešlo pár dní, a predsa len za Majerníkom aj s postihnutým chlapcom došla. Práve tu si musíme objasniť možnosti Majerníka, ktoré so svojimi schopnosťami mal. Nebolo jednoduché napríklad odblokovať človeka, ktorý bol v podstate agresívny, egoistický a s ďalšími negatívnymi vlastnosťami človeka. Mohlo by sa stať, že práve takýto odblokovaný človek by sa stal nešťastím pre ostatné okolie. Dalo sa to iba zmierniť, teda usporiadať tak, že jeho hodnoty, teda hodnoty záujmového človeka s negatívnymi vlastnosťami, sa dali usporiadať v inom ponímaní a jeho zmýšľanie usmerniť na pozitívne, spoločnosťou akceptovateľné. Z uvedených dôvodov sa vypytoval matky postihnutého dieťaťa na jeho minulosť, ako zapadal v škole v kolektíve, proste aký bol. Dozvedel sa, že chlapček bol skôr utiahnutý, ale mal veľmi dobrý prospech v škole a medzi deťmi bol obľúbený. Pozrel sa na chlapčeka, ktorý vlastne nemal žiadne vnímanie a akoby v agónii sedel v invalidnom vozíku.
„Prosím vás, pani, nechajte nás osamote a počkajte chvíľu v hale v predsieni.“
„Čo budete s ním robiť?“
„Nebojte sa. Jeho stav sa už v žiadnom prípade nemôže zhoršiť, len vás prosím, nebuďte prekvapená, keď sa výrazne zlepší.“
Matka odchádzala do haly, uvedomujúc si, že v jeho súkromnej ambulancii vlastne ani neboli nijaké zvláštne medicínske zariadenia a skôr to pripomínalo nejakú bežnú, ale útulnú pracovňu. Keď Majerník ostal s chlapcom sám, chytil mu hlavičku do svojich rúk, a celou svojou silou vôle a mysle prenikal do chlapčekovho mozgu, kde usporiadal poškodené nervové zakončenia a poškodený mozog uvádzal do pôvodného zdravého stavu. Takmer okamžite sa začínali prejavovať následky. Chlapcove oči ožili a nechápavo sa pozerali na Majerníka. Jeho prvé slová boli:
„Kde je moja mama? Ja chcem svoju mamičku!“ To už ale silno skričal, čo začula aj jeho mama, ktorá sa doslovne vrútila do ambulancie.
„Pre Boha! Pán doktor, veď on hovorí!!!“ Vrhla sa na Majerníka a bozkávala mu ruky.
„Opatrne, váš chlapec bol dlho v kóme, nesmie hneď vstať, ani nič unáhliť. Bude potrebná pomalá rehabilitácia, ktorú môžete absolvovať tu u mňa a bude to aj najlepšie riešenie, pretože nechcem, aby z toho bol nejaký rozruch. Ale môžem vás ubezpečiť, že bude v absolútnom poriadku.“
„Budem vaša doživotná dlžníčka, len neviem ako vám to mám splatiť.“
„Zdravie a šťastie rodiny je prvoradé. To je moje poslanie a tým je to aj splatené,“ odpovedal Majerník.
Túto časť sme si museli pripomenúť, pretože súvisí s dianím v Dobšinej, najmä v počiatkoch, keď Majerník začal s investíciami v Dobšinej. V tom čase sa stretol s primátorom mesta Františkom Kaprálom, ktorý sa mu okrem iného posťažoval najmä na skutočnosti s neprispôsobivou časťou obyvateľstva mesta. Devastovali ľahko nadobudnuté domy, a tak sa vlastne celé štvrte Dobšinej začínali čoraz viac podobať na bývalú cigánsku kolóniu, ktorá bola kedysi poniže mesta. Bolo bežné, že svoju malú či veľkú potrebu vykonávali priamo vo dvore, alebo ešte lepšie na ulici. Ich zmýšľanie malo jediný cieľ. Vybabrať so štátom, byť podľa možnosti invalidný, poberať dôchodok, nič nerobiť. Už vznikla generácia, ktorá vlastne nevedela čo je to práca a zistila, že je možné žiť aj iba z podpory štátu, či mesta. Hodnoty tejto časti obyvateľstva mali zvrátený zmysel existencie a nazerania na svet. Každý však na druhej strane im bol nepriateľom, pretože ako malé decko, keď nedostane čo chce, začína byť zanovité, a tak aj oni si vynucovali aj to, na čo vlastne ani nemali nárok. Majerník dobre poznal mentalitu tejto časti obyvateľstva, mal však riešenie.
S primátorom mesta sa okrem toho bavili aj na iné témy a prišla reč mimo iné aj na telepatiu. František Kaprál bol všestranne vzdelaný muž a s Majerníkom našli spoločnú reč aj v tomto ohľade. Tak sa stalo, že primátor sa vlastne tiež dostal do spoločnosti Majerníkových vyvolených, pretože mu Majerník „ akože pri pokuse o telepatiu“ otvoril obzor možností odblokovaného mozgu. Zrazu začal prebiehať medzi nimi dialóg v spomínaných kompaktných myšlienkach.
„Janko, to chceš naozaj urobiť s našimi neprispôsobivými?“
„Ferko, najjednoduchšia vec, ako ich možno zmeniť, je prilákať ich pomocou peňazí na prednášku, ktorej dáme názov „zdravie a peniaze“, kde sa im ich myslenie „troška“ upraví.“
František Kaprál sa usmial, pretože plne pochopil, čo mieni Majerník urobiť.
„Ale ako je to možné, že viem, čo ty vieš? Čo sa stalo? Som prekvapený, že vidím podobné riešenia, ba vidím, čo možno všetko vôkol vykonať. Prečo mi je zrazu všetko také jasné?“ kládol si otázky primátor. Takmer okamžite sa dozvedel, aký proces prebehol medzi nimi navzájom.
„Takže nastal čas, keď ľudstvu bude mozog úplne odblokovaný?“
„Proces sa začal a musí byť postupný, vieš dobre prečo som uprednostnil Dobšinú, ktorá bola v minulosti považovaná za kolísku inteligencie na Gemeri, len žiaľ, inteligencia sa rozišla takmer po celom svete. Teraz ju vrátim späť a znásobím a odtiaľto pôjde zasa do celého sveta. Najprv však musí byť samotná Dobšiná zveľadená, pozdvihnutá, a to do posledného obyvateľa, vrátane našich neprispôsobivých.“
Tento rozhovor medzi Majerníkom a primátorom sa konal práve v tom čase, keď banka Topscherinvestis začala investovať do ciest, železnice, likvidácií azbestových háld. Bola potrebná každá ruka. V mestskom rozhlase bolo počuť túto výzvu: „Pozývame našich občanov na posedenie v Kultúrnom dome v Dobšinej za účasti pána primátora a MUDr. Majerníka, kde sa bude okrem iného diskutovať na tému: „Zdravie a peniaze“. Každý účastník tejto prednášky a posedenia dostane malý príspevok v hodnote 20 Eur. Tešíme sa na vašu hojnú účasť.“
Tak teda účasť bola hojná, a to práve tých najchudobnejších, a čo bolo hlavným cieľom, boli to práve tí neprispôsobiví. Lákalo najmä tých 20 Eur. Hneď na prvej prednáške bol nával a tí, čo sa do sály už nedostali, mali prisľúbené, že nasledujúce prednášky budú každý deň, pokiaľ bude záujem, s podmienkou, že tohto posedenia sa každý môže zúčastniť iba raz a bude to evidované.
Čo bolo ale cieľom primátora a Majerníka? Predniesli im v úvode ako mnohí občania teraz žijú, aké majú priority, aké zdravie. Poukázali na žalostný stav ich domovov a na to, že sa im naskytá možnosť pracovať na novostavbách v Dobšinej a okolí, a tým aj možnosť zarobiť si a zveľadiť si svoje príbytky. Lenže čo prítomní nevnímali, bolo to, že primátor s Majerníkom im vlastne telepaticky vštepovali nové zásady ich myslenia. Prakticky to bolo v zásade Desatoro Božích prikázaní, ďalej odstránenie egoizmu, nenávisti, získanie záujmu o prácu, základné hygienické návyky osobnej hygieny a dodržiavania čistoty svojich príbytkov a okolia, ako aj rad ďalších vlastností, ktoré sa každému kultúrnemu človeku zdajú byť prirodzené a normálne. Majerníkovo a primátorovo myslenie v spojení bolo také silné, že pôsobilo na tieto masy ľudí úplne bez výnimky. Týmto posedením prešla takmer polovička obyvateľov Dobšinej. Boli medzi nimi aj takí, čo to v podstate ani nepotrebovali, ale nebolo im to na škodu. Pravda, našlo sa medzi neprispôsobivými aj zopár takých, ktorí toto sedenie odignorovali. Mali však smolu, pretože myslenie obyvateľstva, ako aj celkové postoje ľudí v Dobšinej sa začali rapídne meniť. Zamestnanosť v Dobšinej bola prakticky stopercentná. Tí, ktorí nepracovali, boli volaní na mestský úrad a spolu so sociálnymi pracovníkmi bol vytváraný tlak na ich zamestnanosť. Našli sa ale aj takí, čo aj naďalej nechceli pracovať a vyhovovala im ich nečinnosť a doslovná lenivosť s tým, že však vyžijú aj z podpory. Lenže tlak zo strany spoluobyvateľov bol na nich silný. Netolerovali ich záhaľčivosť, špinu ich vlastnú, ani v ich domoch a okolí, takže radšej z Dobšinej odtiahli sami na miesta, kde im zatiaľ taký spôsob života trpeli. Bolo vidieť ako Dobšiná krásnie, domy sa rekonštruovali aj vďaka vytvorenej mestskej nadácii na podporu zveľadenia bývania, ktorú podporovala najmä banka Topscherinvestis. Na celkové pomery Slovenska bola životná úroveň obyvateľstva Dobšinej veľmi vysoká a predstihovala aj ekonomicky najvyspelejšie oblasti Slovenska. Tlak na rast a prílev obyvateľstva bol enormný a musela sa stanoviť určitá hranica, kto bude mať možnosť sa do Dobšinej nasťahovať. Regule boli veľmi prísne a potrebné. Skutočnosť, že tu, v tomto meste sa sústreďovala prakticky neobmedzená a plne rozvinutá inteligencia, ktorá sa rozrastala, neostalo nepovšimnuté aj z iného hľadiska. Ako každá minca má svoj rub a líce, všetok ten rozkvet a blahobyt priniesol Dobšinej aj závisť a nielen závisť, ale hlavne zvedavosť ostatných, ktorí chceli vedieť o príčinách úspechu tohto mesta.
Tak sa stalo, že sa o dianie v Dobšinej začali zaujímať nielen predstavitelia vlády, ale boli tu časté exkurzie aj zo zahraničia. Lenže okolo Majerníka stál veľmi silný tím, nad ktorým vlastne nikto na svete nemal moc. Daromná bola snaha Slovenskej informačnej služby preniknúť do tajomstiev úspechu Dobšinej. Práve naopak, Dobšiná začala prenikať prostredníctvom svojich ľudí do SIS tak, že si vytypovaných ľudí odblokovaním ich mozgu získala a ovládla napríklad aj túto organizáciu.
Keď Dobšiná a jej okolie získalo ekonomicky silnú základňu, nastal čas, keď sa to všetko malo rozšíriť po celom Slovensku. Okruh ľudí s odblokovaným mozgom sa postupne rozširoval geometrickým radom v prvom rade na Slovensku. Ovládli centrálne funkcie štátu, parlament, ministerstvá a ostatné dôležité štruktúry a funkcie štátu. Slovensko rástlo v rámci Európy skokom vo všetkých oblastiach, čo zasa neostalo nepovšimnuté vo svete. Každý štát na svete sa snažil nadviazať čo najužšie vzťahy so Slovenskom, ktoré chrlilo do sveta množstvo svetových vynálezov, jeho ekonomika prudko a nezadržateľne rástla, pretože vďaka kapacite ľudí s odblokovaným mozgom malo Slovensko prakticky neobmedzené možnosti. Napĺňali sa predsavzatia Majerníka, že inteligencia z Dobšinej sa rozšíri do celého sveta, a tým aj spĺňal úlohy vyššej vesmírnej inteligencie, ktorá ho touto úlohou poverila. Náš svet, naša Zem sa postupom času napojila na vesmírnu inteligenciu a v dejinách Zeme nastalo nové obdobie, obdobie spojenia s okolitou vesmírnou inteligenciou s nedozernými dôsledkami v prospech ľudstva na Zemi.
V Košiciach dňa 16.3.2010
Rudolf Pellionis
{gallery}kultura/scifi{/gallery}
{jcomments on}

































V predchádzajúcej časti sme zanechali Jána Majerníka vo vesmíre, keď odchádzal z Marsu na Zem, odkiaľ zamieril znovu v ústrety novým poznaniam. Musíme si pripomenúť, že Majerník už mal mozog tzv. úplne odblokovaný, bol schopný sa premiestňovať cielene kde chcel, a všetko sa to dialo mimo čas, takže pokiaľ na Zemi ubiehali roky, v jeho prípade čas akoby neexistoval a mal možnosť sa zdržiavať na miestach kde chcel byť toľko, koľko potreboval. Majerník spoznával, čo inému človeku na Zemi doposiaľ nebolo dopriate. Skontaktoval sa naplno s vesmírnou inteligenciou a jej reprezentačná časť sa zhodla na tom, že je čas, aby Zem bola aspoň načatá, lepšie povedané nainfikovaná plným, plnohodnotným myslením,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-